Online novela naživo (časť 3.)
Šima Müllerová 18/5/2020

Za svoju nekončiacu aktivitu, práve za tú prácu, ktorou si nezarába na chlieb, by si zaslúžila pochvalu. Hádam lepšie medailu. Z pravého zlata. Je žiaduce, aby sa jej práca niekde materializovala, aby všetci uzreli ten „svet podľa Anastasie“. Zmenu. „Akou jednotkou mám merať to, čo robím, o koľko viac sa mám snažiť? Alebo menej?“ Aby „vysoké boli stonky kvetov, uprostred čistého jazera kvitnúcich“, ako píše vo svojich denníkoch. Denníky, tak ako všetko ostatné, starostlivo dopĺňa vo frekvencii, aká im prináleží, akú im názov prisudzuje. Jej dni sú krátke. V posledných mesiacoch jej často napadá, že najväčšou zmenou, ktorú kedy dosiahla, bola tá v jeho tvári. Aj keď iba podávala čaj o piatej, usmial sa. Z ničoho nič sa táto tvár zakaždým pohne, keď ju Wladimírove oči zahliadnu. Pohyb vyjadrí spokojnosť, pery sa rozšíria a nadvihnú, v lícach sa ukážu jamky, okolo očí vrásky. To, chlácholí sa, je zmena k lepšiemu. „Treba sa tomu oddať,“ ako jej radil otec. Preto, keď do jej „experimentálnej kuchyne“, ktorú založila s pár vegánmi a bojovníkmi proti plytvaniu potravinami, vstúpi mladá blonďavá Španielka a začne hovoriť o neistote v láske k staršiemu mužovi, o tom, či má preňho nejaký prínos, neistá v tom, čo mu ponúka, Anastasia sa veľmi pohotovo spýta: „Miluješ ho?“ Španielka svoju odpoveď trošku odflákne „Áno, jasné.“ „Tak nič nepreratúvaj, vedz len jedno: je to láska naveky,“ posolstvo je odovzdané, veľká myšlienka o pár sekúnd utopená v batatovej kaši. Keď zavrie oči, pamäť jej napovedá v obrazoch. Jeden metaforický práve približuje lásku ako vodopád. Zreteľne vidí svoje mladé ja na jeho upätí, staré stojí v čistom jazierku. Ruky napodobujú jemné plutvy, kreslia pohyb usmiatych pier. V duchu je nadšená a ďakuje Španielke, že jej darovala tento materiál. Hneď chce obraz nakresliť, aspoň v tablete, a použiť ho ako logo. Logo veľkej firmy, ktoré sa bude vynímať na bilborde. Na stene vežiaku.

Miluje všetko pôsobivé, ohromné, všetky „nad“ – nadrozmerný, nadpočetný, nadpozemský, nádherný… áno, aj nádherný sa počíta. Putuje za stretnutiami s týmto druhom. Pozoruje sa ako mušku, ktorá bzučí smerom k žiarovke, bzukotom ju ospieva a narazí hlavičkou o nepochopiteľnú prekážku. Nemôže preniknúť cez sklo a napiť sa priamo z prameňa, nedokáže prežiť v tomto nad-svetle, ale priblíži sa, ako len to pôjde. Inokedy sa vidí v podobe inštalatéra, vecne ťažká žiarovku v ruke. Chce viac, ba najviac.

Rukavice na šnúrkach má prišité o vnútorný rub vreciek bielej vetrovky, takže sa jej nikdy nestane, že by jedna z nich ostala ležať na ceste, v jarku, pri lavičke alebo v mláke, ako sa to často stáva. Vždy ostáva ležať len jedna. Tieto stopy po ľuďoch prezrádzajú veľkosť ruky, miesto, niekedy aj čas a farbu, čo ladí s čiapkou. Na mieste, kde sa človek nazdával, že sa jeho noha dotkla povrchu ako prvá a žiadne cudzie oko nenazeralo na krajinu pod rovnakým uhlom, objaví sa rukavica. „TU!“ vykrikuje svoju polohu. Je bodom A na priamke okolo Zeme a bod po bode, takmer každý zimný deň, spoznávame súhvezdie Rukavičiara. Anastasia nechce zanechávať stopy. Pri chôdzi sa takmer nedotýka povrchu, vznáša sa k svojmu cieľu nebadane a nezastaviteľne.

