Cesta sa vlečie, ále houby, jeho auto sa vlečie, on sám vlečie to auto cez celé mesto v nekonečnom zástupe ďalších a rovnakých. Všetky sú plechové, zo zadkov im stúpajú vražedné plyny do našej rozboľavenej atmosféry, rezná rana je stále väčšia. Vidí kravy na poliach a dodnes by mu nenapadlo porovnávať stroje so živými. V tú chvíľu mu pred oči vystúpi spomienka na deň, keď sa Anastasia zbláznila, alebo sa len veľmi preveľmi zľakla: Sedí v kaviarni, aj ona je grafička, ale rada si zaťaží myseľ čímkoľvek ďalším, najradšej bez prestania premýšľa. A pracuje. Dlhé prsty pianistu deň a noc bijú do klávesnice, za ktorou sa búrka premieňa na slová a obrázky. Pri daždi sa dobre zaspáva a predstavám sa povoľuje voľný spád. Ona, húževnatá a zbesilá, vie, čo treba vysloviť, znova a znova, a nemôže prestať chytať kvapky do klobúka, inak by ju zasiahli do hlavy. Ale čo ak chytí väčšiu ako je klobúk? To sa stalo. Písala: Kravám, ktoré sme domestikovali, bude trvať päť generácií, aby sa osamostatnili opäť splynuli s prírodou, čo sa samozrejme nestane, pretože my kravy zo zajatia nikdy neprepustíme, z každej generácie prežije len zopár… Zrazu sa roztriasla a v kútiku oka sa ten dážď materializoval, vystrekol prudkým pohybom do šálky od kávy, počítač zaklapla ako knihu a bežala ďaleko za obzor. Na kraji lesa sa zľakla pokračovať, pretože „Haló! Ty si tá krava a asi neprežiješ!“ Zmätene ešte chvíľu pobehovala, až prišla k niekomu domov, usadla a plakala tri až päť hodín. Zaspala. Potom mu to roztraseným hlasom rozprávala do telefónu a sny mu to tisíc nocí pripomínali, zažínali nepokoj. Ako sa Nasťa premieňa na kravu a pozerá naňho mĺkvo veľkými sklenými očami, zasadenými už nie do nežného nadočnicového oblúku, akým ju príroda obdarila, ale do veľkej kravskej lebky vystrčenej spoza plota. Natŕča pysk, aby ju pohladil.

„Najhoršie miesto, najhoršie miesto…“ je to neznesiteľné. Každý klient vždy skúpi celé pole mojich myšlienok. Cvála na koni hore dole po mozgovni a vykrikuje úlohu. „Logo, logo!“ Zjavuje sa mi v snoch aj keď som bdelý a jediným riešením môže byť nápad. V meste Uruk mali tiež logo. Vytesané do kameňa, možno by sa mu to páčilo… Vydržalo by dlhšie.

Čakanie na nápad mu spôsobuje fyzickú bolesť. Kŕč uchopí do dlane a snaží sa z neho vyžmýkať aspoň jednu slabiku, čo poslúži ako návesť. A niekedy kŕč zrazu poľaví. Hlavne keď nikoho nestretáva, keď mu ľudia nepripomínajú, ako rýchlo bežia dni. Vtedy sa mu zdá, že jeden veľký nápad sa už prebúdza. Jeho mohutné zmrznuté telo sa zahrieva, prstami mykajú nervy, oči ešte stále zatvorené, ale na perách úsmev. Potom si ide nakúpiť, iba na trh, do nákupného centra by nevstúpil, vezme sieťovku a chce len zeleninu a ovocie, keď tam stretne takého istého ako on, kamaráta. Nikdy by sa mu neprihovoril, ani kamarát to nechce, ale rozhovor sa rozpúta stoj čo stoj, neovládateľne, bez ich pričinenia a zas rozvráti už nádherne vybalansované váhy. „Ááá ahoj.“

