Páni svojho príbehu
Michael Papcun 22/5/2020

Beastie Boys Story (r. Spike Jonze, USA, 2020, 119 min)

Pre pochopenie vizuálnej identity kultovej hip-hopovej skupiny Beastie Boys stačí naozaj rýchly, zbežný prelet naprieč hlavnými znakmi ich výstredných videoklipov: vyžívanie sa v expresívnych uhloch kamier, streštenej scénografii, za vlasy pritiahnutom role playingu, ktorý ide ruka v ruke s nevyspytateľným storytellingom. Ide o vlastnosti blízke ich hudobnej produkcii: odviazanosť zakorenená vo funku, punk rocku a jazze, mix invencie a rebelantstva ústiaceho do recesistických tónov. Celkový výraz Beastie Boys dosahuje tvorivý vrchol v 90. rokoch na albumoch Ill Communication a Hello Nasty, a (posilnený nostalgiou) funguje dodnes – príkladom je najnovší dokument Beastie Boys Story, režírovaný Spikom Jonzom.

Vlastnosti videoklipov k singlom Sabotage, Intergallactic alebo Make Some Noise sa snažil do celovečerného formátu vyabstrahovať aj člen skupiny Adam Yauch. V snahe čo najlepšie vystihnúť nespútaného ducha skupiny sa nesie jeho (medzi fanúšikmi skupiny kultová) snímka Beastie Boys, 50 kamier, 40 tisíc očí (Awesome; I Fuckin’ Shot That!, 2006). Yauchov dokument stojí na jednoduchom, šikovnom koncepte – ešte pred koncertom sa medzi fanúšikov a fanúšičky (s krátkou inštruktážou) rozdalo 50 kamier. Mali nimi bez okolkov natáčať všetko, čo počas koncertu vidia a prežívajú. Cieľom bolo vytvoriť kolektívny film, ktorý by presne, zo všetkých možných uhlov, zachytil atmosféru a zbesilosť Beastie Boys a ich prívržencov. Odvaha a nonkonformnosť celého konceptu ostala utopená niekde v postprodukcii. Výberom materiálu a jeho zostrihaním sa vytvoril tradičný záznam živého vystúpenia sledujúci primárne pódiové vystúpenie Beastie Boys. Z prepojenia fanúšikovskej aj hudobníckej odviazanosti ostala iba frenetická neostrosť a roztrasenosť záberov, zbesilé zoomy, oscilovanie okolo amatérskej kompozície obrazu a občasná grimasa fanúšika na kameru. Prvky však zmiernila vo finálnom zostrihu prítomnosť profesionálnejších záberov diania na pódiu.

Dokumentárny stand-up

Po tom, čo sľubný nápad Adama Yaucha viac nevyšiel ako vyšiel, prichádza tento rok so svojou realizáciou nápadu na uchopenie a vystihnutie podstaty neposedného fenoménu Beastie Boys režisér Spike Jonze. Hviezda americkej nezávislej scény je so skupinou úzko spojená už od 90. rokov tvorbou videoklipov a zborníkovej kompilácie Beastie Boys: Video Anthology (2000). Jonze, ktorý spolupracoval nielen s Beastie Boys, ale aj s interpretmi ako Daft Punk, Fatboy Slim, Björk či Lady Gaga, priniesol (podobne ako svojho času Yauch) jednoduchý koncept, ktorý tentoraz neostal rozptýlený niekde v postprodukcii alebo v priestore. Filmárska technika ho skrátka nedokázala zachytiť.

Jonzov film Beastie Boys Story podchytáva všetky kľúčové prvky videoklipov skupiny a ich syntézou buduje film ako biografické rozprávanie medzi ironickou besedou (aj keď priateľský dialóg sa mení skôr na priateľský monológ) a stand-up show. Ak vravím o Beastie Boys Story ako o filme Spika Jonza, musím tiež spomenúť jeden zásadný detail: Je to film patriaci nielen témou, ale aj uchopením samotným členom Beastie Boys.

Spike Jonze režíruje skôr z pozície divadelného než filmového režiséra dvojhodinové vystúpenie členov Beastie Boys na divadelných doskách, kde publiku košato prerozprávajú príbeh svojej skupiny. Film tak nestojí iba na faktoch – historických, osobných aj kolektívnych zlomoch a vyťahovaní príťažlivých archívnych materiálov. V Beastie Boys Story ide v prvom rade o radosť z aktu rozprávania skrz epizodické historky, gagy, pomyselné „poznámky pod čiarou“. Beastie Boys predstavujú vďaka voľnobehu svojho výnimočného performatívneho talentu svoj príbeh ako pomerne dynamickú a členitú anekdotu. Tradičné postupy ako „vševediaci“ voice-over alebo hovoriace hlavy sú plynule rozpustené vysoko koncentrovaným roztokom sebareflexie a pôžitkárstva – rozpravou o Beastie Boys striktne v štýle Beastie Boys.

