Autorka textu: Zuzana Šimuneková

Daj mi svoje meno / Call me by your name – réžia: Luca Guadagnino, USA / Taliansko, 2017

Konečne som videla film Daj mi tvoje meno. A musím povedať, že sa mi dostal poriadne pod kožu. Obrovský zážitok od titulkov na úvod filmu, až po záverečnú scénu.

Jeden z najkrajších príbehov lásky, aký som videla.

A to som doteraz nedala dopustit na Skrotenú horu. Ani minuloročný Moonlight nebol úplne márny. Klasické heterosexuálne love story ani nepočítam ?

Ale…

Romantické prostredie slnečného Toskánska, fantastický soundtrack, ktorý umocňuje každú minútu filmu, výborné herecké výkony.

Tento film mi potvrdil moju životnú filozofiu. V živote sú dôležité 2 veci. Komu sa narodíte a do koho sa zamilujete. Okrem iného samozrejme…

Mladý príťažlivý Oliver prichádza do polyglot rodiny na prázdniny, kde s profesorom /otec rodiny/ pracuje na dokončení svojej doktorandskej práce. Zatiaľ čo on je fascinovaný talianskym vidiekom, kultúrou, bohémskou atmosférou a miestnym folklórom, profesorov syn Elio, začína byť fascinovaný novým hosťom…

Film prináša letnú love story, ktorá sa odohráva tu a teraz. Lásku, ktorú by chcel prežiť každý z nás. Prvá, veľká, letná, intenzívna, nečakaná, zakázaná…

Dialóg na záver filmu medzi otcom a synom bol mimoriadne intenzívny zážitok. Ešte teraz vo mne rezonuje. Ja som si celých 130 minút užila naplno spolu s Oliverom a Eliom. Prežívala som s nimi každé slovo vypovedané aj nevypovedané, zamilované pohľady, očakávania aj sklamanie, tak ako nám to život prináša.

Bolo pre mňa veľmi príjemné vrátiť späť do 80. rokov, keď bolo všetko také naozajstné, hmatateľné a nechať sa unášať na vlnách jednej letnej lásky.

Pastva pre oči, uši aj dušu. Späť do reality ma vrátili rozsvietené mobilné telefóny v kinosále.