Na viac nemáme: Ozdravná kataklizma v Don’t Look Up
Dominika Moravčíková 26/1/2022

 „Toto je nepochybne najdôležitejší film môjho života,“ povedala v propagačnom videu k filmu Don’t Look Up legendárna Meryl Streep, ktorá má za sebou celé pásmo hlavných rolí v snímkach patriacich do zlatého fondu svetovej kinematografie. Tento výrok zaznel o filme, ktorý má štatisticky priemerné skóre od kritikov*čiek na Rotten Tomatoes a na Slovensku schytáva rozporuplné reakcie. Ako je to možné?

Článok obsahuje spoilery filmov Don’t Look Up, The Cabin in the Woods a Melancholia

Nová snímka režiséra Adama McKaya a scenáristu Davida Sirotu, ktorá bola premiérovaná na Netflixe na Štedrý deň v roku 2021, rozpráva príbeh o ohrození organického života na Zemi, ktoré prichádza vo forme mimozemského telesa. Kométu rútiacu sa k Zemi objaví doktorandka astronómie Kate Dibiasky, avšak mediálny záujem sa veľmi rýchlo upriami na jej školiteľa Randalla Mindyho, ktorý sa stane vedeckou celebritou a nadobudne titul najsexi vedca Ameriky. Ako ukážu absurdné dišputy nad reálnosťou hrozby medzi vedcami, prezidentkou Spojených štátov, novinármi a šíriteľmi konšpiračných teórií či „alternatívnych faktov“, kométa je alegóriou klimatickej krízy alebo alternatívne tiež súčasnej pandémie. Don’t Look Up totiž na príklade kométovej hrozby rozkošnícky analyzuje, ako súčasné médiá štiepia naše reality na nepriepustné ostrovy novodobých tribalizmov, pričom pre všetky názorové skupiny platí, že ak niečo nie je zabalené do senzácie, nie je to hodné pozornosti.

Ekologická satira okamžite po premiére na seba nabalila širokú debatu o tom, ako rýchlo mizne naša pozornosť, ak kríza pretrváva a stráca charakter „breaking news“, ale aj kritiku hrubého a zjednodušujúceho zobrazenia jednotlivých segmentov verejného života v Spojených štátoch, od médií po najvyšší úrad prezidentky v podaní Meryl Streep, ktorá vystrúhala akéhosi Trumpa v sukni a lodičkách. Don’t Look Up sa teda opisuje ako snímka, ktorá vystihuje problémy doby, ale zároveň nadbieha lenivému diváctvu, ktoré sa stotožní s postavami vedcov a bude sa pritom s blaženosťou z vlastnej kognitívnej nadradenosti pohoršovať nad bezškrupulóznymi novinármi a vyšinutou prezidentkou. Kritizuje sa aj metóda alegórie filmu – kométa nie je tak časovo rozvrstvený a zložitými spôsobmi svet prestupujúci jav, akým je klimatická kríza či pandémia. Predstavu, že by ľudstvo reagovalo na kométu podobne ako na klimatickú krízu, však umožňuje modalita satiry a uvoľnenejší scenár, ktorý dáva veľa priestoru hereckej improvizácii v zobrazení ľudských monštier, korigujúcich interpretáciu vedeckej správy tak, aby pasovala do politicky alebo mediálnou atraktivitou motivovaných naratívov.

Realita riadená fikciou

Na film režiséra Adama McKaya sa môžeme v rozmere žánrových referencií pozerať z viacerých uhlov. Z marketingového hľadiska Don’t Look Up vystihuje charakteristika all star filmu, ktorý angažuje viacero prvotriednych hviezd na vyvolanie špeciálneho diváckeho záujmu. Významnejšia je však referencia katastrofického žánru, na ktorý sa v Don’t Look Up odkazuje explicitne. „Je to popcornový film,“ hovorí fiktívnyrežisér o svojom horúcou ihlou šitom dielku Total Devastation s plagátom Zeme prederavenej kométou a dopĺňa, že ľudia potrebujú niečo, pri čom si oddýchnu od „politiky“. „Politikou“ myslí dohadovanie, či (v tejto fáze filmu už spolitizovaná) kométa vôbec existuje, a ak áno, ako ju od Zeme odvrátiť (čo tiež podlieha politickej perspektíve). Politizovanie objektívnych javov ako klimatická zmena či účinnosť vakcín dobre poznáme, a preto môžeme v tejto scéne vidieť pôsobenie ničivého myslenia, ktoré odsúva pozorované a rozsiahlo dokumentované fenomény do sféry presvedčenia.

