image vendo
Milovať svojho nadriadeného
Publikované 30/11/2018

Autorka textu: Kristína Országhová (umelkyňa)

„Marseille, neskorý február. Z istého uhla pohľadu som to pokašlal a uhly pohľadu sa rátajú. Uhly útoku. Môj príbeh je jednoduchý. Príbeh muža, ktorý opustil Francúzsko na príliš dlhý čas. Vojak, ktorý odišiel z armády ako seržant. Hlavný seržant Galoup. To som ja. Nespôsobilý pre život. Nespôsobilý pre civilný život.“

Týmito slovami sa začína film francúzskej režisérky Claire Denis Beau Travail z konca deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Po jeho dopozeraní som okúsila la petit mort. Ako po hodinovom orgazme. Zostala som ticho. V prítmí miestnosti som ten pocit nechávala doznieť.

Nespôsobilý pre život

Dej sa odohráva na vojenskej základni v Džibutskej republike, rozlohou malej krajine, bývalej francúzskej kolónii na Africkom rohu. Inšpirovala ho zákazka na film na tému cudzosť zadaná televíznou stanicou Arte, je však možné ho čítať aj ako filmovú reflexiu na vtedy silne spoločensky pociťovanú tému mužských a ženských funkcií a miest v spoločnosti. Pripomína skôr balet. Je ako tanec útržkov spomienok. Čích, to už je ťažšie identifikovať. Snáď práve hlavného seržanta Galoupa. Tieto spomienky, toľkokrát premleté v hlave, sa menia na surreálne obrazy, rozprestierajúce sa medzi rozľahlými lúkami džibutskej krajiny, krovinami a púšťou na pobreží Červeného mora, v samom vnútri jednotky francúzskej cudzineckej légie. V tomto čisto mužskom prostredí stretáme veliteľa Bruna Forestiera (Michel Subor), muža bez ideálov a ambícií, ktorého v každom prípade všetci rešpektujú, a jeho hlavného seržanta Galoupa (Denis Lavant). Ten sa sám označí výrazom „nespôsobilý pre život“ a „nespôsobilý pre civilný život“, cudzineckú légiu si pritom zvolil ako miesto, kde nespôsobilosť, akási nefunkčnosť či vyslovene neschopnosť žiť v bežnom vykonštruovanom svete predstavuje normu. Alebo by aspoň mala. Galoup je človekom v exile – vždy a kdekoľvek. Svet, ktorý si pre seba vytvoril a v ktorom záleží len na tom byť dokonalým legionárom, mu však čoskoro naruší mladý a pekný vojak Sentain. S ním totiž do Galoupovho sveta prichádza citlivosť, otvorenosť, ľahkosť bytia. Galoup voči nemu začína pociťovať akýsi hnev, nevieme však povedať, prečo presne. Miestami sa zdá, akoby Galoup na Sentaina žiarlil, akoby sa obával, že by sa mohol stať novým obľúbencom veliteľa Forestiera, či možno ešte niečím viac. Alebo sa obáva toho, že práve Sentain by mohol vo Forestierovi prebudiť „zakázanú“ lásku, ktorá by jeho vytvorený svet s jasnými pravidlami a poriadkom rozložila zvnútra? „Držte ho ďaleko od Forestiera!“ Alebo sa do Sentaina sám zamiloval a zakázaná láska, ktorú si nechce pripustiť, sa mu stáva toxickou? Ak sú to však romantické city k Sentainovi a sexuálna túžba, potom to pripomína skôr lásku protagonistov filmov noir, len málo odlišnú od vražedného besnenia, ktorá napokon dovedie Galoupa ku kriminálnemu činu. Galoup tento pocit opisuje slovami ako „niečo vágne a hrozivé“, „niečo neodolateľné“, „akási nenávisť, pretekajúca zúrivosť“. Galoup sa pocitu poddá a doženie Sentaina do kritickej situácie – obviní ho z neuposlúchnutia rozkazu, s pokazeným kompasom ho odvezie ďaleko od základne a nakáže mu vrátiť sa. Zlý kompas privedie Sentaina na pokraj smrti, odkiaľ ho vyslobodí domáce obyvateľstvo. 

