Neviditeľné ženy v prvej línii
Michaela Malíková Bejdová 7/11/2020

Keď sa dívame na dobové fotografie z vojnového frontu, automaticky nadobudneme asociácie strachu, bolesti, utrpenia, násilia. Ak by sme si tento obrázok položili vedľa fotografie ženy, ktorej sa pred niekoľkými hodinami narodilo dieťa a ona ho pokojne drží v náručí, v bezpečí nemocničnej izby, asi by nám na prvý pohľad nenapadla žiadna spoločná konotácia. Ak si však skúsime spomenúť na príbehy žien, kamarátok či príbuzných, s ktorými sa nám zverili po pôrode, zaručene nájdeme aspoň v jednom z nich pojem trauma. Dnes je už smutným dokázaným faktom, že posttraumatickú stresovú poruchu (Post-traumatic stress disorder – PTSD) si z pôrodnice odnáša mnoho žien, rovnako ako vojaci z frontu.

Film Maie Martiniak Neviditeľná spracúva mimoriadne tabuizovanú tému pôrodov (nie len na Slovensku), ktoré, žiaľ, neboli adekvátne zvládnuté, či už technicky, alebo na personálnej úrovni. Rozhodnutie hovoriť nahlas o tejto téme je samo o sebe silné, vypovedá o veľkom odhodlaní pomáhať a hlavne dať do popredia neviditeľný hlas žien, ktoré sú mnohokrát odkázané (či už kvôli slabej podpore v rodine, alebo obmedzenému prístupu k pomoci) vyrovnať sa s traumou osamote, po svojom, alebo sa s ňou v tom horšom prípade nevyrovnať vôbec. Zážitok z pôrodu je jednou z najväčších a najsilnejších skúseností, akú človek v živote môže nadobudnúť, preto je náramne dôležité upozorňovať na nutnosť o tejto téme hovoriť nahlas a postupne, systematicky, pristúpiť k snahe o prerod kultúry okamihu, keď na svet prichádza človek.

Ako hovorí výskum Dr. Penny Simkin, ktorá nás filmom sprevádza ako skúsená expertka na pôrody a pôrodnú traumu, ak má žena na pôrod pozitívnu spomienku, nesie si ju so sebou naprieč rokmi a nemení sa. Ak však žena nadobudne pri pôrode negatívnu skúsenosť, spomienka na ňu sa s pribúdajúcimi rokmi zhoršuje. Je preto zásadné uvedomiť si, ako sa so ženami v najzraniteľnejšom období ich životov zaobchádza, aké to môže mať následky a taktiež pochopiť, akým veľkým tabu táto téma je. Zdá sa, akoby si spoločnosť už zvykla, že ženy si to odtrpia, pretože všetci vieme, že ženy to zvládnu. Samozrejme, zvládnu to, ak si uvedomíme, aký potenciál a akú kapacitu telo ženy vo svojej podstate má, samo osebe nám to napovie, čoho je štandardne žena schopná. To však neznamená, že je to pre ňu jednoduché. Jedinečnosť každej a každého z nás spočíva v tom, ako prežívame veci, ako k nim pristupujeme, a preto by malo byť samozrejmým právom každej rodičky, aby jej bol poskytnutý individuálny prístup a priestor na to, aby pôrod prebehol s prihliadnutím na jej špecifické fyzické aj emocionálne skutočnosti.

Keď sa dopátrame ku koreňom stereotypov, ktoré zo ženy v našich kultúrach vyrobili nástroj na pokračovanie ľudských zdrojov a úplne potlačili magický význam toho, čím samotný pôrod je, možno nájdeme pôvod rozhodnutí, ktoré samotnú matku paralyzovali na takej úrovni, že sa dnes zmôže len na podriaďovanie sa príkazom a zákazom. Nevyhnutné je tiež položiť si otázku, kedy sme nadobudli celospoločenský úzus, že je to takto v poriadku. Je veľmi jednoduché ženu odsúdiť za jej bezmocnosť a je rovnako jednoduché dohovárať jej na základe svojej pôrodnej skúsenosti, ktorá mohla byť v poriadku. Nesmieme nikdy zabúdať, akou hormonálnou transformáciou ženské telo v období tehotenstva prechádza a akým zraniteľným sa na tento čas stáva. Vo výpovediach respondentiek zaznievajú veľmi silné slová. Neviem si predstaviť väčší varovný signál, že niečo nie je v poriadku než výpoveď matky, ktorá sa na pôrodnej sále cítila ako „mŕtve telo“.

