Passing r. Rebecca Hall, USA, 2021, 98 min., Netflix

Dve Afroameričanky z rozličných spoločenských tried, známe z detstva, sa náhodne stretnú v New Yorku. Jedna z nich žije v pretvárke a predstiera belošský pôvod, druhá žije „svojimi ľuďmi“ a „vo svojej kultúre“ a na rozdiel od tej prvej nikdy neopustila rodný Harlem. Obe ženy dostanú osudovú šancu porovnať, o čo človek príde a čo získa v prípade, že sa rozhodne predstierať príslušnosť k dominantnej skupine, ak mu (jej) to dovoľuje vzhľad. Čiernobiela snímka Passing od debutujúcej režisérky Rebeccy Hall, zverejnená na Netflixe v roku 2021, rozohráva hlboký a tragický rozbor spoločenskej nerovnosti v Spojených štátoch v prvej polovici 20. storočia, ktorá sa premieta do najintímnejších zákutí mysle a medziľudských vzťahov.

Passing je termín popisujúci možnosť tváriť sa (pass) spravidla ako člen či členka dominantnej skupiny, teda predstierať a zosobňovať takúto príslušnosť napríklad vzhľadom, jazykom a správaním, hoci daná osoba patrí k minorite – napríklad v trans komunite sa passing používa vtedy, keď trans osoba vyzerá ako cisrodová a tak sa k nej aj pristupuje. V spoločenských situáciách passing znamená napríklad to, že čiernej žene v medzivojnovom New Yorku sa nebráni v prístupe do spoločenských priestorov určených pre bielych.

Protagonistka filmu Passing, Irene, žije v domovskom Harleme v pomerne prepychovom domove s manželom lekárom. Venuje sa výchove synov a charitatívnej činnosti a priatelí sa so známym bielym spisovateľom. Druhá žena, Clare, od mladého veku predstiera, že je beloška, vydala sa za bohatého belocha, vychováva s ním dcéru a plánuje pre ňu elitné vzdelanie v Európe. Napriek tomu, že Irene aj Clare sú na začiatku filmu konzistentné vo svojich životných stratégiách a filozofiách, po ich stretnutí sa im životy otrasú a žiadny aspekt svojich identít a miesta v spoločnosti už nemôžu brať ako samozrejmosť.

Rebecca Hall, režisérka filmu, Angličanka so zmiešanou rasovou identitou (má starého otca afroamerického pôvodu) sa pri čítaní rovnomennej novely, ktorú svojím filmom adaptuje, stotožnila so zvláštnou skúsenosťou možnosti prezentovať sa ako beloška, keďže má svetlú pokožku. Ako hovorí v propagačnom videu k filmu, v čase dospievania nemala jazyk, ktorým by pomenovala svoju skúsenosť passingu a knižný príbeh Nelly Larsen z 20. rokov 20. storočia jej pomohol doplniť medzery vo vlastnom sebaobraze a pomenovaní tejto skúsenosti.

Vábenie Harlemu

Novela Passing z pera Nelly Larsen vzišla z kultúrneho hnutia Harlemskej renesancie (známej aj ako hnutie New Negro) medzivojnových dekád 20. storočia. Larsen, mimochodom,  svoje dve prozaické knihy napísala aj vďaka fondom na podporu afroamerických umelcov a umelkýň (sieťam černošských aj belošských donorov, podnikov a vydavateľov, ktoré podporovali harlemské hnutie). Keď tieto zdroje počas veľkej hospodárskej krízy vyschli, Larsen sa vrátila k pôvodnej práci zdravotnej sestry a tretiu knihu nikdy nedokončila, hoci žila ešte niekoľko desaťročí. Spoločne s prerušením spisovateľskej dráhy Larsen nastal po krachu na burze v roku 1929 celkový útlm intelektuálneho rozvoja spojeného s Harlemskou renesanciou. Aj táto skutočnosť ukazuje, v akej miere sú emancipačné hnutia závislé od širších ekonomických vzťahov, a že v obdobiach krízy sú ako prvé postihnuté marginalizované skupiny.

