Sadám si ráno k počítaču, aby som začala spĺňať neuvážene (v dobrom rozmare?) daný sľub – osobný text na tému subkultúra/subžánre; má mať súvislosť s rómskou kultúrou, prípadne aj s novým slovenským filmom Loli paradička (scenár a réžia: Richard Staviarsky, Víťo Staviarsky). Narýchlo si ešte kliknem na Denník N, nech viem, čo sa deje vo svete – a tam hľa, vedec z Univerzity Komenského, sociálny antropológ v rozhovore riekol: „…je úplne v poriadku, ak je v škole alebo triede 40 alebo 60 percent rómskych detí, ak je v danej obci 40 alebo 60 percent rómskej populácie. No už nie je v poriadku, ak sú v obci s 30 percentami Rómov triedy, kde ich je 80 percent. A to je rozhodne aj náš prípad, hoci o rozšírenosti týchto javov nemáme dostatočne podložený prehľad. (…) Zlé je to nielen pre samotné rómske deti, ale aj pre majoritu – spoločnosti nijako neprospieva, ak desaťtisíce ľudí žijú v deprivovaných sociálnych podmienkach. Nefungujú také riešenia, že sa budeme tváriť, že problém neexistuje a môžu si za to sami.“ Pár riadkov, a toľko sa v nich skrýva: že sa neradi obraciame hoci aj na najzákladnejšie počtové pravidlá, pretože by nás mohli usvedčiť z nekompetentnosti pre žitie života; že si často robíme nekvalifikovaný, nepodložený názor na hocičo, čím hĺbku nejakého problému iba zahmlievame; do tretice sa odpovedí zbavujeme tak, že si otázky vôbec nekladieme, tvárime sa nezúčastnene, my predsa nič, my muzikanti.

Ach, mala som chuť len tak nezáväzne v dobrej vôli čosi pospisovať o veselom filme… lenže Rómovia tu u nás? Výbušná téma. Vynárajú sa historky zažité na vlastnej koži. Deň strávený v chudobnej rómskej osade na východe Slovenska, zhodou okolností volebný deň. Z rečí sa zdá, že miestni do poslednej nohy volia prednovembrového komunistického (už bol vtedy v inom straníckom háve oblečený, ale vnútro človeka ostalo staré) kandidáta na starostu. Nesmelo sa ich s priateľkou skúšame upozorniť, že sú na súpiske aj lepší kandidáti. „My musíme tu teho dac, bo inačej…“ Inak čo? „Táák, šicke placit budzeme, bárs sto koruny.“ To bolo veľa peňazí, niekoľko nákupov v potravinách. „Ale veď to nie je pravda, to vám kto povedal?“ „Tak starosta, ne?“ Asi áno.

Alebo celkom čerstvá historka z druhého, teda západného konca našej krajinky. Rómsky mládenec, rodený Bratislavčan, mi nadšene na pive rozpráva, ako sa teší, že bude na Obchodnej zriadená policajná stanica, lebo keď sa tou ulicou vracia večer domov zo svojej čašníckej práce a všade tam postávajú „tí nabombovaní vyholenci v bundách“ a obzerajú si ho, nesvoj sa cíti, obchádza ich, „ani neviem, kam s očami v tej chvíli“. „Hlavne sa ponáhľaj, nohy máš rýchle,“ radím mu. Ani len predstaviť si nechcem, čo by sa mohlo stať, keby sa mu niekedy nepodarilo im ujsť. (A v duchu škodoradostne nabombovaných vyholencov v bundách zariekam, aby sa raz, najlepšie hneď zajtra, boľavo a ozajstne zamilovali do nejakej Rómky, alebo aj – úškrn – do švárneho Afroameričana, aby si ich dcéry vybrali tmavokožích nápadníkov a za nič na svete ich nechceli opustiť, nech tatkovia trebárs aj puknú od jedu… To by bolo, ta ne?)

Druhý deň písania. Kuk na Denník N. Promovanie filmu Loli paradička šliape ako dobre namazaný stroj. Nachádzam článok o Kamile Mitrášovej, predstaviteľke hlavnej ženskej postavy, ktorá v ňom hovorí: „U nás vo vranovskom okrese a všeobecne na východnom Slovensku je rasizmus na dennom poriadku. Keď idem do obchodu, hneď počujem ´Cigánka´. Stále za mnou niekto chodí, aby som niečo neukradla. A pritom by vôbec nemuseli – veď majú všade kamery.“ Obávam sa, že na západe krajiny to nie je oveľa lepšie. Ten milý chlapec, čo s ním teraz už chodievam na pivo, keď bol ešte malinký, mnoho ráz sme boli spolu nakupovať v potravinách, čo sme mali najbližšie k domu. A tam sa na nás vždy nalepila nejaká pani predavačka a nespustila nás z očí, kým sme nezaplatili a neodišli, možno si vravela, keď má gádžovka cigánske decko, určite chce kradnúť.