Toxická láska

Na rozdiel od mnohých pokusov o znázornenie Afriky, ktoré sa zväčša končia znázornením fantázie o nej a jej obyvateľstve v súlade s predstavami, ktoré si o nej vytvorila západná moderna a ktorú odvtedy ďalej opakujeme, sa vo filme Beau Travail stáva domovom fantázie vojenská základňa. Vojenská základňa ako niečo zveličené, fantastické, vášnivé, agresívne, mimo bežných zákonitostí, kde je však všetko (alebo by malo byť) podľa pravidiel, ako teatralizovaná skúsenosť, neustále performovanie našité na stereotypnú predstavu maskulinity vojenského prostredia. Pozorujeme vojakov, ako sa dennodenne pripravujú na boj, ktorý neprichádza. Cítiť tu akési jemné napätie, pozdržanie, odklad. Vyčkávame. Rutina. Tréning, strážna služba, pranie, žehlenie, voľný čas. Voľný čas vyplnený nočným obletovaním miestnych žien na diskotékach. Necítime v tom však žiadnu hrozbu sexuálneho násilia, i keď tá je v realite bežná. Pre miestne ženy predstavujú vojaci vo filme Beau Travail zdroj sexu a darov. Len rozhovor Forestiera s taxikárom Alim nám naznačuje, ako sa so ženami skutočne zaobchádza a ako sú vnímané. „Hádaj, koľko tu stojí farebná žena,“ vyzve Ali Forestiera. „Keby nie kvôli smilstvu a krvi, neboli by sme tu.“ Sám Galoup udržiava dlhodobejší vzťah s miestnym dievčaťom Rahel.

Tréningy legionárov pôsobia skôr ako akési rituály. Ich boje jeden na jedného sú podobné snahe o objatie, ktorému snáď bráni nútený odstup a maskulinita. Kostrbatosť tohto objatia akoby vyplývala z potreby intimity, túžby po nej a súčasne jej odmietania. Boj Galoupa so Sentianom sa mení na vášnivý tanec. Ako falošná identita legionárov, ktorá zakrýva ich pôvodnú. Akoby im ich internalizovaná maskulinita prekrývala a znemožňovala vyjadriť lásku, vzájomnosť, intimitu a neistoty. Torta so sviečkami k osemnástym narodeninám jedného z vojakov. Sú už títo vojaci mužmi alebo ešte len chlapcami? Ich detská radosť. V prostredí vojenskej základne, v mužskej komunite opradenej stereotypmi násilia, agresie, fyzickej sily, dominancie a neustálej rivality pozorujeme, ako sem preniká zraniteľnosť, citlivosť, neha, a zároveň pretrváva akási neschopnosť všetky tieto emócie vyjadriť. Neschopnosť, ktorá vyúsťuje do hnevu. Sexuálna túžba medzi dvomi mužmi sa nám na pozadí francúzskej cudzineckej légie ukazuje ako hrozba, ktorá by mohla narušiť rád vecí a umožniť, aby do nej vstúpil nový poriadok. Sexuálna túžba tu predstavuje hrozbu nežiaduceho „zženštenia“.

Všetci máme odpadkový kôš hlboko vo vnútri

Pozostatky koloniálnej architektúry nám pripomínajú francúzsku koloniálnu históriu, ktorá toto prostredie a jej obyvateľstvo formovala. Ich prítomnosť akoby naznačovala, že kým existujú, kolonializmus stále nevymizol. Nemožná láska. Nemožnosť spoločenskej zmeny. Film Beau Travail nespadá do kategórie explicitne politických filmov. O politickom kontexte, v ktorom sa odohráva, sa dozvedáme len v náznakoch. Nerozpráva nám príbeh krajiny, ktorej ako obyvateľstvo, tak pôda a životné prostredie boli vyše sedemdesiat rokov vystavené francúzskemu kolonializmu a po niekoľko rokov talianskej okupácii. Neponúka nám históriu krajiny, ktorej strategické umiestnenie v blízkosti najfrekventovanejších liniek námornej dopravy a kontrola nad prístupom k Červenému moru a Indickému oceánu je dôvodom medzinárodného záujmu o toto územie a prítomnosti množstva vojenských základní. Svojou poetickosťou a minimalizmom, ktorý ale neznamená, že by sa tu toho dialo málo (práve naopak), zasahuje film Beau Travail niečo v nás, čo je za hranicami našich politických a spoločenských kategórií. Kontext skôr cítime, než že by sme mu rozumeli. Každá naša interpretácia je viac hádaním ako výkladom. Politické filmy, rovnako ako napokon politické umenie celkovo, častokrát skĺznu k vyprázdnenému ilustrovaniu teórií. To nie je prípad filmu Beau Travail. Ten stále nekonvenčným jazykom znázorňuje krízu mužskej identity. Možno skôr než obrazom homoeroticizmu je pohľadom žien na mužský kolektív, keďže jeho hlavnými autorkami sú režisérka Claire Denis, kameramanka Agnès Godard a editorka Nelly Quettier. 

