PROBLÉM REPREZENTÁCIE LGBT KOMUNITY VO FILME KEDYSI A DNES

Homosexualita sa v dejinách kinematografie objavovala v rôznych podobách. Prvý pár rovnakého pohlavia poznáme už z filmu The Dickson Experimental Sound Film (r. William K. L. Dickson) z roku 1895. Veľa ľudí vtedy medzi homosexualitou a transrodovosťou nevidelo rozdiel a z podobného zmýšľania vznikol celkový pohľad na gayov a lesby. Zmena nastala počas veľkej hospodárskej krízy, keď sa štúdiá v snahe nahnať ľudí do kín rozhodli šokovať obecenstvo násilím, nahotou a homosexualitou. Tvorcovia začali robiť z homosexuálov hlavné záporné postavy, v niektorých prípadoch dokonca vrahov, ktorí spravidla na konci príbehu zomreli, a neskôr tiež seba nenávidiace postavy so samovražednými sklonmi. Hollywood skrátka pomohol ľuďom k nenávisti voči inakosti. Po násilných demonštráciách a nepokojoch v roku 1969, známych ako Stonewallská vzbura, homosexuáli konečne vystúpili zo svojho tieňa a začali sa združovať vo viacerých revolučných organizáciách po celom svete. Vznikli prvé filmy, ktoré zobrazovali milostné príbehy mužov a viedli k pojmu New Queer Cinema: Polnočný kovboj (Midnight Cowboy, 1969, r. John Schlesinger), The Boys in the Band (1970, r. William Friedkin), Kabaret (Cabaret, 1972, r. Bob Fosse) a pod. Pohľad na homosexuálov sa však radikálnejšie transformoval až v 21. storočí pod vplyvom filmu Skrotená hora (Brokeback Mountain, 2005, r. Ang Lee). Ten zmenil vnímanie gay postáv odvážnou reprezentáciou romantického vzťahu medzi dvoma kovbojmi, čím zároveň nabúral tradičné chápanie kovboja ako symbolu americkej mužnosti. S obrovskou popularitou televíznych seriálov nového milénia vzrástol záujem o diverzitu postáv, ktorá sa postupne prenášala aj na veľké plátna.

Queer cinema sa nedá definovať ako jeden formát alebo filmový jazyk. Bežná definícia vraví, že film s gay tematikou je akýkoľvek film, ktorého hlavný príbeh sa deje LGBT postavám, pričom by mali byť reprezentované „pozitívnym“ spôsobom, a teda by nemali spĺňať heteronormatívne modely. Mali by ukazovať gay postavy ako ľudí, ktorí sú súčasťou spoločnosti, zažívajú každodenné radosti a nešťastia, a to bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu.

Minulý rok sa do kín dostal film Ja, Simon (Love Simon, 2018, r. Greg Berlanti), spadajúci pod populárny žáner queer cinema, tzv. „coming out film“. Dej sa tu sústreďuje na stredoškolského chlapca, ktorý nevie, ako o svojej homosexualite povedať blízkym priateľom a milujúcej rodine. Simon je takpovediac postmoderný gay tínedžer, žijúci v liberálnom, progresívnom prostredí. V živote nemá ťažké prekážky, ktoré by musel prekonávať, a divák nemá dojem, že sa jeho coming out stretne s inými ako pozitívnymi reakciami. Film sa však pohráva so zaujímavým motívom: Prečo by coming outom mali prechádzať výhradne ľudia z LGBT komunity? Snová sekvencia, kde sa Simonovi kamaráti priznávajú rodičom so svojou heterosexualitou, je krásnym a humorným zobrazením niečoho, s čím sa stretáva každý gay a dáva možnosť heterosexuálnemu publiku, aby sa vžilo do situácie homosexuála. Dokazuje, že gay filmy si vydobyli právo byť rozprávané konvenčným spôsobom. Ja, Simon sa nevenuje výzvam a nenávisti, ktorým LGBT komunita čelí, ale zameriava sa hlavne na tie dobré veci. A hoci nie je z filmárskeho hľadiska prelomovým dielom, stále ide o dôležitý film. Pre mnohých mladých ľudí, ktorí objavujú svoju sexualitu, totiž môže byť prvou možnosťou vidieť niekoho ako sú oni na filmovom plátne.