snímka z filmu Don’t Look Up (r. Adam McKay, 2021)

Filmové príbehy o zrážke Zeme s extraterestriálnym telesom spravidla obsahujú hrdinu či hrdinov s astronautickou misiou, ako napríklad Deep Impact (Mimi Leder, 1998). Preto aj štátna stratégia odvrátenia kométy atómovými bombami v Don’t Look Up obsahuje astronauta – „tvrďasa“, ktorý riadi celú operáciu ako vojnový zásah, aj keď by v rakete byť nemusel a operácia by sa mohla udiať na diaľku. Predstava je, že americká verejnosť potrebuje hrdinu, a bez neho chýba operácii dôveryhodnosť. Don’t Look Up tak naznačuje, že väčšina z nás nedokáže oddeliť reálne situácie a konflikty od kultúrnej indoktrinácie (napríklad filmovými príbehmi), ktorá sa stáva väčšou oporou čítania reality než napríklad vedecké dáta.

Chata v horách

Don’t Look Up sa teda čiastočne dá charakterizovať ako katastrofický metafilm, ktorý zliepa zdroje z viacerých filmov a subverzuje ich do rozprávania bez hrdinu, bez grandióznych činov a bez dôvery vo veľký štát, ktorý dokáže mimozemské hrozby odvrátiť – riadenie „sveta“ totiž prebral model korporátneho fašizmu. Firma BASH s inovátorom typu Elona Muska, ktorý sebavedomo predvída budúcnosť (pamätáme si ešte, ako Elon Musk veštil koniec kovidu v Spojených štátoch do konca apríla 2020?), ovládol prezidentku a sprivatizoval projekt odvrátenia kométy od Zeme s cieľom ťažiť jej vzácne kovy.

Pesimizmus a mizantropická perspektíva môžu pripomínať iný metažánrový film, ktorý si pre zmenu berie na paškál hororové trópy. Chata v horách (The Cabin in the Woods)od Drewa Goddarda z roku 2012 je hororová komédia, ktorá na rozdiel od Don’t Look Up neangažuje veľké herecké hviezdy a drží sa pocitu lacnoty z produkčného dizajnu a fikčného sveta ako takého. Rovnako ako v prípade Don’t Look Up, Chata v horách je film taký nespútaný a ohavný, aký je predmet jeho kritiky – v tomto prípade sú to dejové schémy hororového žánru a divácky konzum predimenzovaného násilia. Postavy filmu, ktoré sa ocitli na chate v horách, sú nútené tajnou skupinou riadiacou elimináciu „posádky“ chaty správať sa podľa charakterových typov hororu, aj keď je naznačené, že samy osebe do nich nepasujú a mimo schematizujúceho prostredia horskej chaty sú to komplexné bytosti.

Ako v Don’t Look Up, tak aj v Chate v horách víťazí zlo v zmysle chaosu a porážky ľudských systémov. Tým však dochádza aj k rozmetaniu princípov zábavy, rýchleho nasýtenia prefabrikovanými produktami kultúry a spravodajstva, ktoré kataklizmatický koniec privolali. Dokonca sa zdá, že skaza je potrebná, pretože alternatíva neexistuje – tak, ako v skutočnom svete, slovami Marka Fishera, v kolektívnej predstavivosti nejestvuje alternatíva k (nekro)kapitalizmu a jeho voľný pád do úplnej devastácie prírodného prostredia zdanlivo nemá čo zastaviť. Podľa optiky Don’t Look Up sú ľudia príliš rozptýlení podenkovými senzáciami a manipulovateľní rôznymi hráčmi na to, aby sa zjednotili do hnutia na záchranu Zeme, a nedá sa to nijako zmeniť. Vo filme Chata v horách  sa zase ukáže, že odmietnutie podriadiť sa žánrovej schéme hororu prebudí obriu božskú entitu, ktorá rozmetá posledné žijúce postavy.