„Čo sa v légii ráta nadovšetko, je disciplína. Milovať svojho nadriadeného, poslúchať ho, to je podstata našej tradície.“ Milovať, ale neprekročiť istú hranicu. Milovať, ale neukázať nehu. Nedotknúť sa viac než v strnulom podaní rúk či akomsi nemotornom objatí. Takejto výchove však nie sú vystavení len muži v armáde. Je to postoj a správanie, ktoré vštepujeme svojim synom a vnukom. Inceli, ktorí obviňujú ženy zo svojej „sexuálnej frustrácie či deprivácie“, na ne útočia z presvedčenia, že na sex majú právo. Kým však svoje dcéry môžeme vychovávať k tomu, aby sa s ostatnými deťmi delili o hračky či jedlo, kázať im deliť sa o sex by už bolo perverzné. V kontexte hnutia #MeToo, ktoré rozhodne nemá byť koncom, ale naopak len začiatkom, hľadaním a aplikovaním efektívnych štrukturálnych riešení a spôsobov ako znížiť (ideálne úplne zastaviť) rodovo podmienené sexuálne násilie, sa v jadre nachádza otázka konštruovania maskulinity a rodovej nerovnosti, ktorá ubližuje nám všetkým. Tým, ktorým sa identifikujú ako muži, ženy, či nebinárnym ľuďom. Nejde o pochabý moralizmus v duchu „dobré dievčatá“ a „zlí chlapci“, ale o nedostatok moci žien spätne sa ozvať, konať ako seberovné a bez hrozby represálií či stigmy pomenovať naše vlastné túžby. Donald Trump svojimi slovami „toto sú veľmi nebezpečné časy pre mladých chlapcov“, naznačuje, že kedykoľvek ktorýkoľvek z nich môže byť obvinený zo sexuálneho násilia. Sú to najmä mladí muži, pre ktorých je postava ako Donald Trump toxická.

„Sloboda sa možno začína výčitkami svedomia,“ hovorí Galoup. Toho vidíme na záver filmu v prázdnom diskobare, ako tancuje pred zrkadlom. Nevieme, či je už po smrti, keďže v predchádzajúcej scéne ležal so zbraňou v ruke na dokonale ustlanej posteli. Jeho tanec však akoby naznačoval uvoľnenie jeho sexuality, spojenie sa s telom, od ktorého bol celý čas odcudzený a ktoré v kontexte armády neznamenalo nič viac než nástroj – záležalo len na jeho funkčnosti. Možno si predstavuje svoj otvorene gayský život, ku ktorému je možno prvým krokom otvorený tanec vo verejnom priestore. Možno je to pocit oslobodenia sa od väzenia maskulinity. Keby sme sa zbavili hraníc, ktoré nás nútia žiť v obmedzeniach našich rodov či sexualít, možno by sme zistili, že jediné, čo strácame, sú okovy, ktoré nám bránili siahnuť po tom, čím všetkým by sme mohli byť. Neviem, či sa sloboda začína výčitkami svedomia. Na jej začiatku je však seba-určenie. A to seba je jeho veľmi dôležitou súčasťou. Bez premodelovania našich vnútorných krajín, našej interiority sa politicky ďaleko nedostaneme. A nie je to len uvedomelá, tvrdá, disciplinovaná práca na nás ako na politických subjektoch, ale aj na nás ako na ľudských bytostiach. Maskulinita, stereotypy, rasizmus, sexizmus. Slovami hlavného seržanta Galoupa: „Všetci máme odpadkový kôš hlboko vo vnútri.“