Osamelí bežci: Ideme ďalej! (r. Martin Repka, Slovensko, 2019, 90 min)
Stručný úvod alebo rýchle zopakovanie. Osamelí bežci sú básnická skupina, ktorá vznikla začiatkom 60. rokov okolo časopisu Mladá tvorba, pričom trojica jej autorov, Ivan Štrpka, Ivan Laučík a Peter Repka, knižne debutovala v rokoch 1968 – 1969 (Krátke detstvo kopijníkov, Pohyblivý v pohyblivom, Sliepka v katedrále) a nevyhla sa vlne normalizačných reštrikcií. Napriek tomu, že sa títo autori definujú ako skupina, odlišnosť a tendencia k nesúrodosti sú prvkami, ktoré definujú nielen ich autorskú tvorbu, ale aj nový dokumentárny film Martina Repku, rozprávajúci o osudoch tejto trojice básnikov.
Východiskovým bodom snímky Osamelí bežci: Ideme ďalej! je opätovné stretnutie básnickej skupiny Osamelí bežci, respektíve jej dvoch tretín, Ivana Štrpku a Petra Repku. Kostrou filmu sa tak stáva cesta za zosnulým členom skupiny Ivanom Laučíkom. Svojím konceptom (sledovanie skupiny umelcov, prepojených generačne, spoločným zameraním alebo znakmi tvorby) sa dajú Osamelí bežci zaradiť ku dvojici filmov z predošlých rokov. Sú nimi vlna vs. breh a Para nad riekou, ktoré prinášajú podobnú zmes spomienok a opätovných (ne)stretnutí.
Martin Štrba vo vlne vs. breh sleduje svojich kamarátov, fotografov tzv. slovenskej novej vlny z FAMU, Jana Pavlíka, Ruda Prekopa, Vasila Stanka, Tona Stana, Martina Štrbu, Mira Švolíka, Kamila Vargu a Petra Župníka. Para nad riekou Roberta Kirchhoffa a Filipa Remundu sa zasa zameriava na trojicu jazzmanov, trumpetistu Laca Décziho, saxofonistu Ľubomíra Tamaškoviča a kontrabasistu Jána Jankejeho.
Táto kontextualizácia filmu Osamelí bežci: Ideme ďalej! nehrá iba úlohu informatívnej enumerácie približne podobných filmov. Pomyslený triptych vetviaceho sa rozprávania o osudoch skupín umelcov v sebe nesie viaceré vnútorné pnutia, vedúce k možnostiam obsiahlejšej diskusie. Sú to pnutia v rovine štylistickej aj v rovine tém, ktoré tieto filmy cez odlišné príbehy a peripetie umelcov otvárajú.
Spomenuté snímky z rokov 2014 a 2015 sa snažia o zapojenie znakov pôvodnej tvorby svojich protagonistov do formy samotného dokumentu (najmä vlna vs. breh, ktorej formálna stránka priamo nadväzuje na slobodnú, pravidlami neohraničenú fotografickú tvorbu slovenskej novej vlny) a vytváranie hutného autorského komentára k životnej situácií postáv (Para nad riekou) pomocou bohatých vizuálnych trópov a figúr.
Kým hlavnou témou titulu vlna vs. breh bolo spomínanie a frivolné rekonštruovanie čias divokej mladosti a resuscitácia jej ducha, Para nad riekou je naopak melancholickým filmom, akcentujúcim témy starnutia, pominuteľnosti a samoty, ktoré sú umocňované kompozíciami obrazu postavenými na juxtapozícii malého človeka a priestoru v celkoch a veľkých celkoch. Obe snímky dbajú na precízne vystavanú formálnu stránku, súvisiacu s prežívaním postáv, ako aj s umeleckými druhmi, ktorým sa postavy venujú.
Osamelí bežci môžu v porovnaní s nimi pôsobiť na prvý pohľad trochu nevýrazne. Snímka sa vydáva bezpečnou strednou cestou rozhovorov a inscenovaných výstupov s básnikmi a ich najbližšími, rodinou a priateľmi. Repka tak voľne skladá obraz minulosti, prítomnosti a vzájomných vzťahov, roztvárajúcich sa svojím vlastným, nenúteným tempom.
