Nepredvídateľné obrazy
Publikované 21/2/2018

Autor textu: Denis Mačor

Reč obrazov Milana Mazúra (MM) vytvára v pohybe príbehy, ktoré o abstraktných veciach rozprávajú veľmi konkrétne. Táto skutočnosť dokonale zapadá do kontextu prehliadky pohyblivých obrazov Iné vízie, kde tento rok už po druhý raz figuruje ako jeden z finalistov.

DM: Meno tvojej nedávnej výstavy nieslo názov N0 way. Reprezentuje to status bytia, ktorý je uväznený na mŕtvom bode?

MM: Áno názov N0 way, čiže s nulou. Je to ambivalentný názov. Takže nie je pre to jednotné vysvetlenie. Ale divák má voľnosť. Ten názov nereaguje na tému bytia, ale skôr nemožnosť alebo neúplnosť označenia 0 – neznámeho miesta. Takisto ten názov pre mňa predstavoval neoznačený úsek diaľnice. Video Boy (2015) priamo odkazuje k tomuto názvu, pri ňom začína a nadväzuje na ďalšie dve videá, ktoré boli súčasťou výstavy. V týchto videách nevieš kde sa nachádza úloha diváka, kde sa nachádzajú postavy a ich ciele. Je to pre mňa určitá hra. Niečo ako puzzle.

DM: 0 symbolizuje začiatok, alebo koniec cesty?

MM: Povedzme oboje. Povedzme, že začiatok a koniec nie sú. Začiatok a koniec je subjektívny. Takisto neoznačujem vždy vo videách začiatky a konce. Naznačujem určitú bezčasovosť a neúplnú naráciu. Takže je dôležité, že aj na samotných výstavách divák nemusí sledovať nutnú kontinualitu, ako očakávame pri filmovom jazyku.

DM: Peter Greenaway v jednom zo svojich vysoko štylizovaných filmov používa názov Z a dve nuly. Posledné písmeno abecedy je konfrontované s najnižším číslom, ktoré ale oddeľuje záporné čísla od kladných. Myslíš, že takáto metafora je adekvátna ku prezentácii panoptikálneho chaosu?

MM: Celkovo číslo nula ma veľmi otázny charakter. Otázka smerom k chaosu je na mieste. Chaos je len neusporiadaná logika. To už niekto povedal.

DM: Z tvojich filmov mám niekedy pocit, že človeka staviaš do úlohy vyhnanca, ktorý chce zaujať v spoločnosti stanovisko alebo čestné miesto. Práve spôsob, alebo metóda, akou sa o to usiluješ, vytvára akúsi tieseň. Nakoľko je tvoja tvorba autobiografická?

MM: Pre mňa je dôležitý ten pocit tiesne, že sa nečítiš byť v komfortnej zóne. Ja myslím, že ťa musí určitým spôsobom vyprovokovať.  O autobiografických prvkoch sa podľa mňa hovoriť nedá. Ja do svojej tvorby nevkladám osobné pocity v zmysle širšieho určenia. Proste je to o jazyku. Každý máme určitý okruh vecí, ktoré nás priťahujú. Haneke spomína v jednom rozhovore, že sa snaží u svojich študentov nájsť ich formu jazyka. Je to to najkomplikovanejšie, ale zároveň najdôležitejšie. Objaviť vlastný jazyk. Ja ho doošte len nachádzam v rôznych kúskoch. Samozrejme nás ovplyvňuje omnoho viac vecí, ale každý má určitý vzorec jazyka. Treba ho nasledovať, ale byť aj obozretný. Niekedy video prerábam aj 5 krát, kým zistím, že na mňa reaguje tak, ako chcem. Aspoň sa k tomu chcem priblížiť. Nikdy to nie je na sto percent. U mňa to býva tak sedemdesiat percent. Napríklad Gaspar Noé pri viacerých filmoch pracuje s tým, že zámerne chce privolať divákovi nervozitu, hnus, emocionálny extrém. Gaspar Noé ma zaujíma tým, ako pristupuje k jazyku kinematografie. Veľký frajer.

DM: Čo je podľa teba dominantným aspektom ľudskej krízy?

MM: Podľa mňa existuje viac rovín, ktoré môžeme pomenovať kríza. Kríza môže byť aj moment obratu, kedy sa stáva predchodcom určitej zmeny. Ale vo všeobecnosti to, ako je spoločnosť nastavená, má svoje dôsledky. Kríza je jeden z následkov. Tá, ktorú sledujem, sa nachádza v psychologickej a sociologickej rovine. Väčšinou.

DM: Experimentálny film Love zosobňuje erotické ideály v maskulínnej realite organizovaných bitiek. Je táto snová vidina tvojim vnímaním bitkárskej satisfakcie?

MM: Myslím si, že Love má veľmi rozdielne motívy. Ale snovú atmosféru môžeme vidieť. Jedným z motívov je práve materiál, ktorý je z internetu. Pracujem s určitými stereotypmi. V úvode hovoria o ideáli. Samozrejme, každý má svoje hodnoty. V tomto videu sú predmetom stereotypu: ideál, moc, sila, krása. Ďalším dôležitým výrazovým prostriedkom bola hudba, na ktorej som pracoval s Edom (Edoshův kurník, pozn. redaktora). Určovala rytmus. Video vzniklo v súvislosti s výstavou v galérii Buňka v Ústí nad Labem.

DM: Človek je v tvojej tvorbe aktívne akcentovaný. Je paródiou svojich ideálov?  

MM: Sledujem určité fenomény, ktoré sú dnes v západnej spoločnosti otvárané. A pracujem s nimi. Sledujem ich odvrátenú stránku.

