Pôvodným zámerom kameramana Pala Kadlečíka (PK) bolo natočiť krátky film o bratislavskom divadle Dúhadlo. Do procesu prizval scenáristu a dramaturga Martina Šenca (MŠ) a vzápätí obaja usúdili, že v divadle vidia látku s omnoho väčším potenciálom. Minulý týždeň bol do kín slávnostne uvedený ich debutový dlhometrážny dokument Niečo Naviac. Rozprávali sme sa o tom, ako sa z nich stala autorská dvojica, ako objavili Dorotku a aj o tom, aké náročné bolo sprostredkovať vo filme všetko, čo ich počas natáčania zasiahlo.
SG: Vašim pôvodným zámerom bolo natočiť krátkometrážny publicistický film o divadle Dúhadlo, v ktorom účinkujú deti s Downovým syndrómom. Čo sa udialo, že ste zmenili rozhodnutie a na základe čoho ste si zvolili hlavnú protagonistku?
PK: Mal som síce námet s úžasnou témou, no pochopil som, že ak ju chcem sprostredkovať ďalej čo možno najlepšie a zároveň tak, ako ju vidím, potrebujem pomôcť s jej uchopením. Preto som ešte počas vývoja a prípravy filmu oslovil na spoluprácu dramaturga a scenáristu Martina Šenca, s ktorým ma zoznámila moja manželka. Jemu sa téma okamžite zapáčila a uvidel v nej potenciál na väčší, celovečerný film do kín. Začali sme sa o tom ďalej rozprávať, spoločne sme napísali nový scenár a postupne sme na filme už pracovali ako autorská dvojica. Hoci zábery z divadla tam ostali a film rámcujú, téma sa rozšírila o životný príbeh jednej rodiny. Bol to taký postupný a prirodzený vývoj.
MŠ: Bol to proces. Vlastne možno povedať, že si táto téma i jej protagonisti vybrali nás. Dorotka mala hrať hlavnú úlohu v divadelnom predstavení, ktoré sme sa chystali nakrúcať a až potom sme spoznali bližšie aj jej rodičov. Dali nám obom veľkú dôveru, za ktorú som ja osobne veľmi vďačný, pretože som bol pre nich niekto cudzí, s Palom sa už predtým poznali. A práve v tej rodine, s ktorou sme trávili čas, sme pochopili, že sa nám začína pred kamerami odohrávať niečo úžasné. Niečo, o čom sme boli presvedčení, že by to mali zažiť aj iní ľudia.
SG: Za posledné roky vzniklo viacero pekných projektov, ktoré si kladú za cieľ láskavé a zároveň realistické vykleslenie poruchy autizmu – napríklad dokumentárny film Jara Vojteka Tak ďaleko, tak blízko alebo (moja obľúbená) poviedková kniha Martina Selnera Autismus a chardonnay. Máte pri bežných stretoch s verejnosťou pocit, že sme o trochu gramotnejší v otázkach čo je to Downov syndróm, Aspergerov syndróm a rôzne formy autizmu?
MŠ: Mám pocit, že verejnosť o týchto syndrómoch a poruchách stále veľa nevie. Určite už o nich niečo počuli alebo ich kdesi zahliadli, ale osobne sa s nimi stretáva len málokto. Ľudia teda nemajú priamu skúsenosť, do istej miery z toho pramení ich strach. Alebo len skrátka nevedia, ako sa majú správať, je im to akési cudzie. My sami sme sa popri natáčaní učili. Aj preto dúfam, že náš film ukáže istú prístupovú cestu k Downovmu syndrómu a podarí sa nám tú pomyselnú bariéru zbúrať. Mnohí by boli prekvapení, ako ich to môže obohatiť.