Hlavne si to vychutnajme

V takto nonšalantne poňatom rozprávaní sa modifikuje aj funkcia tradične použitých archívnych materiálov. Bohatý arzenál fotografií a videí je premietaný za členmi skupiny na obrovskom plátne a ich vzťah k ich rozprávaniu ostáva otvorený: viac ako bežný ilustračný materiál fungujú ako podnety pre ďalšie historky, podnety pre interpretáciu a objavovanie „backing stories“, ktoré sa za obrazmi skrývajú. Pri pohľade na luxusné vily v Hollywood Hills, kde skupina nahrávala svoj druhý album Paul’s Boutigue tak môžeme odkryť nie najluxusnejšie (pod)kapitoly života skupiny, ale dávku spätnej sebairónie a anticipáciu blížiacich sa sklamaní. V Beastie Boys Story nemusí byť obraz tým, čím sa zdá byť. Mení sa na predmet prekvapenia a nečakaných point, introspekcie a vtipkovania na vlastný účet. Práve v tom spočíva sila Jonzovho filmu oproti bežným biografickým dokumentom.

Napriek tomu, že tento film je postavený najmä na verbálnom flowe raperov a je pre publikum veľmi ústretovo členený na kapitoly, môže sa pri bezmála dvojhodinovej dĺžke dostaviť únava, presýtenosť materiálom. Predsa len, počúvať Beastie Boys na doskách divadla je veľmi podobné počúvaniu Beastie Boys na koncertnom pódiu, fyzickom nosiči alebo streamovacej platforme, čo sa následne stáva devízou aj hlavným negatívom celej snímky. Kedy sme naposledy zvládli dvojhodinový rapový album bez prestávky alebo bez strát pozornosti?

Voči použitému konceptu sa dá, samozrejme, kriticky vystúpiť ako voči nie úplne filmovému. Beastie Boys Story je film, kde sa vklad Spika Jonza prejavuje skôr v rovine čisto divadelnej. Hlavné slovo a voľnú ruku nakoniec prenecháva členom skupiny a ich „show“. A vlastne, prečo nie? Je to predsa, ako už napovedá priamočiary názov Beastie Boys Story, ich príbeh a získavajú nad ním (právom) úplnú kontrolu. Prístup, ktorý ma bližšie k stand-up vystúpeniu ako k filmu, sa ukazuje byť dostatočne nosným rozhodnutím slúžiacim dynamike a súdržnosti výsledného celku.

Spokojné schádzanie z ciest slávy

Ak si odmyslíme snímky ako Slow Southern Steel (r. David Lipke, Chris Terry, 2010) alebo Slave to the Grind (r. Doug Robert Brown, 2018), ktoré sú (okrem iného) o vášni zo života v undergrounde napriek jeho úskaliam, väčšina hudobných dokumentov stavia svoje naratívy na osi (pozitívnych) úspechov a (negatívnych) pádov. Beastie Boys sa snažia nabúrať aj túto ustálenú dichotómiu. Zaujímavý postreh je venovaný napríklad obdobiu, ktoré prišlo po doznení boomu debutového albumu skupiny Licensed to Ill (1986): etapa medzi doskami Paul’s Boutique (1989) a Check Your Head (1992).

Po explozívne úspešnom debute sa skupina stretla s vlažnou odozvou a, jazykom hudobného priemyslu, klesajúcimi číslami. Ako poznamenávajú členovia skupiny, album nahratý v luxusných a predražených štúdiách (Paul’s Boutique) nepriniesol očakávanú odozvu a oni sa namiesto hrania na Square Garden ocitli v pozícii skupiny vystupujúcej v menších kluboch. Danú zmenu však nereflektujú ako prepad, ale skôr ako návrat k autentickej energii, k menšej, ale zovretejšej fanúšikovskej komunite a hardcore-punkovým koreňom akcentovaným ešte v prvých minútach filmu. Beastie Boys k sebe pristupujú bez pátosu a s nadhľadom, dokážu v naratíve (klišéovito povedané) strastí a slastí úspešnej skupiny, ktorý zvádza k stereotypom, kľučkovať do odľahčujúcich premís a pohľadov.

Beastie Boys Story jednoznačne vyniká medzi svojimi aktuálnymi konkurentmi z radov dokumentárnych filmov o hip hope: predstavuje odviazanejší, menej formálny prístup než napríklad encyklopedický, informáciami nasýtený cyklus Hip-Hop Evolution (r. Darby Wheeler, 2016), a svojou nonšalantnosťou niekoľkonásobne presahuje snímky o súčasných hip-hopových hviezdach: Travis Scott: Look Mom I Can Fly (r. White Trash Tyler, 2019) o hviezde súčasného (t)rapového mainstreamu alebo Everybody’s Everything (r. Sebastian Jones, Ramez Silyan, 2019) o hviezde najmladšej, opiátmi a úzkosťami poznačenej generácie Lilovi Peepovi. Áno, všetky tri spomenuté filmy o interpretoch sú do veľkej miery fan service. Tvorivý tandem Beastie Boys x Spike Jonze (na čele s Beastie Boys) však tento fan service uchopuje štýlom, ktorý je dostatočne pôžitkársky a svojbytný na to, aby sa nad ním nemávlo rukou.