Mladý Ahmed (Le Jeune Ahmed, r. Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne, Belgicko / Francúzsko, 2019, 84 min)
V roku 1999 bratia Dardennovci natočili film o dospievajúcom dievčati, ktoré musí vziať zodpovednosť do vlastných rúk a začať pracovať aj za cenu, že bude zneužívané ako lacná pracovná sila. Film Rosetta získal Zlatú palmu na festivale v Cannes a vyvolal celospoločenskú diskusiu. Pretože príbeh filmovej Rosetty sa dotýkal mnohých reálnych mladých ľudí v rovnakej životnej situácii. Film inšpiroval belgickú vládu, aby prijala zákon, ktorý ukladal zamestnávateľom povinnosť zamestnancom mladším ako osemnásť rokov vyplácať mzdu vo výške minimálneho príjmu. Práve na takéto filmy by sme mali chodiť do kina. Filmy, z ktorých vás odpáli, a ktoré svojou pravdivosťou môžu pomôcť niečo zmeniť.
Svojou novinkou Mladý Ahmed sa Dardennovci vracajú k svojej hlavnej téme vyjadrenej už vo filmoch Sľub (La promesse, 1996), Syn (Le fils, 2002), Chlapec na bicykli (Le gamin au vélo, 2011) či spomínanej Rosette: zraniteľnosť mladého človeka, mladý hrdina postavený pred neriešiteľný problém, s ktorým by si nevedel poradiť ani dospelý. Dardennovci však vždy ukazujú silu a odhodlanie prežiť. Ich hrdinovia sú naivní, pretože nerozumejú tomu, koľko musia obetovať a stratiť. Autori nás vyzývajú, aby sme sa snažili pochopiť nepredstaviteľné.
Z môjho osobného pohľadu nám bratia Dardennovci ponúkli opäť silný príbeh, príbeh trinásťročného chlapca Ahmeda, chlapca s kučeravými vlasmi a okuliarmi, ktorému sa do života priplietol nebezpečný a militantný imám. Ahmed je obklopený rodinou a priateľmi, ktorí nezdieľajú jeho oddanosť voči Alahovi, a preto sa stávajú jeho nepriateľmi. Matke vykrikuje jej občasné dve deci vína, sestra je pre neho fľandra, pretože sa vyzývavo oblieka. Odmieta podať ruku učiteľke Inés, pretože skutočný moslim si nemôže potriasť rukou so ženou. Ahmed sa snaží svoju lojalitu podporiť tým, že sa „nečistú“ Inés pokúsi zabiť, lebo učí koránové verše pomocou hudby, a tým znesväcuje svetonázor, ktorý je pre Ahmeda modlou
Ahmed sa dostáva do reedukačného centra a tu sa začína jeho cesta do zatratenia. Vidíme, že neopustil svoj plán ublížiť Inés, čo vyvoláva napätie, eskalujúce v záverečnej scéne filmu. Ahmed sa v centre stáva nahnevanejším a divokejším ako kedykoľvek predtým. Jeho matka nerozumie, čo sa stalo z jej chlapca, ktorý ešte pred mesiacom hrával videohry. V prítomnosti ostatných prispôsobuje svoje správanie tak, aby nikto nezistil, že jeho odhodlanie zabiť učiteľku Inés nevyprchalo. Keď je sám, Ahmed uctieva fotografiu zosnulého džihádistického bratranca a pokúša sa vyrobiť si provizórnu zbraň zo zubnej kefky. Aj napriek jeho snahe každá konverzácia čoraz hlbšie odhaľuje jeho stav a pripomína, že je to iba chlapec, ktorý by mal túžiť po objatí matky alebo po bozku od dievčaťa.
Ahmedova predstava o dokonalosti viery sa rúca, keď spoznáva Louise. Prvé zblíženie s ňou je preňho nesprávnym gestom, cíti sa nečistý a už nie je pravým moslimom. Snaží sa Louise presvedčiť, aby sa stala moslimkou. Potom by bol jeho hriech o niečo miernejší. Ona však odmieta a Ahmed prvýkrát dostáva facku, pretože doteraz sa ho každý snažil akceptovať takého, aký je – matka, Inés, vychovávatelia. V zúfalej snahe vykonať, čo si zaumienil, uteká a vyhľadá učiteľku Inés. Lenže podľa Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne, padá zo strechy a ranený prosí Inés o odpustenie. Bratia Dardennovci nám síce ponúkajú rýchly koniec Ahmedovho príbehu no v poslednom zábere na jeho ubolenú tvár môžeme vidieť jasné posolstvo. Nádej a vieru v dobré zmeny.
Príbeh, s ktorým bratia režiséri prichádzajú, nie je navonok radikalizáciou samotnou, len sa dotýka stratenej a zmätenej duše, ktorá po chybe robí ďalšiu chybu. V tomto filme, v jeho miernosti, vidím spojitosť s filmom Chlapec na bicykli. V oboch svet dospelých takmer fatálne ovplyvní život nezrelého protagonistu, ktorý chce za každú cenu vyjsť v ústrety svojmu (dospelému) vzoru. Dardennovci ale nevyvolávajú ľútosť, ani sa nesnažia ospravedlniť túto nezrelosť. Chcú len vysvetliť, do akej miery môže manipulácia deformovať mladú, čistú a neskúsenú myseľ. Ich filmy sú o jednotlivcoch, ktorí sa v spoločnosti nachádzajú a strácajú. Veď, koniec koncov, spoločnosť stojí práve na jednotlivcovi a na jeho prežívaní. Preto Mladý Ahmed nie je len o chlapcovi zdeformovanom náboženstvom, ale o spoločnosti, ktorá sa deformuje sama svojou samoľúbosťou. Často žijeme s pocitom bezmocnosti, zdesenia, skľúčenosti, a to nám berie veľký kus energie. Potom už nemáme silu, aby sme sa pokúšali pochopiť, čo je dôležité, to, čo nám leží priamo pod nosom. Oháňame sa pojmami ako humanizmus a ľudskosť, ale tlaky, ktoré na nás spoločnosť vytvára, nás nútia nedobrovoľne sa stať ľuďmi bez štipky empatie. A to sa stalo i Ahmedovi.
Musím sa priznať, že vzhľadom na synopsu filmu (pojmy ako fanatizmus, moslimský tínedžer, islam) som nebol úplne presvedčený o najlepšom výsledku, pretože Jean-Pierre a Luc Dardennovci sú už predsa len šesťdesiatnici, belosi z dobrej belgickej rodiny, opantaní takmer istým úspechom v Cannes. Bál som sa, že ich témy sociálnych problémov, násilia, dieťaťa v nebezpečenstve sa stratia v devastačnom príbehu o nebezpečnom fundamentalizme a brnknú na strunu konšpirátorom a rozsievačom nenávisti. Film je však taký subtílny, že nenecháva na takéto konšpirácie priestor.
Aj keď sa Mladý Ahmed pohybuje na tenkej hranici pátosu, Dardennovcov môžeme stále chápať ako otvorených a uctievaných tvorcov, ktorí ešte vždy dokážu pichnúť do osieho hniezda. Vám, ktorí ich filmografiu ľúbite tak ako ja, želám pekné chvíle v kine, a vám, ktorí sa na filmy bratov Dardennovcov len chystáte, závidím, že to máte ešte pred sebou.