„Cítim, že náš film ľudí spája a stavia mosty medzi nami a majoritou. Režisér Rišo Staviarsky mi vravel, že pozná aj nejakých kotlebovcov, ktorí sa do mňa úplne zamilovali a dnes už majú celkom iný pohľad na Rómov,“ hovorí ďalej Kamila Mitrášová a článok pokračuje. „Aj jej sa minule prihovoril jeden bývalý neonacista, ktorý bol z filmu nadšený. ´Vraj som ho utvrdila v tom, že netreba hádzať všetkých Rómov do jedného vreca.´“ Super by bolo, keby to takto fungovalo všeobecne, všeteritoriálne, všeľudsky. V tme kinosály sa nás zmocňuje ten mocný čarodej Príbeh, opantáva nás svojou družkou najvernejšou katarznou, umenie je schopné otvárať duše, o tom niet pochýb. Meritórna otázka však znie inak: Na ako dlho? Dva dni nestačia. Ani dva roky, žiaľ. Štatistika nepustí, čísla sú tiež dôležité. Filmov o Rómoch je čoraz viac, koncertov rómskej hudby tiež, festivaly, knihy, projekty, konferencie, články v médiách, odborné štúdie – mám na mysli tie, ktoré sú voči rómskej etnickej minorite advokačné. To je skvelé. A podpora extrémizmu v populácii napriek všetkému úsiliu rastie. Najmä medzi mladými ľuďmi, čo je blbé, lebo oni budú na tomto svete zo všetkých nás najdlhšie. Zniem pesimisticky, viem, ale rozum duši v tomto prípade veliteľsky rozkazuje – a tak je to správne. Umenie obrusuje hrany, obrusuje, no hrany ostávajú, umenie nie je pilník, našťastie i bohužiaľ. Extrémizmus, rasizmus, etnocentrizmus, odmietanie inakostí, xenofóbia sú od podstaty hranaté záležitosti. Keby hranatí a hranolovití ľudia častejšie chodili do kina na dobré filmy, fajné divadelné predstavenia, na koncerty rómskej hudby, na nenáckovské festivaly, čítali dobré knihy, chodili na mierumilovné konferencie, zapodievali sa článkami v normálnych, nezavádzajúcich médiách… Keby, keby, boli by sme dávno v nebi, ale nie sme. Bohužiaľ aj našťastie. (V tretí deň písania si pustím rozhovor Štefana Hríba s bývalým prezidentom Policajného zboru Slovenskej republiky Jaroslavom Spišiakom. Na otázku, či si myslí, že krajina má šancu naplniť očakávania ľudí, ktorí túžia po zmene, hovorí: „Mal som takú nádej, ale stále je menšia a menšia.“ Na doplňujúcu otázku, prečo si myslí, že je stále menšia, odpovedá: „Existuje skupina ľudí, ktorí chcú zmenu. Oni reagujú na vaše médiá, komunikujú, vnímajú svet tak ako je. Potom existuje iná skupina ľudí, ktorá by chcela mať Kotlebu alebo obdobné štruktúry, oni sú podmanení ich demagógiou, ich vysvetľovaním. A tí, ktorí hovoria, že budú reprezentovať takých, akými sme napríklad my dvaja, presviedčajú akože mňa. Ale mňa nemusia presviedčať, ani moje okolie nemusia presviedčať, musia presviedčať tých, ktorí myslia ináč. A neviem, či toto sa robí dobre, alebo efektívne, alebo tak, ako sa robiť má. Jednoducho vysvetľujeme si len sami pre seba, ako by to malo byť, ale nevysvetľujeme to tým, ktorých treba presvedčiť.“) Zhrniem: ak umenie, ktoré je schopné obrusovať nenávistné hrany, neskonzumuje hranatý človek, tento potenciál umenia sa nijakovsky nemôže prejaviť. Logika nepustí. To všetko doposiaľ povedané však vonkoncom neznamená, že film nemôže u guľatého i hranatého publika dobre zafungovať inými než obrusujúcimi či scitlivovacími kvalitami.

A teraz už Loli paradička. Film dostal názov podľa rómskej pesničky. Takejto: Ľoli paradička andre bar / so chala mri pirani andre bar. / Mri pirani nič na kerel, ča marel, / o čhavenca le čhajenca giľavel. (Červená paradajka v záhrade, čo ju zjedla moja milá v záhrade. Moja milá nič nerobí, len bije, s chlapcami s dievčatami spieva.) Počula som ju viac ráz v rómskych osadách, v pamäti mi najvýraznejšie utkvelo spievanie v Kokave nad Rimavicou v roku 2004. Pršalo, potrebovali sme sa niekoho spýtať, ako by sme sa dostali k rómskym muzikantom Sendreiovcom. Na potvoru jediná, čo sa nebála zmoknúť, bola pokojne kráčajúca štvorica: žena, muž a dvaja chlapci. Ona obyčajne nahodená, oni v maskáčoch, na nohách kanady, na zápästiach kovom ocvočkované kožené náramky. Ach jaj! Opýtali sme sa. Chlapovi stuhla spodná sánka, ale ukázal nám, hľadeli za nami, kým sme nezašli za roh. Rodinný bašavelík, ktorý nám o chvíľu pripravila v malom murovanom dome domáca pani a jej kamaráti, zahnal chmáry nielen v dušiach, ale aj na oblohe, slnko vyšlo. Mali tam ryšavé mačiatko s modrými očami.

