Hneď prvý deň Medzinárodného filmového festivalu odštartuje svižne dvomi dlhometrážnymi dokumentmi, ktoré nastavujú nekompromisné zrkadlo režimu a dobe – Svedkovia Putinovi (Vitalij Manskij, 2018) a Vedľajšie zamestnanie: matka (Eva Štefankovičová, 1990). Zastavme sa pri druhom z nich, zo sekcie Lexikón: Ženský pohľad. Ide o unikátnu sondu do života ženy od budovateľských 50. rokov po koniec 80. rokov, počas ktorých sa „po socialisticky“ emancipovala žena-úderníčka, straníčka a budovateľka svetlých zajtrajškov. Ako to dopadlo? Blbo.
Príprava a realizácia filmu Vedľajšie zamestnanie: matka prebehla v dvoch rôznych politických epochách, čo sa odrazilo vo výslednom tvare, najmä v ironizujúcom sprievodnom komentári Jara Filipa. Vyše hodinový dokument je rozdelený na sedem kapitol, pričom prvá zohráva úlohu historického úvodu a ďalších šesť kapitol je kritickým sprievodcom výdobytkami reálneho socializmu s ich negatívnymi dôsledkami v pracovnej aj rodinnej sfére. Štefankovičová kombinuje archívne materiály z dobových týždenníkov s aktuálnymi zábermi z výrobných hál aj nevýrobných pracovísk, ulíc, betónových sídlisk, predškolských zariadení a domácností; využíva štatistiky, dobovú tlač, laické aj odborné vyjadrenia k problémom modernej a kvázi-emancipovanej ženy: nevyhovujúcim pracovným a platovým podmienkam, rizikovým a nehygienickým pracoviskám, bytovej kríze, nedostačujúcej dĺžke materskej dovolenky a výške materskej podpory, patologickým javom sprevádzajúcim tehotenstvo a výchovu detí, preťaženosti žien a ich vysokej pracovnej absencii atď.
V rozhovore z roku 1990 Štefankovičová popisuje zanietenie, s ktorým sa pustila do témy: „Preštudovala som si všetky dostupné materiály a s hrôzou som si začala uvedomovať veci, ktoré všetci dávno vieme, vždy sme ich vedeli. Iba sme akosi nechceli vidieť tú odvrátenú tvár našej ženy, ktorá sa na nás neusmievala z titulných strán obrázkových časopisov, ale diskrétne ukrývaná pred zrakom verejnosti v pote tváre dobývala svoj chlieb každodenný. To, čo som videla, mnou otriaslo. Kde bolo napísané, že práca oslobodzuje? Pokojne to môže byť napísané aj na väčšine ´ženských fabrík´, kde pracujú v podmienkach takmer neľudských, za groš asi kresťanský, keď tým nekresťanským sa myslí peniaz neprimerane vysoký. Ešte väčšmi ma vydesilo, keď som si to všetko začala dávať do súvislostí. Na jednej strane prácou ´oslobodené´ ženy, na strane druhej štátny veľkoodchov detí…“[1]
Štefankovičovej sonda do prednovembrového stavu spoločnosti cez prizmu ženy analyzuje najfrekventovanejšie aspekty ženskej nespokojnosti a frustrácie (práca, financie, čas), ktoré vplývajú na očakávanú (a vyžadovanú) materskú rolu. Už sám názov filmu odkazuje k základnému spoločenskému problému, ktorým je dvojzmenná pracovná prevádzka žien – záťaž v zamestnaní aj rodine, pričom domáca práca ostáva neplatená a spoločensky neohodnotená, navyše často jediné zamestnanie pre uživenie (úplnej či neúplnej) rodiny nestačí a nevyhnutnosťou je aj „tretia zmena“. Na záver necháva vyznieť intímnu spoveď ženy, ktorá je živým dôkazom uštvanej „novodobej otrokyne“ par excellence. Túto ženu v čase nakrúcania našla plakať pri výklade obchodného domu Prior (dnešné Tesco). „Padla mi z neba, hovorím, anjeli mi ju vtedy poslali, lebo ona mi ťahala osnovu celého filmu, veľmi spolupracovala, bola taká naozaj emotívna, už samotnou svojou vizážou.“[2]
Posledná, siedma kapitola sa nesie v duchu naliehavého apelu k navráteniu plnohodnotnej rodičovskej starostlivosti a zvýšeniu pôrodnosti, ktorá by zachránila ľudstvo pred populačným starnutím. Po tridsiatich rokoch od vzniku filmu sa táto hrozba stala realitou – čo na jednej strane potvrdzuje štatistickú správnosť, na druhej strane však odhaľuje idealizmus a naivitu tvorcov prehovoriť do duše a svedomia divákov. Starnutie obyvateľstva sa nedá spomaliť vnucovanou viacdetnosťou a životom na úver. Okrem demografického rastu je spoločenskou nevyhnutnosťou skvalitňovanie života a zužitkovanie potenciálu „striebornej ekonomiky“. Spomínaný apel sa stal malým jablkom sváru, ako naň spomína Štefankovičová: „Film mal pomerne veľký úspech až na jednu krajinu, kde ma pozvali. To bolo Nemecko. Tam sa veľmi postavili proti tomu, že celý čas sa bojuje za emancipáciu žien a ja ich zas posielam do detských izieb a ku šporákom.“[3]
Štefankovičová, v tom čase jediná (samostatná) režisérka hraného filmu na Kolibe, dobehla dobu tým, že otvorila dvere do rodového diskurzu. Naša občianska spoločnosť sa v tom čase len začínala utvárať a rodová agenda (či záškodnícka „gender ideológia“) u nás prakticky neexistovala. Pre dakoho zlaté časy! Až v novom miléniu sme mohli začať hovoriť o generačnom nástupe filmárok – režisérok a scenáristiek, ktoré do slovenského filmu vniesli nielen ženskú (rodovú) problematiku, ale i nové, nestereotypné typy žien. Štefankovičová však z tohto hľadiska ostane Prvá.
[1] ANDREJČÁKOVÁ, Jarmila: Kto skočí prvý? Pýta sa filmová režisérka Eva Štefankovičová. In: Nové slovo, roč. 32, č. 31 (1990), s. 9.
[2] Eva Štefankovičová. In: ONLINE LEXIKÓN SLOVENSKÝCH FILMOVÝCH TVORCOV. Dostupné online: http://ftf.vsmu.sk/projekty2/oral-history/.
[3] Tamže.
