Publikovaný text odznel naživo v Kine Lumière pred projekciou študentských filmov v deň vyhlásenia aktuálneho lockdownu. Vďaka spolupráci Kinečka s KADU a Festivalovým oddelením FTF VŠMU sa nám podarilo zadarmo sprístupniť dva filmy z tohto pásma, ktoré si môžete zadarmo pozrieť do 6. januára.
Dobrý večer všetkým fyzicky prítomným tu v kinosále Kina Lumière aj vám sledujúcim dnešné podujatie. Týmto úvodom by som vás chcela privítať na projekcii filmov, ktorú som nazvala Auto/terapeutický potenciál filmového média v študentskej tvorbe. Som veľmi rada, že témou novembrového seminára KADU je Umenie a duša, téma pre mňa osobne aj spoločensky veľmi aktuálna a dôležitá; zároveň je to téma so širokým záberom, ja som ju však pri výbere študentských filmov chcela zúžiť na duševné zdravie a jeho de/stigmatizáciu v kontexte umeleckej praxe, v ktorej psychické problémy bývajú často romantizované ako nevyhnutná súčasť bytia a tvorby. V tejto malej vzorke filmov, ktoré uvidíte, je psychické prežívanie v popredí, zobrazené v stavoch diskomfortu, „nenormativity“ a v prostredí patológií svojho sociálneho kontextu – napríklad (neprijatia) rodiny či izolácie domova pre seniorov. Pre mňa ako kurátorku pásma – a verím že aj pre autorky a autorov – je dôležitá už spomínaná destigmatizácia, ktorá sa, mám taký pocit, v poslednom období stala súčasťou newspeaku, napriek tomu, že ide komplikovanejší proces, než napovedá nadužívanie tohto pojmu; proces, ktorý potrvá hádam aj niekoľko rokov či desaťročí.
V projekcii tohto pásma krátkych filmov uvidíte Terapiu cestou Michala Baránka, Denník princeznej Barbary Vojtašákovej, Sejít pěšky dolů Kateřiny Hroníkovej a O sestre Barbory Sliepkovej. Ich cieľom je prostredníctvom audiovizuálnej formy zobraziť, že nie iba umelci*kyne majú privilégium (duševného/psychického) utrpenia, ale ide o zdieľanú skúsenosť naprieč sociálnymi triedami a skupinami. Introspekcia a pomenovanie problémov a tráum a možnosť ich zobrazenia však určitými privilégiami sú. Niektoré z filmov psychické problémy pomenovávajú explicitne, niektoré nenápadnejšie, skôr subtílne a pocitovo. Všetkým z týchto filmov sa však, podľa mňa, darí nadviazať akési bazálne, osobné spojenie so svojím publikom, a tým vytvárať priestor na porozumenie.
Všetky filmy vo výbere vyšli z Ateliéru dokumentárnej tvorby na VŠMU s výnimkou Terapie cestou, ktorej autorom je študent Ateliéru strihovej skladby, aj pri ňom však prevažuje dokumentárna, respektíve autobiografická tendencia. Študenti a študentky sa svojich filmoch pozerajú dovnútra a následne von. Všímajú si svet, poučení vlastnou introspekciou observujú a vo vonkajšom svete nachádzajú procesy, s ktorými súzvučia, rozumejú im a chcú túto (emocionálnu) vedomosť stvárniť prostredníctvom média filmu a šíriť ďalej.
Témy, ktoré riešia, sú veľmi univerzálne, namiesto vymenovania diagnóz by som však rada upriamila pozornosť na to, že individuálne duševné stavy zobrazené v tomto pásme filmov sú si navzájom podobné, a to tým, že často ich podmieňuje práve svet, v ktorom sa protagonisti a protagonistky nachádzajú a s ktorým sa musia nevyhnutne konfrontovať: V prípade filmu O sestre Barbory Sliepkovej a Terapie cestou Michala Baránka je pre protagonistov vonkajší svet – nielen v zmysle priestorovom, ale aj sociálnom – miestom, ktoré im spôsobuje stavy úzkosti. Pre Barbaru Vojtašákovú, autorku Denníka princeznej, je takýmto miestom sociálna jednotka konzervatívnej nukleárnej rodiny, ktorá jej neumožňuje prijať a plnohodnotne prežívať jej queer identitu a cíti sa ňou ohrozená. Kateřina Hroníková vo filme Sejít pěšky dolů používa procesy starnutia kože, najväčšieho orgánu tela a zároveň symbolického miesta dotyku a prieniku vonkajšieho a vnútorného, na exemplifikáciu nevyhnutnej starostlivosti o seba a druhých, predovšetkým (vyšším vekom, telesne alebo mentálne) znevýhodnených; koža tu tiež zhmotňuje samotu a chradnutie, ktoré prichádzajú s absenciou záujmu a spomínanej starostlivosti.