Chcel by sa asi pozerať do poľa, na oceán alebo do prázdnej izby… „Hmmm.“ Tieto obrazy ho vlastne nevedia uspokojiť. Ideálne, archetypálne, všemocné a prehovárajúce, ale nakoniec si ich vie pomerne ľahko predstaviť. Pohľad do pšeničného poľa, žiadne stromy, na sklonku žatvy, bez hudby, bez človeka, je tapetou jeho dní, vidí ho stále, ale doteraz si myslel, že pole prepúšťa cez iné, oveľa väčšie predstavy, aby ho utíšilo. Prvýkrát si uvedomil, že je to stará tapeta, kameň v jeho mysli, na ktorý sa zbedačený roky obracia, aby si potvrdil veľkosť svojej duše. „Kto si ho vie predstaviť tak ako ja?“ Vždy sa pozerá spredu, akoby čupel nad jarkom pri ceste. Pole je posadené trochu nižšie ako cesta, a tak vidí horizont. Láme sa na narysovanej priamke. Päťdesiat percent obrazu je pole, zvyšok obloha. Žltá a modrá, dve základné farby. Žiadna akcia okrem voňavého letného vánku ešte neprišla do úvahy. Nahnevaný na seba, že si to doteraz nevšimol a dôveroval tejto modle každodennej, presunie pohľad nad pole. Teraz sa pozerá len do žltej masy, ale keď sa presunie ešte nižšie, alebo snáď aj spadne a zaryje sa do pôdy, cíti, ako v nej pulzuje niečo živé. To je lepšie. Hlava zarytá v pôde bez dychu načúva tepu všetkých vecí. Ako hra na činely, ako dupot konských kopýt, ako šepot starých dám. „Ach tak, je to môj vlastný tep.“ Nadýchne sa nad pôdou a nepokračuje. Stratil záujem. Alebo že by ešte predsa niečo skúsil? Môže v strede poľa zasadiť strom. Rýchlosťou svetla strom zostarne. Čo s ním staručkým? Bútľavie. Má dieru v srdci a v nej leží hniezdo. Už nie je leto, je jar, do poľa zasiali, naklíčená pôda predpovedá úrodu a v hniezde leží vajce. Liahne sa prvé tohtoročné vtáča.

Alebo úplne iné pole. Ryžové. Plné obrovských žiab frogus plantus, lariev hmyzu a rýb. Steblá ryže sú o hlavu vyššie ako ich Vietnamec, naťahujú sa k nebu a človek patrí im, nie ony človeku. Roj komárov obkľúčil hlavu chránenú slameným klobúkom a poštval si rastúcu myšlienku v nej. Prianie, aby pole vyschlo a všetko živočíšstvo ostalo navždy uspané na zemi s bielou ryžovou pokrývkou, malo v hlave rovnaký tón ako bzukot tohto hmyzu. Prenikavý a nástojčivý. Bez vody a vetra by ryža vytvorila nekonečne bielu púšť, ktorá by oslepila každé oko. Nepravdepodobná žiara, nepozemská beľ. „Neuzrieme tú spúšť, stuhnuté telá rýb, hmyzu a obojživelníkov sa vsiaknu do zeme a myšlienka toho úbohého starca, ktorého ryža prerástla, ostane bez viny. Sú to iba priania, nikto nepredpokladá, že sa naplnia. Starec za to nemôže,“ prehovoril opäť nahlas, ale už sa nikto neuškrnul, alebo on si to aspoň nevšimol.
Na ryžovom poli nikdy nestál, ani na mínovom nie. To je ďalšia predstava poľa, ktorá sa mu od detstva sem-tam mihne pred očami. Beží cez mínové pole. Má tvar šachovnice. Prvý krok je na bielu, potom už preskakuje ľahko ďalej, po pamäti. Obraz výbuchu, explózie, prerastá jeho predstavivosť, nie je schopný vžiť sa do tej jedinej sekundy, je príliš krátka.

