Témou 23. ročníka MFDF Ji.hlava bola ekológia. Organizačný tím sa po skončení festivalu na svojom oficiálnom profile vyjadril, že „se letos povedlo eliminovat velkou část jednorázových plastů, omezit ekologickou stopu zavedením vegetariánského rautu a občerstvení pro štáb a naplnit ho převážně surovinami od lokálních producentů. Jako důležité bereme i zavedení funkce ekologického ombudsmana. Jako symbolické gesto jsme letos založili i sad.“ Diskusná platforma Inspiračního fóra, prebiehajúceho v Horáckom divadle, sa tematicky okrem postavenia žien, reflexie 30. výročia Nežnej revolúcie či strachu venovala práve klimatickým zmenám. Ji.hlava tak implicitne nastoľuje otázku ako urobiť ekologickejšími podujatia/ľudské aktivity, ktoré sú imanentne neekologické – viac než 5000 návštevníkov a účastníkov sa na 5 dní (či menej) presúva do a okupuje malebné české mesto s 50 000 obyvateľmi. Tematicky diferencované diskusné bloky spolu súvisia viac, ako by sa mohlo zdať. Na prepojenie existenčnej úzkosti (strachu) a klimatických zmien snáď netreba špeciálne poukazovať, no s týmito témami súvisí aj postavenie žien – ekofeministická vetva hnutia za zrovnoprávnenie „vychádza z presvedčenia, že útlak žien súvisí s útlakom prírody. Tvrdí, že násilie páchané na ženách a na prírode spolu súvisí, je vykonávané vládnucou mocou a utlačovateľskými štruktúrami, je dôsledkom rovnakej nevšímavosti a agresivity.“1
Plátenná taška s logom festivalu, ktorú dostanú návštevníci Industry programu v akreditačnom centre plnom milých a nápomocných (aj keď chvíľami mierne zmätených) členov festivalového tímu, obsahuje veľké množstvo novín a propagačných materiálov od partnerov festivalu, papierovú maketu smartfónu nabádajúcu k stiahnutiu festivalovej aplikácie (!) aj pozvánky na Industry akcie konajúce sa v (pre potreby festivalu dočasne postavenom) Majáku na námestí, ktoré však nie sú skutočnými pozvánkami, ale papierovými upozorneniami (Pozn. autorky – Industry akcie nie sú síce v oficiálnej programovej brožúre, upozornenia na ne však chodia návštevníkom/-čkam s týmto typom akreditácie na mail deň vopred), ktorými sa netreba preukázať, a skončia s najväčšou pravdepodobnosťou v koši.
Program 277 filmov v 16 súťažných a 12 nesúťažných sekciách, k tomu diskusie, workshopy, masterclassy, Industry akcie, koncerty a divadlá pôsobí nanajvýš stresujúco pre niekoho, kto by chcel stihnúť ak nie všetko, tak minimálne práve tri paralelne prebiehajúce akcie. Pozitívom tohto ročníka je však napríklad aj to, že 11 z 21 súťažných filmov v sekcii Česká radost režírovali ženy (viac v tomto článku).
© Palo Mikula
Okrem samostatnej sekcie Slovenské dokumentární filmy 60. let, v ktorej boli premietnuté digitálne reštaurované filmy výraznej generácie slovenského dokumentu – napr. Martina Slivku (Voda a práca), Dušana Hanáka (Prišiel k nám Old Shatterhand) či Rudolfa Urca (Nedokončená kronika), boli zastúpené slovenské dokumenty aj v premiérach za (potešiteľnej) osobnej prítomnosti tvorcov a tvorkýň – najnovší film Zuzany Piussi Ukradnutý štát a Skutok sa stal Barbory Berezňákovej. V nedeľu večer zaplnil sálu Reform kina Dukla FREM Viery Čákanyovej, súťažiaci vo svetovej premiére v dvoch sekciách – První světla a Česká radost. Sedemdesiattriminútová dokumentárna esej meditatívne a (zdanlivo!) odosobneným snímaním reflektujúca krízu ľudstva na niekoľkých úrovniach je v slovenskej (dokumentárnej) tvorbe radikálne bezprecedentným filmom, ktorého emocionálne pôsobenie je nutné po vzhliadnutí spracovávať dlhší čas.