Terapeutický mód, ktorý vo vybraných filmoch prevažuje, je konfrontácia – jednak ako režijná metóda, jednak ako snaha o riešenie konkrétnych duševných ťažkostí. Konfrontácia od režiséra/režisérky smerom k protagonistovi/protagonistke, ale v prípade dvoch filmov je to konfrontácia samej resp. samého seba. Táto konfrontácia zahŕňa aj znovuprežitie, a to môže byť sprevádzané širokou škálou emócií.
Každý z filmov reprezentuje skupinu spoločnosti, ktorá je výrazne zraniteľná v kontexte tabuizovania psychických problémov – mladí muži, mladé ženy, queer osoby, staršie osoby. Aj keď prežívanie psychických ťažkostí je individuálne, prepája ich (a nás) prostredie, ktoré nepraje prejavom psychickej bolesti.
Tri z filmov, ktoré som videla už dávnejšie, ma zasiahli pri prvom aj opakovanom pozeraní a teraz znova pri koncipovaní tohto výberu – O sestre Barbory Sliepkovej, ktorý je o starostlivosti o blízkeho človeka trpiaceho stavmi depresie a sociálnej úzkosti, Denník princeznej Barbary Vojtašákovej, ktorá okrem odvážneho portrétovania verbalizácie svojej identity zobrazuje aj svoju rodinu, ktorá na túto verbalizáciu nie je pripravená. V Sejít pěšky dolů máme možnosť observovať ďalšiu z najzraniteľnejších skupín spoločnosti – seniorov a seniorky v domove, ktorým sa – najmä počas prebiehajúcej pandémie – stali jediným partnerom v komunikácii personál zariadení, v ktorých sú izolovaní. Vo veľmi konkrétnom kontexte týchto dní ma pri výbere zasiahol film Terapia cestou. Je pre mňa veľmi zaujímavým stretom citlivého, pred objektívom kamery veľmi obnaženého prežívania muža trpiaceho úzkosťou a agorafóbiou, a činnosti, ktorú podniká v snahe konfrontovať svoj duševný stav – jazdou na motorke cez celé Slovensko. Hypermaskulínny potenciál motorky je subverzívne popretý a transformovaný na (dopravný) prostriedok nesúci emocionálnu záťaž úzkostných stavov hlavného hrdinu, ktorý v tme pri ceste do kamery hovorí: “„Keď mne je to všetko ľúto… Že na mňa takéto niečo prišlo. By som bol radšej keby… keby je to niečo fyzické lebo… keď je niečo fyzické, tak to proste ľudia chápu.“ Táto časť filmu ma rozplakala, lebo tento pocit poznajú všetky osoby zápasiace s duševnými problémami. Zároveň považujem za veľmi dôležité, že autorom tohto posolstva je hetero muž, ktorý o svojich duševných problémoch otvorene hovorí, konfrontuje ich – nie však (maskulínnou) výdržou či vypätím fyzických síl. Protagonista síce ide na motorke cez celé Slovensko, no po ceste sa zastavuje, prečkáva úzkostné ataky či ide k očnému lekárovi dať si vyšetriť bolestivé oko, redefinujúc tak stereotypy tradičnej maskulinity.
Po projekcii bude nasledovať diskusia – najprv sa nám prihovoria Kateřina Hroníková, cez video, a Barbora Sliepková, ktorá zhodou okolností mohla dnes prísť aj osobne, no bohužiaľ Michal Baránek sa na diskusii na poslednú chvíľu zúčastniť nemohol. Príde však aj Barbara Vojtašáková.
Budem spolu s autorkami filmov rada, ak si pre ne pripravíte otázky, ktoré môžete klásť aj prostredníctvom online platformy sli.do – to je hlavne pre tých a tie, čo nás sledujete online, ale v prípade hanblivosti aj pre vás, čo sedíte tu, v kinosále.
Na záver tohto úvodného prehovoru by som rada zdôraznila, že psychické problémy, stavy psychického diskomfortu, tiaže a úzkostí prežíva veľmi, veľmi veľa z nás. Liga pre duševné zdravie má Linku dôvery Nezábudka a tiež emailovú poradňu, obe dostupné nonstop. Nie všetci a všetky disponujeme záchrannou sieťou v podobe blízkych ľudí, ale prosím, nikdy sa nenechajme nikým a ničím presvedčiť, že sme na to sami a že tieto problémy nemajú riešenia.