Cieľom (k tomuto slovu sa jej v hlave kreslí obloha, podľa významu francúzskeho le ciel, a jej nohy tak vždy smerujú do neba, je to oslobodzujúce a kráča rýchlejšie ako obyčajní chodci, kráča dokonca rýchlejšie ako chodci veľkomiest, ale možno sú pravou príčinou jej dlhé nohy) je dnes pobrežie Severného mora. Pred hodinkou či dvoma sa k nej od dvoch postávajúcich donieslo, že na pláži bude ohňostroj, a ona sa vydala na cestu.

Široký prúd vetra navieva piesok k betónovej stene móla. Naviaty je tesne pod okraj a po zábave s ohňostrojom určite preskočí na druhú stranu. Zrnko po zrnku sa poskladá, aby jeho deti a vnúčatá prešli za hranicu. Piesok naráža aj o ňu, kým sa snaží zapáliť si cigaretu. Nakoniec to vzdáva a učupí sa k zemi, aby bola vetru menšou prekážkou. Pláž začína plešivieť, vietor obnažuje betón, piesok letí za obzor. „Presýpacie hodiny,“ zašepká do vetra. Prvá raketa. Buch buch. Červená postriekala oblohu. A žltá a fialová, a zelená a cyklámenová. Zdá sa, že z oblohy padá zlato. Anastasia nachvíľu otvorí ústa a čaká na svoju porciu. Nič. „Keď nehorí, nepáli.“ Publikum zanecháva vyobcovanú, znásilnenú oblohu v hustom dyme a vrhá sa k zemi. Tu každoročne stojí vysoká veža z drevených latiek.

O vežu sa obtiera pár ľudí, čo pod jej kostrou rozdúchavajú zárodky nastraženého plameňa. Divadlo má asi sto priaznivcov, rovnomerne rozdelených do kruhov s odstupmi asi 10 metrov. Tých najodvážnejších vidíme hneď v prvom prstenci, tí s ubúdajúcou odvahou v krvi postavajú v odľahlejších. Prstence by sa dali nazvať aj obežnými dráhami, ak by sa niekto pohyboval, ale tu zastal čas, jediné, čo narastá, je oheň a ľudia si zhypnotizovane nahovárajú príbehy, ktoré sa odrážajú v plameňoch. Z vatry začína sálať teplo. Anastasia stojí medzi najodvážnejšími. Aj oni musia cúvnuť aspoň o pár metrov. Oslavujú. Hlavne fotkami na mobil a prekvapenými výkrikmi, ale oheň stúpa a zväčšuje sa. Je to nádherné, vyletujú z neho uhlíky a sadze začierňujú oblohu. Ľudia si myslia, že je to súčasť predstavenia, a v presvedčení, že oheň sme dávno ovládli a teraz nám, sluha, robí zábavu, si s nadšením ukazujú diery vypálené do kabátov. Jeden dokonca začne horieť celý, pán si ho vyzlečie a radostne ním máva nad hlavou. Veža meria 45 metrov a je 40 metrov široká, oheň stúpa k oblakom a rozháňa ich. Sadze a žeravé uhlíky padajú ďaleko za mesto. Anastasia teraz tvrdí, že nebola medzi najodvážnejšími, že stála na móle a dívala sa z diaľky. Vraj nie je odvážna, priala by si to, ale potom vždy uhne, keď cíti napríklad nebezpečenstvo alebo nevôľu skupiny, keď cíti nelásku a neobdiv. Jej ohňom sú práve tieto dve veci: potrebuje byť bezpodmienečne milovaná a ctená. Musí byť najlepšia. Musí. Keď sa ľudia spamätali, oheň sa v mohutnom prúde stáčal sám do seba, dunel cez vyplašený krik a oslobodený od panstva sa bil do pŕs, že už nikdy neuhasne. Napokon, samozrejme, uhasol, došlo mu drevo. Služobníci piesok a voda ho umlčali. Ešte pred koncom sa Anastasia vyparila.