Portrét fotografa a novinára Andreja Bána pohľadom jeho priateľa, režiséra Jara Vojteka Raj na zemi predstavuje, naopak, veľmi konvenčný film, ktorý sa o emocionalitu snaží ťažkopádnymi a pateticky vyznievajúcimi klišé (Bán, ležiaci na gauči pod dekou: „Prečo ma točíš, keď mi je zle?“ Vojtek, spoza kamery: „Pretože je to pravda.“).
Vzniká tak akási pomyselná (vývojová) časová os slovenského dokumentu – od výraznej generácie 60. rokov na čele so Slivkom k Vojtekovi až po nastupujúcu generáciu s novými témami reprezentovanú Vierou Čákanyovou.
Na tohtoročnej Ji.hlave ma osobne najviac zaujali filmy pracujúce s found footage – Jaroslav Kučera Deník (r. Jakub Felcman, 2019), Středomoří (La mer du milieu, r. Jean-Marc Chapoulie, 2019) či filmy natáčané dronom/kamerou ovládanou na diaľku – FREM (r. Viera Čákanyová, 2019) a Druhá strana Marsu (Mars kuvien takaa, r. Minna Långström, 2019). Posledný menovaný sa subverzívne stavia k hodnovernosti obrazov, k problematike obrazu ako takého a jeho interpretáci(á)m/-i, jeho štruktúra je však presýtená prítomnosťou tzv. hovoriacich hláv – odborníkov a odborníčok zaoberajúcich sa výskumom Marsu, ktorí výkladovým spôsobom oboznamujú obecenstvo so spôsobom, akým sa zhotovujú fotografie povrchu tejto planéty. Otázka „pravdivosti“ obrazov je postulovaná príliš explicitne, stáva sa po prvej tretine filmu nanešťastie repetitívnou a keďže sa o nej opakovane hovorí prirodzeným jazykom, aj tematicky zdanlivo vyčerpanou (aj keď ide, samozrejme, o nesmierne bohatú koncepciu). Podobné – aj keď emočne oveľa naliehavejšie a dalo by sa povedať úzkostnejšie ladené – otázky vyvoláva aj FREM, robí to však omnoho sofistikovanejšie, pôsobením rýdzo filmových výrazových prostriedkov – pohybom kamery, montážou a ambientnou zvukovou stopou.
Tento rok sa Ji.hlava problém nedostatočných kapacít premietacích sál (predovšetkým cez najvyťaženejší víkend) snažila vyriešiť znížením počtu filmov a opakovaním niektorých projekcií. Napriek tomu sa však nebolo možné na večerných víkendových premietaniach vyhnúť polhodinovým radom pred kinosálami, ktoré aj tak nezaručovali, že film naozaj uvidí. Drobnou, ale podstatnou nepríjemnosťou bola absencia titulkov či iného prekladu pri filmoch sekcie Konference Fascinace, tento rok zameranej na „Odvážné alegorické, radikálně poetické a netypické dokumentární filmy vznikající na okrajích oficiálních struktur v období poválečného sovětského režimu na Ukrajině.“2 Návštevníci/-čky bez znalostí ukrajinčiny boli ukrátení/-é o významy niektorých z filmov, čo však neplatí o nádherne vizuálne a strihovo komponovanom 16-minútovom filme Leonida Osyku Ta, která vstupuje do moře (Ta, shho vhodyt’ u more, 1965). Absencia reči, ale aj akýchkoľvek iných zvukov necháva vyniknúť precízne obrazy a akcentuje v očakávaní zatajený dych prítomných v malej sále kina Dukla.
Ji.hlava je ako každý väčší a viacdňový festival energeticky vyčerpávajúca, pri viac či menej dôslednom naplánovaní programu (vďaka už spomínanej mobilnej aplikácii) sa však odvďačí ak nie umožneným vstupom na vybraný film, tak ľahkou a rýchlou vzájomnou dostupnosťou premietacích miest, možnosťou voľného posedávania na schodoch drevenej konštrukcie pred DKO či pitia kávy na vrchu Majáku. Ji.hlava vás nenúti vidieť desať filmov denne, bez nátlaku a pocitu viny vám poskytuje priestor (a tento rok výnimočne teplé počasie) na túlanie sa centrom mesta, posedenie v malých kaviarňach, na lavičkách a (takmer beznádejné) hľadanie vegetariánskeho obedového menu či návštevu bohatého off-screen programu vrátane VR zóny.
1Magdaléna Šipka: Zelená náruč Sofie. In: Tvar, č. 4, 2018, s. 4.
2Andrea Slováková, https://www.ji-hlava.cz/programove-sekce/konference-fascinace
