Ako filmový divák som sa vždy cítil neadekvátne. Až donedávna som filmovú tvorbu príliš nesledoval, a aj ako ležérny konzument-laik som si oproti vrstovníkom pripadal značne pozadu. Niežeby som si filmové zážitky en masse neužíval, skôr naopak, ale môj vzťah k nim bol poznačený hlbokou neistotou z prostoduchosti vlastných postojov. Môjmu sebavedomiu okolo filmu nepridalo, že som k tomuto médiu ako študent a praktizujúci tvorca rozličných „živých“ umení cítil apriórnu nedôveru a potrebu udržiavať si diskrétny odstup. Pri debatách o filme som sa viditeľne ošíval a ústupčivo opakoval „Ja tomu nerozumiem“, len aby som sa nemusel verejne sa priznať k svojim rozpakom.
K slovu génius som však, na rozdiel od filmu, kde sa za rumencom miestami skrýval záblesk pôžitku, cítil neskrývaný odpor. Toto slovo, náchylné paktovať s pojmami ako intelekt alebo vízia, mi pripomínalo všetky príkoria spojené s umeleckým svetom. Na povesti mu u mňa nepridalo, že malo tendenciu padať z úst ľuďom, ktorí, nadýchnuvší sa prskať o genialite, šmahom stavali autora alebo režiséra na nepodložený piedestál, z ktorého by mal, nespochybnený, vládnuť všetkému vôkol. Odsúdil som ho teda nastokrát ako slovo elitárske, prežité a povrchné, spojené s mrzkými koncepciami racionality, pokroku a nepríčetnej autorskej singularity.
Dnes môžem s úľavou podotknúť, že som sa v oboch svojich prístupoch mýlil a pripravoval sa tak o možnosť byť tým, kým naozaj v hĺbke duše som: geniálnym filmovým divákom. K tejto skutočnosti som sa dopracoval úplnou náhodou, keď som hľadal, ktorú našuchorenú racionálnu primadonu z osemnásteho storočia mám obviniť z toho, že genialitu prikovala k niečomu tak zúfalo nudnému ako je intelekt. Zabrúsil som teda sprvu do Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers, diel siedmy, heslo „Génie“, dychtivý po usvedčujúcich dôkazoch. To, čo som našiel, ma celkom vyviedlo z konceptu. Slovo intelekt som síce pod týmto heslom našiel sedemkrát, ale zajasal som, keď som odkryl slovo cítiť, objavujúce sa v texte jedenásťkrát, s oveľa silnejším dôrazom.
V tomto momente zjavenia som si musel priznať, že si v sebe nesiem predsudok. Moje vnútorné nastavenie a ideologické inklinácie ma predurčujú k tomu, „upozadiť“ intelekt a uprednostniť cítenie. V iných prípadoch by som sa možno prísne plesol cez prsty a donútil sa k neutrálnejšiemu čítaniu, bol to však text sám, ktorý mi ponúkal možnosť nežnej dezinterpretácie, keď mi našepkával: „Pravidlá a zákony budú pre génia vždy iba prekážkou; prekračuje ich, aby pre seba ukradol kus vznešeného, patetického i veľkolepého.“ Dovolil som si teda, v mene vlastnej, postupne sa vynárajúcej, geniality, byť predpojatý.
Potom to už šlo rýchlo. Prečítal som si, že génius „oživuje hmotu, zafarbuje ju žiarou svojho nadšenia, nemá predpoklady ani schopnosti usledovať vlastné idey“, a zhodil som strach zo svojho sklonu ako divák prepadať nepodloženej fascinácií, ktorá obchádza vysvetlenia a intelektualizácie. Zhltol som slová „Vkus je mnohokrát oddelený od geniality, keďže vkus je výsledkom štúdia a času, spolieha sa na povedomie o množstvách pravidiel, ktoré sú pevne stanovené alebo iba predpokladané a pripúšťa vo veciach krásu, ktorá je nekonvenčná“, a hneď ma prestalo trápiť, že nie som oboznámený s konsenzuálnou hladinou vkusu pri požívaní filmového diela. Ale najviac som si pochutnal, keď som sa zahryzol do pasáže: „Génius je plne zamestnaný objektmi, ktoré ho obklopujú; génius vidí. Neobmedzuje sa však iba na dívanie, cíti. V tichu a temnote svojho zahĺbenia si plnou mierou užíva sladkosť vyvolanej nálady; je zmrazený hvízdajúcim vetrom, spálený slnkom a vydesený búrkou. Duša je často potešená takýmito chvíľami. Poskytujú jej potešenie, ktoré je pre ňu dôležité, a s týmto potešením sa odovzdáva všetkému, čo ju môže rozšíriť; odetá do pestrých farieb a nezmeniteľných zvykov si želá chopiť sa výzvy a dať tvar duchom, ktorí sú jej výtvormi, alebo sa skrátka len pobaviť.“
Tak teraz sedím doma, zasnene oprašujem svoju širokú, nevkusnú, prelietavú slovanskú dušu a čakám, bez rozpakov, kedy ma opäť posadne ten istý prastarý inštinkt, ktorý ma viedol šesť ráz uprosiť otca, aby ma vzal do kina na ten istý film až sa mu to zunovalo a kúpil ho na VHSke, oduševnene preplakať tridsaťpäť minút filmu vkuse, opozerať taliansku snímku tak detailne, že som k nej prestal potrebovať titulky, alebo na celé kino zvolať: „To je o nás!“. A nebudem tomu rozumieť. Keď je nevyspytateľné, neúprosné nadšenie dosť dobré pre iných slovutných géniov, bude dosť dobré aj pre mňa – Naïveté, égalité, fraternité!