Katastrofa je jediné riešenie

V oblasti príbuzenských väzieb Don’t Look Up s inými filmami mnohým napadne ešte Melancholia Larsa von Triera z roku 2011. Koniec sveta vyvolaný zrážkou s putujúcou planétou sa v Trierovom filme odohráva v intimite usadlosti, kde dve sestry s odlišnými psychologickými profilmi umierajú vo veľmi kontrastných rozpoloženiach. Hoci by sa tento film od satiry Adama McKaya na úrovni filmového štýlu a atmosféry nemohol odlišovať viac, širší filozofický rámec Melancholie je podivne príbuzný s Don’t Look Up. V Melancholii explicitne zaznieva s až náboženským ortieľom, že ľudstvo (respektíve rovno celý organický život na Zemi) je bytostne zlé a netreba smútiť nad tým, že ho zničí putovná planéta. Don’t Look Up podsúva čosi podobné – pri sledovaní je ľahké prepadnúť pocitu, že ľudstvo nie je schopnévyprodukovať niečo natoľko citlivé a transcendujúce, že by to prekonalo ohyzdnosť sociálnych médií, krátkej pozornosti, cyklov škandálov a okamžitej premeny každej udalosti na sériu memov.

snímka z filmu Melancholia (r. Lars von trier, 2011)

Melancholia aj Don’t Look Up sa lúčia so svojimi postavami zábermi na ich tváre okamih pred katastrofou uprostred rodinného alebo prírodného rituálu (za jedálenským stolom alebo v stane z konárov), keď po všetkých fázach zármutku ostáva iba čakať. Na rozdiel od ekologicky orientovaných filmov ako Šialený Max: Zbesilá cesta(Mad Max: Fury Road, r. George Miller, 2015), kde ľudstvo bojuje o posledné zdroje, či série Černobyľ (Chernobyl, Craig Mazin, 2019), kde sa odstraňujú následky nukleárnej havárie, Don’t Look Up kvôli totálnosti zničenia prostredia ušetruje postavy od prácneho hľadania zdrojov a rekonštrukcie po katastrofe – reálna „ekologická“ práca (výstavby ľudských obydlí a tvorby udržateľnej siete zdrojov) v Don’t Look Up nepríde ani v dodatočnej scéne uprostred záverečných titulov, ktorá ukazuje kolonizovanie rajskej planéty flotilou dvoch tisícok elitných pozemšťanov. Tí zo Zeme unikli pred nárazom kométy v záchrannej lodi pre boháčov a 22 000 rokov hibernovali v kryokomorách. Nový domov pozostatku ľudstva je plný dravcov, ktorí si ako prvú zahryznú prezidentku, ale aj tak je reálne riziko, že elitní pozemšťania prišli „pretvoriť na svoj obraz“ aj tento doposiaľ ekologicky zdravý svet.

Finálna téza o ľudstve 

Ešte silnejším zdrojom než katastrofické filmy sú pre Don’t Look Up iné kultúrne texty súčasnosti. Meme produkcia, zdravie ohrozujúce výzvy na sociálnych sieťach, hashtagové slogany, žoviálne „kecy“ televíznych moderátorov, populistické rallies Donalda Trumpa, prezidentský nepotizmus, bizarné postoje hlásajúce kompromis medzi vedeckými dátami a popieračstvom a tak ďalej. Z tohto hľadiska Don’t Look Up čiastočne využíva formálne postupy mockumentu či pseudodokumentu. Na Netlixe tento žáner reprezentujú snímky Death to 2020 a Death to 2021 (Charlie Brooker, Christianna Brand), ktoré predstierajú dokumentaristické „hovoriace hlavy“ a „orálne histórie“ pandemických rokov. Línia memeingu (teda premieňania udalostí na série memov) je obzvlášť zvýraznená – ešte aj objaviteľka kométy Kate Dibiasky, ktorá s naivným heroizmom v televíznej talkshow oznámi, že kométa zabije všetkých, sa stane iba sezónnym memečkom. Jeho životnosť sa síce predĺži formou nálepky na skateboarde a pozadia smartfónu u skupinky punkových mladíkov, ktorí sa predstavia ako fanúšikovia Kate, ale aj pre nich je skôr podivnou atrakciou a meme referenciou než živou bytosťou.