PK: Na začiatku sme chceli hovoriť o integrácií ľudí s Downovým syndromóm, chceli sme natočiť film o otázke ich uplatnenia v spoločnosti, o ich povolaní. Počas natáčania sa nám však tento koncept zmenil, pretože pôvodný plán sa nám začal javiť až ako pomyselný druhý krok. Keď sme chceli o tejto téme hovoriť, oveľa dôležitejším sa pre nás stalo vôbec pootvoriť dvere k tejto poruche, k ľuďom s Downovým syndrómom, ukázať ako dokážu fungovať vo svojej rodine, ale aj mimo nej. Presne ako spomínal Maťo, ľudia s nimi často nemajú skúsenosť, netušia aký je ich život či ako vnímajú svet, alebo ak už sa s nimi aj stretnú, nevedia ako na nich reagovať, ako ich majú osloviť. Povedali sme si, že zbúrať tieto predsudky bude oveľa prínosnejšie ako hľadanie uplatnenia týchto detí. Napriek tomu sa ale prvotný zámer z filmu nevytratil a na príklade divadla môžeme sledovať, aké výsledky integrácia týchto detí prináša.
SG: S Dorotkou a jej rodinou ste strávili 4 roky, čo na filme rozhodne zanechalo pozitívnu stopu. Rodina vás pustila do bežného chodu domácnosti a je cítiť, že prítomnosť štábu ich „nedeformuje“, necítia sa neprirodzene. Ako prebiehal tento proces získavania vzájomnej dôvery? Kedy ste pristúpili k samotnej fáze natáčania?
MŠ: Na začiatku sme si s Palom povedali, že tento film musí byť úprimný. Že budeme zachytávať autentické situácie a nebudeme nič inscenovať. Pred samotným natáčaním sme rodinu s Dorotkou niekoľkokrát navštívili bez kamier, aby sme sa navzájom viac spoznali a aby sme odpozorovali ich bežný život, ale nech aj oni majú šancu lepšie spoznať nás. Na samotné natáčanie sme si potom tiež zvolili metódu pozorovania a zachytávali sme reálne situácie, ktoré nám ponúkali samotní protagonisti a nechali sme sa nimi viesť. V snahe o úprimnú výpoveď sme do nich zasahovali len minimálne. Tiež si myslím, že sa postupne zotrel rozdiel v tom, či nás pokladajú za filmárov alebo nás už vnímajú ako kamarátov.
PK: Začínali sme nakrúcať s klasickým väčším štábom – režisér, dve kamery a zvukár, no postupne sme zistili, že čím menší štáb, tým to funguje lepšie. Nakoniec sa osvedčilo najviac, keď som s Dorotkou bol v miestnosti len ja sám. Trávil som s ňou veľa času a postupne spoznával jej svet, ale zároveň aj život celej rodiny, pre ktorú sa ona stala takým stredom. Niekedy sme Dorotku nechali v miestnosti iba samu s kamerou a až potom v strižni sme prvýkrát uvideli, čo sa nám podarilo natočiť. Rodičia nám boli počas celého natáčania veľmi nápomocní, cítili sme sa vždy veľmi dobre. Vierka, mama Dorotky, je už zvyknutá tento príbeh komunikovať, hovoriť o ňom otvorene, takže sme si niekedy v prvých dňoch sadli na niekoľko hodín a rozprávali sme sa pred zapnutou kamerou. S otcom Ľubošom sme zasa robili rozhovor až ku koncu natáčania a vďaka tomu, že sme už mali vzájomnú dôveru, na naše otázky odpovedal veľmi spontánne a úprimne.
SG: Dorotkin svet pôsobí idylicky, nepochybne aj preto, že je obklopená milujúcou rodinou, ktorá ju vo všetkom podporuje. Podľa čoho ste selektovali situácie, ktoré sa dostali do finálneho zostrihu filmu?
MŠ: Bol to dlhý a náročný proces. Film sme dramaturgicky skladali až v strižni, pretože sme upustili od pôvodnej myšlienky a teda i napísaného scenára. Pri dokumente to tak niekedy býva. Aj keď sme si scenárom často pomáhali, nechali sme sa prirodzene viesť tým, čo sa nám odohrávalo priamo pred kamerami. Niektoré situácie boli skutočne unikátne, ale bolo treba nájsť im správnu mieru, preto sa mnoho z nich do filmu nakoniec nedostalo. Aj Dorotka nám často odpovedala na naše otázky inak, ako sme čakali, ale vždy nás to príjemne prekvapilo a posunulo vpred. Zábery sme sa snažili hlavne vyberať tak, aby čo najlepšie tlmočili to, čo sme sami zažili, aké sme mali pri tom pocity. Vyťahovali sme jednotlivé momenty, ktoré sa nám páčili a spätne sme o ich mieste vo filme diskutovali. Mali sme veľké šťastie aj v tom, že sme sa mohli poradiť s etablovanými filmármi, ktorí nám dali veľmi cenné rady, nakoľko my sami nemáme toľko skúseností.
