O pandách a ľuďoch
Publikované 16/8/2018

Lineárna analýza fylogenetického sci-fi Matúša Vizára

Autorka: Mária Ferenčuhová

Autorské animované filmy často môžeme čítať doslovne i metaforicky. Vytvárať trúfalé analógie tam, kde film ponúka len náznak. Presne to dovoľuje aj absolventský film Pandy, ktorým animátor Matúš Vizár ukončil štúdium na pražskej FAMU.

V úvodnej, predtitulkovej sekvencii film objasňuje špecifiká evolúcie pandy, tejto šelmy s nepravdepodobným životným štýlom. Rovnaký príbeh – ostatne tiež v animovanej podobe – ponúka napríklad aj japonský prírodopisný dokumentárny film pre deti Panda diary (r. Tadaši Mori, 2008), ktorý som pred pár rokmi synovi kúpila v stánku PNS. Tento príbeh evolúcie je v oboch prípadoch podaný stručne: pôvodne dravé cicavce sa v ľadovej dobe prispôsobili nedostatku potravy tak, že začali žuť bambusové výhonky. Japonský prírodopisný film a Vizárov animovaný film ho však rozprávajú výrazne inak. Kým prvý zvolil deťom zrozumiteľný model animovanej legendy zapísanej v akejsi pandej knihe, Matúš Vizár a jeho priatelia, najmladšia generácia slovenských animátorov, siahli po inej stratégii i po odlišnej časovej perspektíve.

V predtitulkovej sekvencii vidíme najskôr akýsi fylogenetický veľký tresk, z ktorého povstane bunka, tá sa začne deliť a vznikne viacbunkový organizmus. Ten sa, hamletovsky povedané, rozhodne pre bytie a bleskovou rýchlosťou sa vyvíja, stáva sa predátorom, v kritickom okamihu zvolí zdanlivý regres, po útoku v dôsledku styku s jašterími slinami zmutuje, opäť evoluuje, rastie, silnie, a bez váhania sa adaptuje aj na podmienky, ktoré na prvý pohľad vyzerajú so životom nezlučiteľné. Napokon sa predátor zmení na neškodnú, rozkošnú čiernobielu bambuľu, ktorá prežúvaniu a tráveniu zasvätila prakticky celý život.

Pointou tejto pomerne dlhej, hudbou výrazne rytmizovanej sekvencie je Darwinov citát, že prežije nie najinteligentnejší alebo najsilnejší druh, ale ten, ktorý je najschopnejší prispôsobiť sa novým podmienkam. Ktorý sa zmení. Teda zmutuje.

Vizár vo svojom absolventskom filme od samého začiatku volí perspektívu ironického, filozofujúceho sci-fi. Fylogenézu pandieho druhu sprevádza expresívny zvuk, dramatický soundtrack a vizuál evokujúci videohry, s obdĺžnikom označujúcim energiu, resp. životnú silu. Komický efekt vytvára komiksová estetika a klipová dynamika v súčinnosti so zvukovými i vizuálnymi gagmi.

No hneď po titulku s názvom filmu sa tempo filmu zmení. Ocitáme sa v energetickom poli pandy. Pomalé pohyby, žuvanie, monotónnosť. Už druhýkrát sa objaví motív hamletovskej lebky a otázky bytia alebo nebytia. Kým predošlú sekvenciu určoval boj o prežitie, v monotónnej pomalosti získavania energie vyhráva nebytie. Panda sa po prvýkrát pokúsi o samovraždu.

Pomalé tempo však so sebou ťahá aj iný typ narácie. Kým úvodná sekvencia bola fylogenetickou skratkou a za niekoľko sekúnd vyrozprávala vývoj trvajúci desiatky tisícov rokov, v nasledujúcej sekvencii ide takmer o reálny čas. Panda sa dostáva do rúk čínskych záchranárov a následne ju prenajmú zoologickej záhrade v Margecanoch. Tým sa otvára nový tematický motív – záchranárstvo a ohrozené druhy ako komodita na trhu s emóciami a zážitkami. Panda je tu definovaná ako zviera, ktoré stimuluje pocity šťastia, a preto sama musí byť udržiavaná v šťastí. Hoci by to šťastie bolo aj čisto chemické.

