Otvoril som spodný šuplík a vzal do rúk masku diabla. „Diable, diable, povedz že mi, kde je najhoršie na tejto zemi?“ Rukou mäčkám mäkkú napodobeninu sčervenenej kože a hýbem perami: „Ahoj, darebák…“ Neviem vymyslieť, čo by mi mohol odpovedať. Nepáli ma ruka, akoby roky ubrali maske na živosti. Keď som bol dieťa, zo šuplíka sálalo neskutočné teplo, takže som jeho smerom nemohol nastaviť tvár. Matka v ňom mala ukryté ihly a nite. Masky sa nebála. Kedykoľvek šuplík bezstarostne otvárala a ja som sa mohol zblázniť, ale ani som nehlesol. Neodvažoval som sa pred maskou priznať strach. Teraz si ju pokojne aj nasadím. „Oblečiem si ťa, diable, dobre?“ Na tvár priľahla ako predtým na otcovu. Plast mi oblepil tvár. Musím nájsť zrkadlo, aby som vedel, či vyzerám ako on. „Akoby som ti z oka vypadol!“, smejem sa. Rozkašlem sa od zrniečok prachu z minulého storočia, ktoré sa v maske bezpečne usadili. Snímem si ju a umývam pod prúdom vody. Voda tečie a ja tak ako starci upadnem do spomínania. Železné hrdlo batérie sa leskne a odráža prasiatka na stenu. Ešte snáď nikto na svete neumýval diablovi tvár, pomyslím si. Zločincovi pravdepodobne áno, aspoň on sám. Ľudská podoba diabla, prítomnosť zla a silných zločinných rúk s päsťami ako kamene ma stále desí. Keď prechádzam po ulici, môj pohľad sa vpíja do všetkých očí, ktoré mi kráčajú naproti. Snažím sa uhádnuť z tvárí chodcov, ktorý z nich spáchal zločin, ktorý z nich ublížil. Z času na čas uvidím záblesk, ktorý mi je cudzí a potom naň myslím celé mesiace, premýšľam, čo za zázračné svetlo som uzrel. Keď uvidím zločinca, viem to. Intuitívne. Môj pohľad k nemu prehovára: „A mám ťa, viem o tebe!“. Nemilosrdne ho vyzliekam na ulici, do jednej ruky mu vkladám zakrvavenú sekeru, do druhej hlavu mŕtvoly, zvolávam jeho priezvisko a ukazujem prstom, aby si ho všetci pamätali. Vždy, keď sa takto pozriem, po pár metroch sa otočím a sledujem, kam vedú kroky zločinca. Potom sa so strachom, že ma ešte doženie vyberiem presne opačným smerom.

„Glglglgl“, v hlave mám vtip, o tom že diabol zvracia. Cítim zadosťučinenie, akoby moja ruka nahradila božiu a práve trestá vinníka. Míňam príliš veľa vody, zastavím ju. Diablovu kožu zavesím na okenicu, aby ju slnko vysušilo. Vždy, keď sa opaľujem, moja koža sa zafarbí presne tak isto. Pozriem na svoje ruky, akoby som niekoho zabil. Dnes mám vytvoriť logo baru, ktorý nazvali „Najhoršie miesto“. Dôverujú mi, že vymyslím niečo trefné a vtipné, ako už toľkokrát pre iných. Človek ale nie je bezodná studnica nápadov na logá, vravím si. „Najhoršie miesto, najhoršie miesto, kde je…“, znie mi v hlave.

Pod jeho oknami sa rozprestiera okrúhle námestie. V strede pôda zaliata betónom, po okrajoch prekyprená kvitnúcimi ružami. Často sa okolo nich hrajú deti. Ktovie, prečo ich priťahuje ukrývať sa za kríky. Jedno dieťa pozerá na druhé cez pichľavú prekážku, stoja a chvíľa sa predlžuje. Z očí alebo z líc im šľahajú ostne. Smejú sa tomu, smejú sa svojej premene. Ruža je červená a nebo modré. Dieťa je nevinné, ale ostne už pozná.