PK: Možno tento film pôsobí idylicky, ale my sme určite nechceli nič idealizovať, generalizovať či zľahčovať, alebo hovoriť o tom, aké je to všetko pekné a jednoduché, pretože nie je. My sme sa veľmi snažili hľadať aj negatíva, ponúknuť pohľad aj z druhej strany, aby tento rozmer vo finále neabsentoval. V rodine Vlčkovcov sme však boli svedkami niečoho, čomu by sme asi len tak neverili, keby nám o tom niekto rozprával. Oni Dorotku naozaj prijali ako dar, dokázali sa vzdať svojho egoizmu a obetovať sa pre ňu. Sú príkladom rodiny, kde takéto dieťa nie je problémom, skôr naopak. To, že keď dáte človeku s Downovým syndrómom 1% lásky a on vám vráti 100 % znie ako fráza, lenže keď to naozaj zažívate v reálnom živote rodiny, začnete sa až báť tej zodpovednosti ako odovzdať toto svedectvo prostredníctvom filmu. Keď sme o tom chceli naozaj pravdivo vypovedať, nechceli sme tam umelo natlačiť nejaké negatíva, len preto, aby tam boli. Asi tam pre ne skrátka nebolo miesto. V prvých zostrihoch sme tiež mali veľmi veľa výpovedí, pretože mali sme pocit, že tam musí odznieť všetko, čo nás oslovilo či zasiahlo. Až časom sme zistili, že bude lepšie nechať hovoriť situácie samotné a väčšinu z nich netreba nijako komentovať.
SG: Vo filme sme napríklad svedkami scény, kedy Dorotka odohrá basketbalový zápas s chlapcami zo susedstva, ktorí majú o chromozóm menej. Je to zároveň jeden z mála momentov, kedy sa ocitá vo väčšinovej spoločnosti zdravých detí. Je tu cítiť vzájomná zvedavosť, no aj čiastočná nekomfortnosť situácie. Nakoniec si však spolu zaspievajú Dnes mám rande so svojím mestom, čo celkom katarzne ukončuje aj miniscénku. V rámci filmu je to pomerne ojedinelý pokus konfrontácie s väčšinovým okolím. Ako by sme podľa vás vedeli týchto ľudí organickejšie začleniť do bežných spoločenských aktivít? Aké kroky podniknúť? Britský obchodný reťazec napríklad zaviedol “tichú hodinku” určenú práve pre autistov, počas ktorej sa v obchodoch stlmia svetlá, stíši hudba a eliminuje sa čo najviac rušivých vplyvov.
MŠ: Ja si myslím, že už aj istým odtabuizovaním tejto témy v spoločnosti sa tomu dá veľmi pomôcť. Pre ľudí s Downovým syndrómom je integrácia určite veľmi prospešná a malo by sa v nej pokračovať, ale ako zaznie aj vo filme, nemôžeme sa tváriť, že niečo neexistuje. Nie je to zaiste jednoduché, ale neznamená to, že deti s týmto syndrómom nie sú schopné sa učiť či slušne sa správať, alebo si plniť povinnosti. Je treba si uvedomiť, že oni prežívajú všetky emócie tak ako ostatní ľudia, majú nádeje a sny, chcú sa kdesi uplatniť, niečo dosiahnuť. Prečo by sme im v tom nemohli pomôcť?