Druhá medzititulková scéna, ktorá sa vracia do doby po zásahu kométy, je už tak stupídne sebareflexívna a preparodizovaná do prázdnoty, že nedokáže k vyčerpávajúcemu celku doplniť žiadne rozprávačské prehĺbenie a dôsledok. Táto scéna ukazuje prezidentkinho syna Jasona, ako vystupuje z ruín po skončení pustošenia kométy a natáča sa pritom na mobil. „Posledný človek na Zemi, lajkujte a zdieľajte,“ hovorí do kamery, lenže senzácie chtivé diváctvo neexistuje a Jason vysiela svoju performance do ničoty – ostáva pustatina, ktorá neponúka Jasonovi žijúcemu z masívnej odozvy vôbec nič. Performance pred kamerou je len reflex, ktorý pripomína telo pohybujúce sa ešte okamih po poprave.

Zbytočný oznam mŕtvemu svetu vystihuje aj hlavný konflikt Don’t Look Up, ktorým je nemožnosť prehovoriť k druhej a druhému, či už naživo, cez televíziu, sociálnu sieť, twitch stream a hocičo ďalšie, a nenaraziť pritom na múr, obrátenie pôvodného tvrdenia alebo postapokalyptické ticho. Na túto nemožnosť nadväzuje ponúknutá téza, že ľudstvo nespája a nedefinuje vôbec nič substantívne a konkrétne – po rozšírení správy, že misia korporácie BASH zlyhala a kométa nezmenila dráhu, každá z postáv trávi posledné chvíle po svojom. Krátko po záverečnej scéne sa naskytne pohľad z vesmíru na zničenú zemskú atmosféru, kam z povrchu Zeme vyprskujú kusy stavieb, ale aj samostatné intímne propriety ako smartfón protagonistky či odznak NASA Planetary Defense Coordination. Po ľudskom druhu ostáva len sústava komodít, symbolov a monumentov, ktoré nedokáže transcendovať žiaden ideový rámec.

snímka z filmu Don’t Look Up (r. Adam McKay, 2021)

Aby som uzavrela záhadu rozpačitých recenzií „najdôležitejšieho filmu“ života Meryl Streep: myslím si, že Don’t Look Up sa pre svoj charakter čiastočného mockumentu a platformy hereckej improvizácie vzpiera hodnoteniu z hľadiska normatívnych filmových kvalít. McKayov film je zároveň len taký hlúpy a neusporiadaný, akým je po spriemerovaní všetkých výchyliek reálny súčasný ľudský svet, ktorý má byť vo fikcii exponovaný v prepálenej nahote, aby pointa nikomu neušla.

Netreba však zabúdať na to, že Don’t Look Up zámerne nezahŕňa (alebo len v minimálnej miere naznačuje) hlbšie a subtílnejšie elementy ľudského správania, akými sú starostlivosť, obeta, spolužitie s neľudskými bytosťami a všetky javy a vzťahy, ktoré sa nedajú zaznamenať aparátmi mediálnych vojen a škandálov. Pustošivú silu a znechutenie plynúce z filmu Don’t Look Up teda môžeme pochopiť ako výzvu na presmerovanie pozornosti tam, kde sa končí jeho zorné pole.

*

Don’t Look Up prepožičalo svoju značku a vizuál organizácii Count Us In, ktorá spustila tematickú iniciatívu zameranú na klimatickú akciu.