Ukladal sa na spánok, keď sa z námestia ozval spev. Bola to mantra, ktorej nerozumel a po nej sa ozval nástojčivý prehovor. Žena kričí, akoby učinila svetový objav, akoby našla to, čo potrebuje a chce všetkých prebudiť. Ani v jednom okne sa nezasvieti, ani jedna hlava nevykukne z tmy. Wladimír si vyčíta, že po rokoch, čo žije v tejto krajine, sa nenaučil jej reč. Prvýkrát ju náhle potrebuje! Zoviera päste a zatína sánku, aby z tela vymačkol všetok cit pre lingvistiku a porozumel aspoň základu. Žena vrieska a nikto sa neodvažuje ju utíšiť, nikto nevolá políciu alebo ambulanciu, všetko ticho načúva. Musí to byť dôležité. Dostane chuť ísť k susedom, zaklopať im na dvere a požiadať o tlmočenie, ale čo ak spia, čo ak správa tejto ženy nestojí za ich vyrušenie… Nahráva si rozhovor na diktafón, stojí pri okne a pozerá, ako vykrikujúca postava brázdi námestie na kolieskových korčuliach. Berie to ako znamenie, ako niečo vážne a háda, či je to skôr vedecký, alebo filozofický objav. Diktafón necháva položený na parapete okna a líha si do postele, aby sa vedel lepšie sústrediť. Tma sa už nemá kam prehĺbiť a žena stále kričí, čo jej hlasivky stačia. On s uchom na vankúši pozerá pred seba. Bdie do rána. Okolo šiestej hodiny rannej, práve keď svitá, žena odíde. On by skôr povedal, že splynula so spevom piniek. Nie je si istý, či sú to pinky, ale v jeho krajine takto spievali iba ony a ozývali sa vždy na jar. Tu je prostred zimy.

Dnes príde jeho brat. Oblečie si teplý kabát a do vreciek si vloží dve malé mandarínky. Vonku je námraza. Čím viac je odtlačkov od špinavých topánok, tým bezpečnejšie sa cíti. Áno, žijú tu ľudia, je tu neporiadok. Má rád špinavé ulice, pretože ho skôr ako čisté zavedú k niečomu, čo ešte nevidel. Keď sú v meste trávniky pokosené, zábradlia naolejované a všetky lampy svietia, cíti, že mu niečo kradne. Je mu odoprené vidieť stopy, je ako pes bez ňufáka, ako choré indivíduum, nič ho dnes neprivedie k zázrakom, je detektív bez vlasu páchateľa. Zaplatí, ak si ho niekto stiahne a vyveští mu, aj ak mu len niečo pošušká, dokonca tomu ani nemusí rozumieť. Prechádza rýchlejšie ako ostatní, priam klusá, jeho nohy nezastavujú, nebrzdia v zákrutách, len čím skôr byť na kraji. Nudí ho pohľad na ľudí s výrazmi, ktoré vopred predpovie. Jeden sa práve pozrel na Eiffelovku, otvoril ústa, povedal niečo ako „OMG, so beautiful!“ a vedel, že aj toto prekvapenie, aj táto radosť budú zahrané, že aj tento naničhodník vyskúša jeho trpezlivosť.

Tu sa začína jeho deň, s pocitom, že to nevydrží, tak ako každý deň (niekedy to naňho príde až v popoludnajších hodinách), upadne do denného snenia, akože sa kĺže po jazyku zo špičky ľadovca až nadol do bazéna plného neochutnaných štiav, miazgy a krvi mŕtvych, živých aj budúcich narodených. Snaží sa vytvoriť čo najpresnejšiu predstavu budúceho času. Vyzerá ako nakláňajúci sa piestik tulipánu. Červená hlavička sa ukláňa inej červenej a piestiky sa už-už pobozkajú. Nadchádzajúca chvíľa. Budúcnosť… je to moment a on už spriada prvú vetu futuristického románu. Práve tá prvá je dôležitá, ostatné s ňou navždy súvisia. „Anastasia. Dlhonohá a bledá, s bystrým umom a sladkými perami. Zlaté vlasy po pás. S tebou sa nebojím ničoho.“ Niekto sa naňho uškľabí, akoby si nemohol vravieť sny nahlas. Rozmýšľa, prečo žiadna ďalšia žena, ani žiadne ďalšie vety v jeho románoch neprichádzajú. „A už som nebol človekom.“ Stačí mu tá prvá ako predstava a bez toho, aby písal celý príbeh, cíti, ako sa mu z mysle odvíja. Niť sa odvíja z klbka a strihá ju, keď už nemá čas. Po tejto prvej vete učičíkaný pomyslením na to, že dnes už dostal nápad. Jeden dobrý stačí. Odomkne auto a nasadne. „Bývalo to úplne inak“.