Zobraziť lásku dvoch ľudí rovnakého pohlavia vo filme sa zdá byť skoro nereálne. Pre túto tému bol významný film Daj mi tvoje meno (Call Me by Your Name, 2017, r. Luca Guadagnino) najmä preto, že prináša neobvyklý typ charakterov. Elio je tínedžer, ktorý svoje neistoty schováva pod aroganciu a sofistikovanosť. Oliver je pekný a sebavedomý muž, jeho osobnosť zapĺňa každý priestor, v ktorom sa objaví. A, samozrejme, sú tu aj Eliovi nekonvenční milujúci rodičia. Do akej miery je však dianie v tomto filme reálne? Ide o ďalší prípad gay rozprávania o gay postavách z pohľadu heterosexuála? Tento dojem môže u diváka vyvolať napríklad skutočnosť, že Eliov sex so ženou bol na plátne explicitný, zatiaľ čo jeho sex s Oliverom prebiehal mimo záberu. Ďalším príkladom je scéna, keď Elio masturbuje do broskyne, Oliver ju neskôr nájde a doberá si ho. V knižnej verzii od André Acimana Oliver broskyňu zje, vo filme ňou Elia iba provokuje. Premárnená šanca, ktorá mohla reprezentovať úprimnú túžbu v jej celkovej komplexnosti… A nie, nejde o to, že by LGBT komunita potrebovala zúfalo vidieť sexuálne scény, no filmy s gay tematikou majú evidentne problém s autenticitou (sexuálnych) vzťahov, pravdepodobne zo strachu z prijatia heterosexuálnym publikom.

Za najrealistickejšie vykreslenie romantického vzťahu dvoch mužov našej generácie považujem film Víkend (Weekend, 2011, r. Andrew Haigh). Nesústreďuje sa na problémy, ktoré vychádzajú z homosexuálnej orientácie, ale na postavy, ktoré zažívajú nečakané citové vzplanutie a vôbec nezáleží na tom, akého sú pohlavia. Na druhej strane je tu film Život Adèle (La Vie d’Adèle, 2013, r. Abdellatif Kechiche). Hneď na začiatku spomeniem, že sa mi tento film páčil a cítil som v ňom úprimné zaobchádzanie s homosexuálnymi skúsenosťami. Problém je, že nie vždy vydarené. Pri sledovaní Život Adèle sa totiž opäť vynára otázka, nakoľko je film autentický a nakoľko štylizovaný pre publikum. Dôležitým motívom je sex, ktorý tu je vyobrazený explicitne, možno až pornograficky. Ide o víziu lesbického sexu z pohľadu heterosexuálneho muža. Citová stránka charakterov oboch postáv je uveriteľná a veľmi jemne sa s ňou pracuje, ale sexuálna stránka je zámerne štylizovaná – či už pre potešenie, alebo šokovanie diváka.

V poslednom období u publika výrazne zarezonovali filmy Bohemian Rhapsody (2018, r. Bryan Singer, Dexter Fletcher) a Rocketman (2019, r. Dexter Fletcher) o veľkých hudobných gay ikonách. Bohemian Rhapsody hovorí o živote Freddieho Mercuryho trochu rozpačito. Akoby si tvorcovia položili otázku: Ako natočiť film o najznámejšom homosexuálovi všetkých čias tak, aby sme neurazili hetero publikum? Osobne mám tento film rád (veď kto by sa nepotešil dvom hodinám pri pesničkách od skupiny Queen), no napriek tomu ide o ďalšiu premárnenú šancu pre komplexné zobrazenie LGBT postavy. Rocketman zase rozpráva príbeh Eltona Johna a zdá sa, že ruky režiséra Dextera Fletchera boli v tomto prípade zviazané o čosi menej. Dokázal lepšie zachytiť psychické rozpoloženie muža a vplyvu homosexuality na jeho život a kariéru.

Na záver by som rád zhodnotil gay tematický film na Slovensku, i keď v našej kinematografii zatiaľ neexistuje dostatočný počet filmov, aby sa tu dalo hovoriť o gay tematickom filme ako o žánri alebo hnutí. Homosexuálne postavy sa objavili vo filmoch Všetko alebo nič (2017, r. Marta Ferencová), Tigre v meste (2012, r. Juraj Krasnohorský) či Démoni (2007, r. Róbert Šveda). Jediné dva slovenské filmy, v ktorých je LGBT charakter hlavnou postavou príbehu, sú Anjeli (2012, r. Róbert Šveda) a Hana a jej bratia (2000, r. Vladimír Adásek). Rozhodne však dúfam, že novej generácii slovenských filmárov sa podarí na plátna kín priniesť filmy s komplexnejšou LGBT reprezentáciou.