Späť k filmu. Sir Alfred Hitchcock voľakedy v rozhovore s Françoisom Truffautom povedal, že ak už sa umelec rozhodne uchýliť ku klišé, je oveľa lepšie s klišé začať na úvod, ako sa ku klišé dopracovať vo finále. Na kosť odratý príbeh Loli paradičky je klasickou, ba až stereotypnou mustrou rozprávaní o stretnutí a láske zástupcov dvoch rôznofarebných kultúr. Minimálne od prvej polovice 19. storočia, od čias Victora Huga (Chrám Matky Božej v Paríži) a Prospera Mériméea (Carmen) to opakovane vyzerá takto: biely muž sa uchádza o priazeň tmavej Cigánky. Prečo sa to v opačnom garde prezentuje iba výnimočne? Hľadanie odpovede na položenú otázku by mohlo všeličo zaujímavé a asi aj relevantné vyplaviť na povrch, ale snáď nateraz stačí, že otázka zaznela. Komu sa zachce, nech porozmýšľa.

Našli by sa aj ďalšie podobnosti (a vôbec to nemyslím hanlivo), najmä s jedným z najznámejších slovenských filmov na „rómsku tému“ – s Ružovými snami (1976) Dušana Hanáka. Aj tam, aj tu ten biely muž čímsi vytŕča zo svojej komunity, nie je celkom jej integrálnou súčasťou – raz je to nepraktický večne snívajúci poštár, raz trhovník s umelou nohou. Tam i tu je mužova matka najväčšou nepriateľkou dvojfarebného vzťahu. Tam i tu sa predsudky Nerómov voči Rómom pretavia do scén nespravodlivého podozrenia z krádeže, tam i tu sa prezerajú tašky…

Odsek o hudbe. Ako to už býva, v snímkach, kde je reč o Rómoch, zohráva muzika dôležitú úlohu. A výraznejšie než v iných filmoch býva vnútroobrazová. Loli paradička nie je výnimkou, v tomto ohľade svoj rubikon neprekročila. Veselá, čardášová, tancovačková. Niet sa čomu čudovať, veď hudba je z bežného gádžovského pohľadu snáď jediný vývozný artikel rómskeho etnika, jeho vlajková loď. (Nasledujúca poznámka od filmu zdanlivo odbieha, ale aj tak ju poznamenám: Za dvadsať rokov, čo z času na čas navštevujem najmä východoslovenské rómske osady v rámci etnomuzikologických výskumov, sa nedalo nevšimnúť si, že hudby ako prirodzenej súčasti dennodenného života tam ubúda. Už dávno nevisia v každej chalupe na stene husle – už len vo filmoch.)

Odsek o jazyku. Reč, ktorou postavy Loli paradičky rozprávajú – východniarske hutorenie či rómčina – boli pre mňa jedným z najvypuklejších pozitív. Krásne! Ale aj odvážne. A pre nás zo západu aj radostné a vtipné.

Príbehový oblúk Staviarskych snímky je vcelku jednoduchý a trochu aj obohraný. Milan, jarmočný predavač perníkových srdiečok a iných sladkostí, sa zoznámi s Veronkou, mladou veselou Rómkou. Ich vzťah prerastie do vzájomnej lásky, no nemajú to jednoduché, xenofóbne (ale aj to ziskuchtivé) okolie, blízke i vzdialenejšie, čierne aj biele, im kladie polená pod nohy. Cennejšie sú iné veci. Jednak záver filmu (o tom však hovoriť nebudem, nechcem prezrádzať – ale práve jeho prostredníctvom sa Loli paradička vymaňuje z hitchcockovsky finálneho klišé do klišé predzáverečného, čiže sa v tomto zmysle zachraňuje) a potom mnohé (vtipné a milé) jednotlivosti, drobnokresba: rozhovory dvoch hlavných postáv v aute, Veronkina módna prehliadka, recepčný v hoteli, zelené a červené lízanky, „pracovná“ cesta do zahraničia… A napokon celková atmosféra filmu. Pôsobí autenticky, je dobroprajná, trošku aj rafinovaná, lebo vzniká bez toho, že by sme si priveľmi uvedomovali výrazové prostriedky, ktorými je kreovaná. Loli paradička je vzdušná, miestami možno nezáväzná, ale (aj) tým, že otvára rómsko-nerómske vzťahy nám neustále hrozí vypuknutím konfliktu a udržiava nás trošku v napätí. Nie je najväčšou parádou zo všetkých, ale parádičkou veru je.