„Je veľmi dôležité, aby ženy pochopili, že traumatický pôrod by nemal byť potláčaný alebo ignorovaný.“

Dokument sleduje príbehy troch žien, Mellody, Stelly a Lucie, ktoré majú pôrod pred sebou alebo ho zažili a snažia sa vyrovnať rôznymi spôsobmi s traumou, ktorú im spôsobil. Skrz protagonistky dokážeme odpozorovať prostredie niekoľkých pôrodníc, na Slovensku, v Dánsku a Rakúsku, a skrz výpovede aj v Spojených štátoch a Českej republike, aby sme sami nadobudli názor na to, ktorá cesta vyvstáva ako tá správna, či spôsobujúca najmenej negatívnych následkov.

Film nehľadá nevyhnutne pravdu. Ponúka nám obrazy žien a miest, kde k pôrodom dochádza na dennej báze a je apelom na nás ako pozorovateľov, aby sme pochopili a pripustili skutočnosť, že táto téma je slabým miestom našej spoločnosti. Je dôležité odporučiť tento film mužom, tak ako aj ženám, pretože sa ich to týka rovnako. Aj muži sprevádzajú ženy pôrodom, a ak aj nie sú prítomní pri ňom, sú po boku svojej partnerky počas celého obdobia tehotenstva. Majú tak možnosť hlbšie nahliadnuť do problematiky, ktorá je často umlčaná tlakom okolia.

Primárne však dokument podáva pomyselnú pomocnú ruku ženám, ktoré sa v týchto pocitoch cítia osamelé a chcú nabrať odvahu povedať nie, alebo chcú nájsť spôsob, ako sa s týmito zážitkami definitívne vyrovnať. Načasovanie tohto dokumentu v období, keď sú ženy proti svojej vôli opäť vystavované silnejúcemu tlaku, keď sa musia chopiť svojich práv a už si ich nenechať vziať, vyznieva o to viac naliehavo a urgentne.

Možno stojí za zmienku aj to, aby si žena skrz nadobudnuté informácie uvedomila, aké sú jej kompetencie, na čo všetko má v procese tehotenstva a pôrodu nárok a aby sa s podporou partnera zodpovedne pripravila na to, ako pristupovať k svojim požiadavkám. Samozrejme, nie je zaručené, že nám bude vždy stopercentne poskytnutý humánny a férový prístup, ale čím viac budeme apelovať na kompetentných a čím viac žien nazbiera odvahu a odhodlanie upozorniť na fenomén traumy z pôrodu, tým viac sa zviditeľní globálny hlas nás, žien, ktoré vyžadujeme základné prejavy slušného a empatického správania. Vo filme si všimneme, že personál nie je jediným článkom tohto vážneho problému, treba si uvedomiť, ak to zjednodušíme, že na dobrý aj zlý personál človek môže natrafiť v ktoromkoľvek zdravotníckom zariadení. Z výpovedí je zrejmé, že k zlepšeniu celkovej situácie by jednoznačne dopomohla nevyhnutná celková reštrukturalizácia pôrodných oddelení a navýšenie kapacít, čo sa však, žiaľ, u nás netýka len oddelení gynekológie, a je zrejmé, že v tomto ohľade je pred nami ešte dlhá cesta.

Zdá sa, akoby výber oslovených respondentiek z Dánska, ktoré vo filme demonštrujú ten dobrý príklad, nebol náhoda. Okrem všeobecnej znalosti o stave severského sociálneho a zdravotného zabezpečenia občanov nám k pochopeniu úrovne starostlivosti o pacientky môže napovedať aj fakt, že Dáni už od sedemdesiatych rokov minulého storočia vedú v rebríčkoch OSN, ktoré skúmajú, kde na svete žijú najšťastnejší ľudia na svete. Je známe, že za jeden z kľúčových momentov, vďaka ktorým si Dáni udržiavajú túto pozíciu, je princíp „dánskej výchovy“, ktorá má za úlohu z detí vychovať zdravých, sebavedomých a sociálne i empaticky zdatných ľudí. V tomto bode sa teda akosi vraciame na samotný začiatok kruhu. Všetko sa začína práve na pôrodnej sále a to, ako s tým naložíme, udáva smer k lepším zajtrajškom. Hovoriť o téme traumy z pôrodu, nebagatelizovať a neskrývať ženské utrpenie, ktoré je súčasťou našej každodennosti, hoci ho nevidíme, je dôležitým krokom k prelomeniu spôsobu uvažovania o procese pôrodu, pre všetky nasledovné generácie žien.


Film Neviditeľná môžete vidieť od 7. NOV 12:00 do 8. NOV 12:00 v rámci 21. medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet online.