PK: Ľudia s Downovým syndrómom často bývajú veľmi šikovní a hoci majú kognitívne oneskorenia, majú to niečo „naviac“ – majú mnohé iné silné stránky a talenty, ale aj nefalšované prejavy emócií, sú milí, úprimní a láskaví. Mnoho ľudí s Downovým syndrómom už teraz žije nezávisle a darí sa im, navštevujú vysokú školu, majú prácu, partnera, dokonca sa vydajú či oženia. Pri začleňovaní do bežnej spoločnosti potrebujú len dostať šancu prejaviť sa a aby ich niekto počúval, aj keď im to trvá o kúsok dlhšie.
SG: Premýšľate aj nad možnosťou pustiť sa s Dorotkou do dlhodobejšieho časozberného projektu?
PK: Je pravda, že v procese tvorby tohto filmu sme sa nad tým pár krát zamysleli, ale v tejto chvíli ťažko povedať. Určite by to bolo skvelé, ak by sa to podarilo, ale asi to úplne nezávisí od nás, skôr od Dorotky a jej rodiny. Uvidíme, čo ukáže čas.
SG: Po premiére na festivale Cinematik bol film od 20. septembra uvedený aj do kín. Plánujete aj organizáciu sprievodných aktivít, napríklad diskusie alebo uvedenia v zahraničí na festivaloch?
MŠ: Určite by sme boli radi, keby sa film dostal medzi ľudí v čo najväčšej možnej miere. Snažíme sa pre to urobiť maximum. Po jeho čerstvom dokončení je to pre nás asi najväčšia výzva. Prirodzene, budeme sa usilovať prihlásiť ho na čo najviac filmových festivalov a budeme radi za každú možnosť o filme a jeho téme diskutovať. Ihneď po premiére sa nám začali ozývať niektoré školy či organizácie, ktoré by radi film dostali ešte ďalej, z čoho sa nesmierne tešíme. Chceli by sme náš dokument predstaviť aj v českých kinách, ale zatiaľ sa nám nepodarilo nájsť distribútora. Sme však veľmi radi, že ho prijala Česká televízia, ktorá ho odvysiela vo svojom programe po slovenskej kinodristrubúcii.
SG: Aj keby to mala byť utopická či hyperbolizovaná predstava – čo by ste si najviac priali aby film po pozretí v divákoch prebudil / čo by mohol spôsobiť?
PK: Pre mňa bola práca na tomto filme veľkou školou života. Často som si uvedomoval, aký som sebec, keď som reflektoval, ako sa členovia tejto rodiny k sebe správajú, čo dokážu dávať Dorotke i ostatným deťom na úkor svojich potrieb. Zámer tohto filmu je ukázať, že aj takto sa to dá, keď človek prestane dávať seba na prvé miesto, tak dostane oveľa viac, ako by čakal. V dnešnej dobe sme všetci prehnane zameraní na seba a tento príbeh nás môže z tohto spôsobu života príjemne vyrušiť. Dúfam, že náš film posunie ľudí od necitlivosti a egoizmu k tomu, aby vedeli obetovať svoje záujmy aj pre niekoho iného. A to už je jedno, v akej oblasti. Zároveň je to príbeh o tom, ako sa niekomu niečo v živote podarilo, preto si myslím, že môže mnohých ľudí inšpirovať.
MŠ: Určite by sme boli radi, keby sa nejakým spôsobom otvorila v spoločnosti otázka o Downovom syndróme a aby sa zbúrali predsudky a mýty okolo neho. Pretože skutočne nemusí byť takým strašiakom, ako si mnohí myslia. Prial by som si, aby ľuďom, ktorí nemajú skúsenosti s Downovým syndrómom, majú v sebe nevyjasnené otázky či nevedia ako k nemu pristúpiť, ponúkol nejakú odpoveď. Ja sám som o ňom predtým takmer nič nevedel, ale táto skúsenosť mi dala veľmi veľa, rozšírila a zmenila môj pohľad na túto problematiku. Viem, že všetko sa filmom vypovedať nedá, ale ak sa nám s Palom podarilo docieliť aspoň tento efekt, tak to malo zmysel. Keď človek po pozretí filmu bude rozmýšľať, či by tomu dal šancu, splnilo to svoj účel.