Keď bol dieťa, tajomstvo tohto mechanizmu mu ostávalo skryté, akokoľvek sa snažil dostať aspoň k náznakom toho, ako funguje mína, nikto mu to nevedel povedať. Nikto mu to nechcel povedať. „Dietku darmo takéto vypravovať,“ spomína si na túto vetu. Vždy znela ako ozvena starého sveta. Tento svet mu pripadal bojazlivý, neskúsený a tichý. On je bádateľ! Na výrobu sa použije nitroglycerín alebo trinitrotoluén a potom ďalšie dusíkaté zlúčeniny, ktoré sú také nestabilné, že pri každom záchveve vybuchnú. V starých časoch vybuchli pod každou nohou, dnes už vedia, ktorá je noha nepriateľa, alebo skôr štruktúra, ktorou sa otláča železný pás tanku. Vybuchne celý stroj, a ten, čo sedel vnútri, rezignoval, šiel ďalej i keď vedel, že umrie. Nezabával sa rátaním sekúnd, len šiel vpred. Ktovie prečo to urobil. Niekto mu to prikázal. Bolo jednoduché tomuto človeku uložiť úlohu vraždiť, pretože sa nudil? Je to vzrušujúca činnosť, nikdy predtým sa s ňou nemal možnosť zoznámiť. Hádžeme do vody návnadu a ryba sa na ňu vrhne, potom rybu zjeme, ale v mäse je jed. Ale kde zoženie prút? Chemikálie sú na predpis. Toto je slovná úloha podľa Wladimíra.

Cez víkend sedel v parku na lavičke. Chodieva sem trénovať talentovaný harmonikár, čakal naňho, a zatiaľ si pospevoval.

Na jazyku mal melódiu „Smutnej nedele“ a pripravoval si slová, akými ju z hudobníka vymámi. Mohol by nadšene vyskočiť a potriasť mu rukou, hneď ako sa vynorí spoza kríkov, a požiadať ho s veselým úsmevom, čo mával ako dieťa pred tou nehodou. Hudobníka by priazeň povzbudila. Nie, nie, vyskočiť by mohol, ale neprišiel by k nemu, nedotkol by sa ho, jeho postoj by vyjadroval úctu. „Je mi cťou, prichádzate v najvyšší čas! Zachránite ma.“ Na nohách, ako pri hymne, ako keď okolo nás prejde kráľ a ony samé od seba vystrelia telo do vzduchu. Vzpriamiť sa a ostať v pozore. Tváril by sa, že ho nečakal, ale keď je už tu, má prosbu. Mohol by mu zahrať pesničku, napríklad, hmm „Smutnú nedeľu“, tú predsa musí poznať. Bude počúvať, s čím príde on sám, a po asi tridsiatich minútach sa mu prihovorí, nechá ho zahrať ešte jednu pesničku a potom ho požiada o autogram! Zaplatí mu! Prudko sa chytil za bok. Vsunul ruku do vrecka. Mandarínka. Hlbšie. Drobné. Aleluja, môže zaplatiť, má čo ponúknuť! Práve sa pozrel pred seba, harmonikárova noha sa chystala prekročiť hranicu okrúhleho námestia, vzduch bol vlhký, Wladimírove črty sa napínali do úsmevu, keď praskli sklá na všetkých lampách a námestie zahalila tma. Črepiny skla klopli o dlažbu a jedno sa mu zabodlo do hlavy. Bolo len malé, ale keď ho vybral, na prstoch mu ostala krv. Sedel, hruď bola pokojná, nevedel prečo, ale neprekvapilo ho, čo sa stalo. Zvuk, ktorý črepiny vyvolali, sa mu páčil, bol romantický, pripomínal mu sneženie a pokojnú zimnú dolinu, v ktorej leží zopár domcov. Domce patria len jednej rodine, ktorá nechodí do sveta, ostáva zababušená do snehu, je ako vo vate, v perinke… Hneď potom, čo dohral zvuk črepín, ozvala sa harmonika, „Smutná nedeľa.“

„Prečo je to pole také slnečné?“ Keď začul svoj hlas, pozrel sa pred seba.

Prebral sa z rojčenia a uvedomil si, že nevyzdvihol brata. Sedí doma za stolom s hlavou v dlaniach, za oknom husto sneží.