Už sme si asi zvykli, že dennodenne žijeme tvárou v tvár ďalším zločinom a konfliktom na nových miestach, o ktorých sme doposiaľ nepočuli. Streľba, strach a nenávisť sa šíria rýchlejšie, než všadeprítomné médiá stihnú zaznamenať. Plamene nás časom začínajú nudiť, cítime sa bezmocní a obkľúčení. Už nezvládame tvrdohlavo budovať ďalšie múry. Tie už nechránia pred ničím. Naopak, samy potrebujú ochranu. A vlastne už nemáme ani silu, aby sme sa pokúšali pochopiť, čo leží za múrom. A potom sa nemôžeme čudovať, že sa dostávame ku koncu. Mám na mysli koniec modelu spoločenského poriadku, hodnôt, modelu revolt. Tento pocit ma prenasleduje, odkedy som si pozrel dokument Ferasa Fajjada Jaskyňa (The Cave, 2019). Nazrel som tam, kde je to zakázané.

S pokračujúcim sýrskym konfliktom sa objavuje čoraz viac príbehov, ktoré sú hrozné v ich presnom a detailnom pohľade na utrpenie. Zároveň sú však aj inšpiratívne. Vidíme, že aj v takom zdevastovanom prostredí sa nájde ešte ľudskosť a ľudia, ktorí pomáhajú obetiam vojny. Takmer celý film sa odohráva pod zemou, v jaskyni, v podzemnej nemocnici. Táto sieť tunelov a labyrintov sa stala útočiskom pre obyvateľov periférie Damasku nazývanej Východná Ghuta. Spočiatku sa nám môže zdať, že film prináša len ďalší skľučujúci pohľad na spustošené mesto, marazmus a chudákov obyvateľov a žiadne východisko. Ja som si vo filme našiel niekoľko pilierov. Na nich som si postavil zmysel filmu. Človek si uvedomuje, že ide o reálne trpiace postavy, autentické miesta, ale v tom šialenom tempe sa voči týmto príbehom postupne stáva ľahostajným a nevšímavým.

Prvý a najdôležitejší pilier vo filme je zápas žien v normami prešpikovanej patriarchálnej kultúre. V centre rozprávania je mladá lekárka, pediatrička Amani Ballour, hrdinka, ktorá niekoľko rokov neopustila mesto, zanechala ďalšie vzdelávanie a oddala sa nemocnici. V jednej scéne jej muž nadáva, pretože jeho manželka nedostala lieky, a dáva to za vinu skutočnosti, že nemocnicu vedie Amani, žena. Amani sa darmo bráni, že liekov je nedostatok. Keď telefonuje so svojím otcom, ten ju varuje, že si ako žena nikdy nezíska rešpekt, aký si zaslúži. Amani, 29-ročná žena, by sa podľa mužského názoru mala venovať inému povolaniu, najlepšie by urobila, keby si založila rodinu a nešírila liberálne feministické názory. Vzdor je tak pre ňu každodennou výzvou.

Amani vidíme neustále v prítomnosti chorých a zranených detí. A v tomto je film najtragickejší. V pohľade na tých najzraniteľnejších. Sledujeme lekárkinu rozpoltenosť. Na jednej strane je jej hlboký záujem o deti. Stále prízvukuje, aby sa na deti usmievali, neskôr vidíme jej zúrivosť nad tým, čo sa deje. Ženský kolektív dopĺňa rezervovaná doktorka Alaa a vtipná zdravotná sestra Sahamer. Toto ženské priateľstvo a ich porozumenie stojí vysoko ako chrbtica celého filmu. Napriek tomu, že je neustále ohrozená ich bezpečnosť – nad zemou nie je nič než pustina mesta zničená bombami, trojica žien si vybojovala priestor pre seba. V ňom kritizujú náboženstvo ako prostriedok umožňujúci mužskú nadradenosť a snažia sa spolupracovať s mužskými kolegami ako rovnocenné partnerky. Mužským elementom je tu doktor Salim, pokojný a láskavý profesionál, milovník klasickej hudby.

Druhým pilierom sú odľahčené momenty. Film je ťažký na sledovanie. Aspoň pre tých, ktorí často nazerajú za múry, ktoré som spomínal v úvode. „Prosím, buď ku mne úprimná, umieram?“ pýta sa ustráchané dieťa počas jedného z útokov. Obraz matky nad mŕtvym synom, ktorej plač sa ozýva chodbami jaskyne, to sú srdcervúce momenty.

Fajjad rozpráva o zložitých okolnostiach nemocnice, ale s úsmevnými pokusmi odľahčiť atmosféru. V každej takej scéne nachádzame neustále prítomné nebezpečie. Rozkošná narodeninová oslava sa končí ďalším útokom, lekárom sa podarí zorganizovať karneval v podzemí predtým, ako prichádza vlna zranených a chorých, zamestnanci vedú rozhovory o varení ryže až po rozpitvávanie predchádzajúceho bombardovania, čakajúc na ďalšie. Režisér vyniká v hľadaní malých okamihov, ktoré dodávajú filmu poetickú rezonanciu. Čerešničkou na torte sú scény, v ktorých už spomínaný doktor Salim na svojom telefóne púšťa klasickú hudbu, zatiaľ čo vedľa na stole leží pacient pripravený na operáciu. V návale chaosu robí všetko pre to, aby si zachoval zdanie normálnosti.

Posledným pilierom je pocit zbytočnosti po prehranej bitke. Záverečná sekvencia filmu je otrasným pohľadom po chemickom útoku. Je to nepríjemné uvedomenie, že táto genocída zabíja ľudí, hoci nemajú viditeľné rany. Film vzbudzuje pocit naliehavosti a zvuková stopa predstavuje niečo ako rýchle údery srdca. Každá sekunda sa ráta. Nemocnicu zaplavujú obete, dospelí nosia omráčené a plačúce deti, všade cítiť chlór. Pre Amani to znamená koniec. Po tomto útoku nemocnicu zatvoria. Amani, unavená a zničená rokmi v jaskyni, opúšťa Sýriu. Krátky epilóg sa začína pod vodou, predstavuje jej vyhnanstvo, kamera pomaly stúpa k hladine a zachytáva jasnú oblohu, posledný tón optimizmu.

Amani vo filme hovorí: „Nikto si nevie predstaviť veci, ktoré sme videli.“ Pozrieť si tento film je príležitosť, aby ste sa o tom presvedčili sami.

Film Jaskyňa môžete vidieť od 6. NOV 12:00 do 7. NOV 12:00 v rámci 21. medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet online.