TW: sexualizované násilie
Pätnásteho marca mala na HBO GO premiéru posledná časť dokumentárnej série Allen v. Farrow, týždeň po Medzinárodnom dni žien, šesť dní po tom, čo našli v Londýne zavraždenú mladú ženu Sarah Everard. Čo nasledovalo a stále trvá, je v slovenskom a českom prostredí debata, prebiehajúca v pandemických podmienkach zväčša v komentárových sekciách na Facebooku o tom, čo je a čo nie je pravda; či dokument poskytol dostatok dôkazov, aby sme „mohli“ uveriť dnes už dospelej žene Dylan O’Sullivan Farrow, že ju ako dieťa Woody Allen (sexuálne) zneužil.
Na začiatok by som chcela ozrejmiť, že z väčšej časti nebudem – a nepovažujem za nevyhnutné – hodnotiť kvalitu tejto dokumentárnej série, ale sústredím sa na to, akým spôsobom sú cez hodnotenie jej filmárskych kvalít upevňované mizogýnne piliere diskurzu kultúry znásilnenia/sexualizovaného násilia.
Dokuséria Allen v. Farrow pracuje so sugesciou, dramatickým oblúkom, stupňovaním napätia, gradovaním emócií a dávkovaním informácii rovnako, ako to robí veľké množstvo iných (dokumentárnych) filmov a seriálov. Proklamovať nenaplnenie očakávaní presvedčenia o vine či nevine človeka, ktoré mal dokument splniť, je scestné a chcela by som argumentovať, že v tomto prípade ide o symptomatické správanie súvisiace s diskurzom kultúry znásilnenia (a sexualizovaného násilia), ako aj s diskurzom „objektivity“ dokumentárneho filmu.
Musíme si uvedomiť, že dokument nesupluje súdny proces ani vyšetrovanie, ktoré mu predchádza. Ak by aj snahou tvorcov bola objektivita, dokument ako autorské dielo bude vždy predkladať uhol, pohľad na vec/jav/udalosť, a tým určitú manipuláciu nielen v rovine faktickej, ale aj emocionálnej. Keď hovoríte príbeh vy, spôsob intonácie, použité slová sú iné, ako keď vám príbeh najprv rozprávala iná osoba.
Vo svojej finálnej podobe má štvordielna dokumentárna séria klasickú naratívnu štruktúru – od expozície, keď spoznávame rodinu Mie Farrow a Woodyho Allena, vyvrcholenie kauzy v 90. rokoch až po katarznú poslednú epizódu, keď sa dospelá Dylan O’Sullivan Farrow rozpráva s prokurátorom, ktorý jej vysvetľuje, že súdny proces s Allenom vo veci obvinenia zo zneužívania nezačal preto, že ju chcel po extenzívnych lekárskych a psychologických vyšetreniach ušetriť od retraumatizácie na súde a verejnosti. Dokuséria konvenčne pracuje s dávkovaním informácií, zdôrazňovaním emocionálneho zafarbenia scén (niekedy až iritujúco patetickou) hudbou a prácou s napätím.
Režisérska dvojica Amy Ziering a Kirby Dick spolu s veľkým tímom pracovali na sérii Allen v. Farrow tri roky, počas ktorých nahrávali rozhovory, kontaktovali osoby, ktoré by mohli mať informácie, a venovali sa aj investigatívnej práci – prezeraniu spisov, nahrávok a lekárskych posudkov, vyhľadávaniu osôb, ktoré sa vyskytovali v okolí rodiny Farrow a jej domu.
Čo je na tejto dokumentárnej sérii dráždivé pre veľkú časť verejnosti je znovuobvinenie bohatého bieleho umelca, idolu autorského filmu zo sexuálného zneužitia. Sústrediť sa práve na formu, akou sú podávané a dávkované informácie, namiesto zamerania pozornosti na výpoveď preživšej je cesta, ako sa vyhnúť nutnosti konfrontácie so skutočným problémom – spoločnosťou, ktorá nevie zabrániť enormnému výskytu prípadov sexualizovaného násilia na ženách a deťoch, ani ho uznať.
Pri seriáli Allen v. Farrow ide o niečo úplne iné, než odvekú diskusiu, do akej miery môže byť dokumentárny film „pravdivý“. V jadre celého diskurzu ide o mechanizmus dôvery voči preživším sexualizovaného násilia. Nie o to, či vás niečo ne/presvedčilo. Vlna kritiky a komentárov typu „neverím, lebo je to nespravodlivé, lebo Allen nedostal priestor a súd nerozhodol“ iba odzrkadľuje našu systémovo mizogýnnu spoločnosť.
Napriek post-MeToo dobe boja proti sexuálnemu násiliu a zisteniam, že prekvitá v osobnej aj profesionálnej sfére, je stále prirodzenejšie dať si námahu vyhľadaním paragrafov svedčiacich proti takémuto obvineniu, vyžadovať fyzické dôkazy alebo uveriť jedinému svedkovi, ktorý tvrdí opak toho, čo preživšia a predovšetkým, veriť v spravodlivosť systému posudzujúcemu sexualizované násilie. Ak sa pýtame, prečo je také ťažké uveriť – nie preto, že by tieto osoby neboli tvrdeniami dostatočne „presvedčené“. Je to preto, že nechcú. Pretože nemusia chcieť.