V 20. rokoch 20. storočia, teda v čase, keď sa odohráva príbeh knihy a filmu Passing, newyorská štvrť Harlem na ostrove Manhattan zaznamenala prudký nárast obyvateľstva, konkrétne afroamerickej populácie, ktorá migrovala z amerického Juhu za lepším pracovným uplatnením v priemysle a unikala z najtvrdšej segregácie v južných štátoch. Harlem dokonca nadobudol prívlastky ako napríklad Negro metropolis. Ako sa však dozvedáme aj z filmu Rebeccy Hall, afroamerická štvrť bola v tom období takisto vzrušujúcim lákadlom pre bielych, hlavne pre svoj nočný život a klubovú kultúru (ktorá sa pôsobivo zablysne aj v snímke Passing).

Exotika na skok

Príťažlivosť Harlemu má aj zložitejšie kultúrne príčiny. Pre ich priblíženie môžeme Harlem porovnať so známou rómskou štvrťou Zábrdovice v Brne (nazývanou aj Cejl či „brnenský Bronx“), ktorá v súčasnosti priťahuje turistov aj výskumníkov húževnato študujúcich inakosť a celú takzvanú kreatívnu triedu, ako píše Vojtěch Kaláb vo svojom článku o Cejle, a preto čelí hrozbe gentrifikácie.

Tak ako Zábrdovice aj Harlem v belošských očiach vyžaruje exotickú charizmu cudzej kultúry a stimuluje rozlične motivovanú zvedavosť. Keď sa v Passingu belošský spisovateľ pýta Irene, prečo sa Clare, ktorá opustila rodisko a žije ako beloška, vracia do Harlemu, Irene mu odpovedá, že má rovnaký motív ako belosi: To gaze at the Negros (teda zízať na Negrov).

Ako píše teoretik kolonializmu Gail Ching–Liang Low v knihe White Skins/Black Masks: Representation and Colonialism z roku 1996, „fascinácia exotickými kultúrami a prekračovaním kultúrnych hraníc vytvára tie najneobyčajnejšie spôsoby, akými kolonizujúca kultúra podčiarkuje svoju sebaidentifikáciu a presadzuje svoju autoritu.“

Irene teda tvrdí, že Clare nasiakla rovnakými mechanizmami správania ako belošská spoločnosť, do ktorej sa zaradila. Táto analýza návratov „bývalej“ afroamerickej ženy do Harlemu pôsobí logicky a pravdivo – Clare chodí na večierky a zaujímajú ju bujaré spôsoby vyžitia. Lenže postupne jej výjazdy do černošského sveta získavajú podivnú pachuť a zdá sa, že sa v jej vnútri – aj v jej okolí – deje čosi zložitejšie a zlovestnejšie. Pritom ešte na začiatku filmu žila – alebo aspoň sa tak tvárila – v otupujúcom šťastí privilégií, ktoré jej spadli do lona ako krásnej a na pohľad bielej žene.

Psychológiu passingu a následného ústupu a reafirmácie pôvodnej černošskej identity, ktorú môžeme sledovať u Clare, môžu ľudia bez podobnej skúsenosti pochopiť azda aspoň na povrchnej úrovni: môže ísť o akýsi návrat k obrazom a zvukom sociálneho prostredia a kultúrnych vzťahov, v ktorých človek pôvodne vyrastal. Konkrétnejšiu indíciu však nemáme: u Clare síce môžeme vidieť pôžitok pri interakciách v harlemských interiéroch a načúvaní hry trubkára na harlemskej ulici, ale intímny rozmer „návratu“ k černošstvu nezachytíme. Na prvý pohľad môže pôsobiť celé jej správanie iracionálne, ale keď zvážime, že Clarina osobnosť má viacero vrstiev so vzájomne protichodnými potrebami sebarealizácie, všetko je trochu jasnejšie. Túžba po privilegovanom živote totiž môže v jednom človeku koexistovať s túžbou po nažívaní v menšinovej kultúre (hoci už nie v menšinovej ekonomickej realite).

Passing ako víťazstvo v (genetickej) lotérii a kliatba

Film Rebeccy Hall sa drží rozprávania z pohľadu protagonistky Irene, ktorá sama tápe v tom, čo sa deje s Clare a jej vlastnou rodinou.Vzhľadom na tento mód narácie nemôžeme úplne pochopiť, aký typ premeny nastáva u ženy, ktorá sa do Harlemu vracia, a s istotou nevieme ani to, prečo tým Irene šialene trpí (protagonistka sa chveje, rozbíja predmety, trávi bližšie neurčený čas v depresii na posteli). Môžeme len tušiť, že prítomnosť Clare destabilizuje predtým pevný chod rodinného života v Ireninej domácnosti.