A práve na tomto mieste sa najvypuklejšie objavuje analógia s ľudským druhom. Medikovaná panda je antidepresívami udržiavaná v stave umelého šťastia, ľahostajného a neodbojného. Stáva sa rentabilnou – živí farmaceutický priemysel i zábavné parky. Žiada si trvalú udržateľnosť. Program rozmnožovania. Nejde tu však ani náhodou o ušľachtilý cieľ z filmu Panda diary, ktorý som spomínala v úvode, kde sa počet pánd z alarmujúcich 1 600 rozmnožovaním v zajatí podarilo zvýšiť na vyše 2 000. Vo Vizárovom filme ide v prvom rade o profit. Zvýšiť počet pánd, počet konzumentov psychofarmák, počet návštevníkov ZOO. Ide teda o kapitalistické pohnútky, voči ktorým vystúpia až radikálni ľavicoví aktivisti s dreadmi, disponujúci doma vyrobenými zbraňami z baklažánu a vôľou oslobodiť všetky zvieratá držané v zajatí.

Pandy vďaka tejto ekologickej, vegetariánskej opozícii objavujú alternatívny lifestyle. Ako inak, je to lifestyle zvrhlý. Tempo filmu sa opäť zrýchli, keď v dôsledku požierania odpadkov z fastfoodov pandy znovuobjavia svoj evolučný drive spred doby ľadovej. Mutujú a množia sa o život. Stávajú sa novodobými potkanmi, pliagou šíriacou nákazu prostredníctvom infikovaných bĺch a katalyzátorom apokalypsy sprevádzanej morovými ranami a globálnym znečistením. V dôsledku tejto pandej premeny sa aj ochranárstvo mení na organizované vyhladzovanie.

Film Pandy je postavený na obratoch a protikladoch. Tak ako je čiernobiela kožušina tohto veľkého, pomalého a flegmatického cicavca, je kontrastný aj film. Panda je v ňom rozkošná i nebezpečná, pomalá aj rýchla. Rozhodnutá raz pre život, inokedy pre smrť. Ohrozená i ohrozujúca. Film poznamenávajú aj kontrasty na temporálnej úrovni. Z prehistórie sa po ustrnutí v pomalosti, v mŕtvom bode prítomnosti, náhle preklopíme do katastrofickej budúcnosti.

Popritom autori do filmu celý čas dôsledne vkladajú kultúrne anachronizmy ako príznaky našej, ľudskej civilizácie. Už v prehistórii sa mihnú kultúrne referencie odkazujúce na náš ľudský údel. Nielen hamletovský motív, ale aj ukrižovanie jaštera či dalíovská horiaca žirafa v ZOO oslobodenej ochranárskou gerilou, ba dokonca aj afrodiziakum z rohu nosorožca a tigrích žliaz, a tiež lekár vo vtáčej maske z čias morových epidémií 14. storočia – to všetko sú poukazy na našu vlastnú kultúru i mýtotvorbu. Vizárov film je teda rovnako o pandách ako aj o ľuďoch. Práve k ľuďom sú pandy (ale v podstate každý živočích vo filme) prirovnávané. Dôkazom tejto antropomorfizácie je ZOO vykreslená ako väzenie plné šialencov, nabúchaných agresívnych zvieracích mafiánov či zúfalých exotov. Galéria alkoholikov, autistov a sentimentálnych, citovo vyprahnutých lovkýň zážitkov a zatiaľ nevedomých, a preto šťastných detí za ohradou ZOO je teda ekvivalentom, a nie protipólom v ZOO držaného svalnatého delfína, deprivovaného capa či tuleňa s pohybmi sklerotika.

Matúš Vizár ponúka hyperbolizovaný, ale presný portrét nášho sveta. Sveta, v ktorom sa frenetická rýchlosť strieda s bezútešnou pomalosťou a v ktorom je ochrana života v tuhom objatí s jeho ničením. Je to film kruto vtipný, ľahký aj ťažký, film-oxymoron, ktorého živým vyjadrením sa stáva práve panda.

Text bol pôvodne publikovaný v časopise Homo Felix č. 01/2013.