Bázou diskusie okolo dokumentárneho seriálu je teda nakoniec to, či sa publikum rozhodne veriť Dylan alebo Allenovi. Miera spochybňovania výpovedí Dylan O’Sullivan Farrow, Mie Farrow a ostatných svedkýň je to, čo dominuje v negatívnych reakciách. Bez prihliadania na ekonomické a sociálne väzby Mie voči Allenovi, ktorá bola herečkou v niekoľkých jeho filmoch, a teda aj na dynamiku moci. Nasleduje obviňovanie Mie Farrow ako matky, ktorá nezvládla ochrániť dieťa a viktimizačný jazyk označujúci Dylan za poškodenú. Všimnime si, že ide o symptomatické mechanizmy patriarchálneho zriadenia: žena je obviňovaná z niečoho, čo urobil muž, zo zlého vyhodnotenia jeho konania a následkov.
Ide navyše o verejne exponované osoby, preto veľká časť negatívnych (ale aj pozitívnych) reakcií je výsledkom podvedomej straty možnosti identifikácie s autorom/umelcom (Allen) alebo práve jej zachovania napriek obvineniu; sympatií či nesympatií voči Mii Farrow. Veľký emocionálny náboj spôsobuje veľký výskyt osočujúcich a bulvarizačných (a hlavne mizogýnnych) reakcií, ktorých dobrým príkladom je prekladateľka Dana Hábová v debate Knihovny Václava Havla o novovydanom českom preklade Allenovej poslednej autobiografie Mimochodem, ktorá priestor v debate (aj) o seriáli a kauze Allen v. Farrow využila na mizogýnne fabulácie o tom, že ide o žiarlivostnú pomstu hysterickej, manipulatívnej Mie Farrow a nevhodné (a sexualizované) dotyky detí dospelými sú novodobý nezmysel. Verejné prezentovanie názorov, ktoré verbálne aj symbolicky degradujú svedectvá preživších sexuálneho násilia, môže vidieť a počuť enormné množstvo ďalších preživších, ktoré*í tvoria veľkú časť našej spoločnosti a odradiť ich od toho, že by im niekto mohol uveriť a pomôcť.
Našu vrodenú inklináciu chrániť viditeľne slabších*ie a zraniteľnejšie*ích je potrebné rozširovať aj o neviditeľné aspekty zraniteľnosti – prihliadať na mocenskú diskrepanciu (napríklad medzi Farrow a Allenom, resp. medzi Dylan a Allenom). Prihliadajúc na rod, triednu príslušnosť a kapitál, ktorý má jedinec k dispozícii nie je ťažké vyhodnotiť, kto je v znevýhodnenej pozícii voči moci bieleho cis-hetero muža, svetoznámeho oceňovaného umelca, ktorý okrem toho, že má k dispozícii obrovský finančný kapitál, má ešte dôležitejšiu vec, a to kapitál sociálny – spoznateľnosť, sympatie verejnosti a vďaka svojej verejne exponovanej práci aj sieť známostí na vplyvných miestach.
V podcaste HBO z úst psychologičky zameriavajúcej sa na zneužívanie detí a mladistvých zaznie, že 1 zo 4 dievčat do veku 18 rokov zažijú nejakú formu zneužívania. 97 % žien vo Veľkej Británii sa počas svojho života stretne so sexuálnym obťažovaním. Práve na základe štatistík zaráža, aké ťažké je uveriť Dylan a jej blízkym a prečo v mainstreame panuje predstava, že verejne vystúpiť so svedectvom o (sexuálnom) násilí je skvelá možnosť ako zarobiť a zviditeľniť sa, pretože to je podľa mnohých jediný relevantný dôvod takéhoto vyhlásenia. Paradoxne je to práve jeden z najistejších spôsobov, ako sa re/traumatizovať a vystaviť útokom mizogýnnej verejnosti.
Dokuséria Allen v. Farrow počas svojich štyroch hodín ponúka komplexne vlastnými slovami verbalizovanú skúsenosť Dylan, Mie Farrow a ostatných detí ako protiváhu naratívu ovládaného a šíreného Allenom desiatky rokov. Režisérska dvojica Amy Ziering a Kirby Dick sa profiluje v publicistických dokumentoch obhajujúcich práva preživších, ich zámerom, ani povinnosťou nie je v rovnakom rozsahu dávať priestor aj obvinenej strane. V prípade série Allen v. Farrow sa o to pokúšali, ako v prípade Woodyho Allena, tak aj u Soon-Yi.
Allen v. Farrow nevyniká invenčnou štylistikou, po formálnej stránke sa drží v medziach konvenčného mainstreamu, no prináša spracovanie veľmi potrebnej témy.
Okrem uvedomenia, že (dokumentárny) film štylizuje (a tým aj manipuluje) realitu, si z tejto série môžeme odniesť scitlivenie voči diskurzu sexualizovaného násilia; hlbšie pochopenie toho, o akú traumatizujúcu skúsenosť ide, a toho, aký veľký krok by sme mohli urobiť k zlepšeniu, keby sme sa rozhodli programovo veriť svedectvám preživších sexualizovaného násilia.
Ako píše Alma Lily Rayner vo svojom texte Jaké je to být princeznou. Kultura znásilnění z pohledu přeživší: „Ta dívka pravděpodobně žije v celkem normálním domě a my ji vídáme, jak každý den prochází okolo. I přesto, že je přibližně jednou dívkou ze čtyř, zůstává neviditelná vlivem kulturních faktoru, jak jsou tabu, stigma, stereotypy a sexizmus. Její otec (nebo bratr, děda, strýc, soused atd.) jí proto ani nemusí vyhrožovat, aby nic neprozradila. Může se pohodlně spolehnout na naše strachy, lhostejnost a ignoranci.“
Ak potrebujete vyhľadať pomoc, obráťte sa na dospelú osobu vo vašom okolí, ktorej dôverujete, kontaktujte políciu alebo odborníkov na stránkach www.ipcko.sk.