DM: Aká filozofia je ti blízka?

MM: Je mi blízka taká teoretická rovina, ktorá mi dokáže pootvoriť veci, odomkne možnosti a kontexty pomenovania pre rôzne problematiky, ktoré sú cieľom výskumu. Momentálne čítam A. Jodowského – Psychomágia a Baumanna. Neviem či ma ovplyvňujú, skôr si myslím, že im chcem rozumieť, lebo sú mi blízky tým, čím sa zaoberajú. Takisto sa môžem o nich oprieť, keď sa snažím veci dokonalejšie pomenovať.

DM: Nechávaš sa filozofiou inšpirovať? Alebo staviaš na princípoch, ktoré sú výsledkom tvojho privátneho sociálneho výskumu?

MM: Inšpiruje ma viac vecí, nie je len filozofia. Teória ma vie inšpirovať len na jednej z úrovní. To čo zvolím následne v samotnej práci, dosť záleží od prvého momentu. To môže byť poznámka, fotka, zážitok. Momentálne pracujem na krátkom filme Ócuka (2018) a prvotný impulz bol článok v denníku a kniha Kafka na pobreží od Murakamiho, ktorou som sa neskôr inšpiroval. Takže zdrojov mám vždy viac, nikdy to nie je len jeden.

DM: Experimentálny film ponúka široký priestor pre interpretáciu rôznych introspekcií. Existuje nejaká jazyková, alebo technická forma, ktorá významne reprezentuje tvoje autorské postupy?

MM: Balansujem medzi pojmom vyprázdnená narácia, ktorý pochádza z kinematografického jazyka. Druhá forma je práca v postprodukcií: strih, rytmus, práca s hudbou a zvukom. Vždy je tam viac rovín, princípov. Preto  neviem svoju tvorbu zaradiť do krátkych filmov, klipov, videoartov, alebo animácií. Postava prechádza z dverí do dverí. Ako v klipe DayDreaming od Radio head. Podobné video som robil so spolužiakom ešte na Akadémií Umení v Banskej Bystrici. Postava prechádza z dverí do dverí a vždy sa vynorí v inom priestore. Keď som ten klip videl minulý rok, tak som si povedal, že to je jeden z princípov, ktorý mám zastúpený skoro vo všetkých videách. Ďaľší môže byť, že dbám na vizuálnu formu, premýšľam obrazovo, menej formou scenáru, ale veľa vecí práve vnímam samotným obrazom. Takže hra s kamerou, prípadne montážou záberov je moment, ktorý ma najviac baví po pri tom všetkom, ale ktorý je zároveň nepredvídateľný. Nikdy nepoznám dopredu úplný výsledok. To je ten moment tvorby, ktorým veci vznikajú a je to určitý stav, ktorý sa nedá úplne opísať. Často krát keď strihám, môže to trvať pár hodín, 4 niekedy 5, mám zvýšený adrenalín a som v inom rytme. Ale to je tá príjemnejšia fáza. Je to možno 30 percent samotnej práce. Ostatné je produkcia, proces a zbieranie informácí, triedenie.

DM: Pre svoj nový projekt používaš pracovný názov: “fiktívny dokument”. Rieši otázku aktívneho domova metaforou vtákov, ktoré chce Nový Zéland prilákať na hniezdenie. Myšlienku rozvíjaš aj v ďalších rovinách, ktoré sú ale stále späté s adaptáciou do nového prostredia. Dá sa človek poznačiť prostredím? Alebo prostredie človekom?

MM: Fiktívny dokument. Áno. Pretože dokument má reflektovať určitú skutočnú udalosť. Ja som žil v Taliansku pár mesiacov a v tú dobu som vnímal tému ekonomických migrantov, ktorí sú do Talianska prijímaní. Systém tam funguje tak, že ich nasťahujú do domov, ktoré v minulosti boli obývanými vilami. Tam žijú v prostredí, ktoré je kultúrne iné, zároveň sa tam majú cítíť ako doma. Je tam konflikt, napätie a zmena. Tieto videá, ktoré som točil dokumentárne, nakoniec pretváram v postprodukcií formou, ktorá nadväzuje na iné žánre alebo princípy. Juraj Rattaj, ktorý aktívne pracuje na projekte Hot Dock gallery, mi povedal k tomuto videu, že hovorím jedným monológom jedinú vec a obrazovo hovorím o druhej. Pre mňa to je jedna a tá istá vec. Ale to je jeden z princípov, ktoré som naznačil v predchádzajúcej otázke. Otvoríš dvere a je tam niečo čo nečakáš, ale súvisí to s tým.

DM: Aká je interná charakteristika rozprávača v tvojom fiktívnom dokumente Nigel? Je nestranným pozorovateľom? Alebo skúseným sudcom?

MM: Je tam viac časových rovín. Nie len v tomto videu, často používam princíp viacerých rolí. Princíp role diváka, postavy vo videu alebo rozprávača atď. Sú v jednom konfrontačnom systéme priestoru. Ak ti mám odpovedať presnejšie, rola toho rozprávača je len rola rozprávača. On len naznačuje informáciu. Dôležitejšia je postava, ktorá drží v ruke hodinky. Sudcom určite nie je, mňa nezaujíma priama kritika, len naznačujem širšiu rovinu. Aby si sám divák mohol vybrať.

Paradoxical Happiness
Milan Mazúr
Paradoxical Happiness 2
Záber z filmu Nigel
Taliansko - Fiktívny dokument Nigel
Človek je prirodzenou zložkou Milanových filmov