Na rozdiel od Clare vychováva Irene svojich synov do černošskej sociálnej reality a čelí tak aj problémom, ktoré Clare s rodinným zázemím v belošskom svete nemá. Konkrétne sa napríklad dostáva do konfliktu so svojím manželom, ktorý pred synmi nechce tajiť prípady lynčovania čiernych mužov, ktoré sa pravidelne objavujú na stránkach novín.

V tejto oblasti Clare a Irene spája a zároveň rozdeľuje otázka súkromného vyrovnávania sa s rasovým útlakom. Irene chce, podobne ako Clare, dôsledky rasovej nerovnosti na úrovni jednotlivca zúžiť alebo ich aspoň oddialiť u svojich synov tým, že pred nimi zatají hrôzy lynčovania. Clare, naopak, v manželstve s bielym mužom splodila bielu dcéru (hoci tŕpla strachom, či dcéra po narodení nebude tmavá), ktorej môže dopriať elitné vzdelanie a ktorej nebude musieť sociálnu realitu sveta, do ktorého vyrastá, odkrývať z perspektívy utláčaných.

Obe ženy si pritom navzájom závidia svoje pozície – zdá sa, že každej z nich chýba presne to, čo má tá druhá. Clare závidí Irene, že nezanechala svoj pôvod, rodisko a bezpečie plynúce zo žitia vo vlastnej pôvodnej komunite, a Irene závidí Clare jej spoločenskú flexibilitu (ktorá kopíruje tú rasovú) a akési inakšie bezpečie, ktoré zase vzniká z prístupu k viacerým spoločenským možnostiam – nikto jej nebráni slobodne navštíviť Harlem (a vytvárať si vzťahy s miestnymi), ale môže tiež aj spočinúť v belošskom komforte. Obe ženy teda túžia po postavení tej druhej a to napĺňa ich (inak vrúcny, takmer až erotický) vzťah toxicitou a predurčuje ho na tragické vyústenie.

Snímka Passing má svojou témou v americkej kinematografii silného predchodcu vo filme Imitation of Life (John M. Stahl, 1934), o ktorom sme v Kinečku už písali. V tomto príbehu vystupuje Peola, dcéra afroamerickej kuchárky a bieleho muža, ktorá vyzerá ako beloška. Keďže vďaka svojmu vzhľadu má prístup k belošským privilégiám a zároveň pociťuje hanbu za svoj neviditeľný pôvod, vyberie si cestu úplného zapretia svojej matky a toto správanie oľutuje až po jej smrti. Podľa príbehov oboch filmov sa zdá, že spolu so svetlou pokožkou a s belošskými privilégiami sa nedá paralelne aj oslobodiť od hanby a získať prístup k životnému šťastiu. Problémy rasovej nerovnosti teda s passingom nezaniknú a filmové postavy, ktoré získali „palubný lístok“ do belošského sveta, dobehnú inými spôsobmi.

Posolstvo filmu Passing je však napokon ešte univerzálnejšie: ak sa rozhodneme nadobudnúť či vyfabrikovať si príslušnosť k takej dominantnej a exkluzívnej skupine, ktorá automaticky popiera alebo zatajuje príslušnosť k pôvodnej skupine, môžeme očakávať, že v určitých oblastiach života utrpíme bolestné straty. Privilégium passingu nikdy nie je celkom zadarmo a ako vraví Rebecca Hall, pri rodinnom dedičstve, ako má ona, „zdedíte všetko z hanby a nič z hrdosti“ menšinovej príslušnosti. Jej snímka je práve o tom: o prístupe k hrdosti, intimite a zdieľaniu medzi marginalizovanými ľuďmi a zároveň o vnútorných ruptúrach v spôsoboch, akými vnímame seba a iných ako svojich alebo cudzích, bielych alebo čiernych, pretože tieto kategórie sa nikdy nemôžu dokonale vteliť do konkrétnych ľudí. Napokon, mäkká čiernobiela kamera Eduarda Graua s dôsledne premysleným osvetľovaním tváríukazuje, v akej veľkej miere je farba kože vrtkavá, nespoľahlivá veličina.