Na rozdiel od svojich spomenutých kolegov dokumentaristov sa vyhýba výraznejšej poetike. Na jednej strane toto rozhodnutie možno brať ako isté ochudobnenie, marginalizáciu potenciálu poézie ako možného stavebného prvku a potenciálnej koncepcie celej snímky. Laučíkove, Štrpkove či Repkove texty sú však natoľko špecifické a svojou výstavbou krehké, že snaha (alebo predstava snahy) o ich pretavenie do podoby audiovizuálneho jazyka dokumentárneho formátu pôsobí bezmála nemožne a násilne. Navyše pokúšať sa nájsť v ich poetike jeden všeobecný jednotiaci prvok (ako napríklad abstraktnú slobodu a rozvoľnenosť vo filme vlna vs. breh) by so sebou nieslo nutné zjednodušovanie a prípadné dezinterpretácie. Ak hovoríme o pokuse preniesť poetiku Osamelých bežcov do filmového jazyka, z nedávnej minulosti stačí spomenúť snahu o vizualizáciu básní Ivana Štrpku v študentskom dokumente z FTF VŠMU, ktorá sa rozbila do podoby polopatistických, s poetikou pôvodných textov iba triviálne komunikujúcich obrazov, generujúcich silný dojem prvoplánového gýču. Vzdanie sa danej snahy je v konečnom dôsledku výberom schodnejšej autorskej cesty bez prílišného rizika, kostrbatých pokusov a zlyhaní. Napriek tomu ale Repkov film neodoláva chuti vnášať do seba ozvláštňujúce prvky a uletenú strojenosť.
Výrazovo najodvážnejšími časťami filmu sú priznané (resp. najviac) inscenované pasáže, vnášajúce do filmu ducha piktorializmu a civilného magického realizmu. Mám na mysli najmä časti, kde postavy cestujú vo vlaku a počas ich konverzácie sa za oknami vlaku objavuje krajina na archaickej spätnej projekcii, čo pridáva snímke punc istého pitoreskného fantaskna, či sekvenciu cesty autom v spoločnosti vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu, ústiaca do absurdne humorného gagu. Dané sekvencie majú pôsobiť osviežujúco a ozvláštňujúco, vniesť do filmu akéhosi odľahčeného, snového, ale špičkami nôh sa stále zeme držiaceho ducha. Výsledkom týchto výletov je skôr nesúdržnosť a zbytočná fragmentácia snímky. Estetika daných scén pôsobí prinajlepšom insitne a rozprávanie zúčastnených protagonistov vonkoncom nepotrebuje takéto „poetické“ ozvláštnenia a výstupy, ktoré majú skôr podobu mierne invazívnych vpádov či úletov.
Najsilnejšou stránkou Osamelých bežcov je samotné rozprávanie a interakcia postáv. Je v nich obsiahnutý obdivuhodne humanistický, alebo ešte lepšie povedané, jednoduchý, na nič sa nehrajúci ľudský postoj. Nesie so sebou výraznú dávku vitality a istého (nie naivného ani insitného) optimizmu, elánu, prítomného už v jednoduchom pokriku, ktorý sa dostal priamo do názvu filmu: „Ideme ďalej!“
V ňom sa koncentruje všetka filozofia a hodnotové postoje k životu, obsiahnuté vo výpovediach Štrpku, Repku, ich priateľov a rodinných príslušníkov, ktorí ho odnášajú do všetkých kútov snímky. Sledujeme a počúvame partiu básnikov a ich okruh, ktorí, napriek mnohým rokom, politickým aj osobným strastiam, starnutiu a osobným stratám naprieč dekádami stále držia spolu, nech sú od seba akokoľvek vzdialení, a hľadia na život s neporaziteľnou dávkou nadhľadu. V princípe ide o jednoduchý hodnotový film o schopnosti prijímať svet a okolnosti také, aké sú a bilancovať skromnú, osobnú výhru svojich hodnôt.
Osamelí bežci tu v konečnom dôsledku nepôsobia osamelo, ale súdržne, plní výdrže „utekať ďalej“ svojím vlastným, pozvoľným tempom, ktoré sa filmu darí veľmi dobre simulovať a priblížiť divákom. S týmto „behom“ a chuťou pokračovať skvelo súvisí štruktúra dokumentu, pripomínajúca žáner road movie, symbolickú cestu za zosnulým priateľom. Na tejto road movie sa rozhodne oplatí prisadnúť si hneď vedľa Štrpku a Repku. Osamelí bežci sú film postavený na zdanlivo nenápadných, ale pritom veľmi výrazných osobnostiach, ktorých prirodzená charizma a intelekt potláčajú do úzadia formálne nedostatky filmu a robia z neho manifest istej formy nestarnutia, respektíve neochoty zostarnúť a zastaviť sa na jednom mieste. Všetka česť!
