Milostný list mužovi z Rimini
Tomáš Procházka 7/6/2020

Maestro,

je teda pekne netaktné písať vám k narodeninám po takom čase! Musíte mi odpustiť, povinnosti mi nedovolili sadnúť si za stôl skôr a spolu s vami reflektovať váš jedinečný život a nesmrteľné dielo, ktoré ste po sebe zanechali.

Na úvod mi dovoľte napísať jedno: Svet sa načisto zbláznil! Tak si predstavte, že nás postihla ďalšia pandémia. Zrejme je to skutočne tak, že každá generácia musí jednu zažiť. Opäť narastá náklonnosť človeka k fašizmu, tej zvrhlej ideológie, proti ktorej ste spolu so svojimi súčasníkmi statočne bojovali najmocnejším nástrojom – umením. Kinematografia sa posúva dopredu míľovými krokmi, no mal by som konštatovať, že napriek úpenlivej, častej a nehanebnej snahe napodobniť váš rukopis ostávate stále neprekonaný. Určite ste počuli o talianskom „zázraku“ menom Paolo Sorrentino. Som presvedčený, že jeho Veľká nádhera by sa vám pačila, ale vy ste ju natočili ako prvý. Pripomínajúc si vaše filmy, uložené na poličkách ako tie najvzácnejšie brilianty, vydal som sa opäť cestou, z ktorej sa vraciam opätovne očarený nenapodobiteľným majstrovstvom.

Pri pohľade na zoznam vašich diel človek iba žasne. Hneď po prvom úspechu s Darmošľapmi prišla Cesta, ktorá sa neskôr stala jedným z vašich profilových a najzásadnejších filmov. Dovolím si tvrdiť, a pokojne mi, maestro, oponujte, že v tomto filme môžeme vidieť zárodky toho, o čom neskôr budeme hovoriť s presvedčením ako o „felliniovskom“. Zásadný vplyv, ktorý vo vás zanechalo prostredie cirkusu a Alighieriho dielo, sa v menších nuansách objavoval vo vašej kariére až do smrti. Cesta bola jeden z mnohých filmov, v ktorom účinkovala vaša celoživotná láska Giulietta Masina. Venovali ste jej postavu, ktorá je anjelsky čistá a v tom najlepšom slova zmysle prostá. Aký úžasný kontrast k machistickému a surovému Zampanovi v brilantnom prevedení Anthonyho Quinna. Pochybujem, že filmové plátno niekedy videlo kontrastnejší, a predsa tak dokonalo zohratý pár. Tento kontrast poetickej, čistej duše smutného klauna a surového, smradľavého bitkára sa stal kľúčovým prvkom vašich príbehov. Krása, ktorú strieda hnus, čistota, ktorá sa zamieňa so zhýralosťou, alebo láska, ktorá je pokorená nenávisťou.

Nebolo to dlho po Ceste, čo prišiel film, ktorý vás vytesal do mramorovej siene slávy svetovej kinematografie. Iba raz sa storočie sa narodí umelec, ktorý nielenže inšpiroval niekoľko generácii filmárov, ale aj schmatne formu za pačesy a transformuje ju na svoj obraz. Myslím, že vám sa to podarilo v Sladkom živote. Ak sa nemýlim, bolo to vôbec prvýkrát, čo niekto použil tento typ naratívu – epizódy alebo obrázky zo spoločnosti, ktoré sa spájajú v jednej osobe. Iste, videli sme veľa poviedkových filmov (žáner, ktorý ani vám nebol vzdialený), ale nikdy sme nevideli takmer dokumentárny záznam vyprázdneného života smotánky. Sledujúc mnohé z tých záberov dnes, človek ťažko verí, že Sladký život oslavuje tento rok 60. výročie. Pri tomto filme vám cestu skrížil muž, ktorý sa stal vaším filmovým alter egom – Marcello Mastroianni.

Hoci ste sa počas svojho života často bránili označovaniu vašich filmov ako autobiografických, nemôžete nám to pri 8 ½ zazlievať. Preboha! Režisér, ešte k tomu filmový, sukničkár, ktorý stráca inšpiráciu. Predstavujem si situáciu, keď vám Mastroianni hodil scenár na stôl a so smiechom sa pýtal: „Tak prečo si to nezahráš sám?!“. Ale bolo správne, že ste neopustili svoju stoličku za kamerou. Myslím, že ak ste vo svojej kariére dosiahli pomyselný vrchol, je to práve pri tomto filme. Váš rukopis, ktorý bol už vtedy dokonale rozpoznateľný ruka v ruke s majstrovskou hudbou vášho dvorného skladateľa Nina Rotu a to pompézne, úžasné záverečné defilé! Neustále si ho prehrávam a doslova čučím s otvorenými ústami. Ako je vôbec možné natočiť niečo také veľkolepé a zároveň hlboko ľudské a nesmierne intímne? Čo to bol za svet, ktorý ste videli vašimi očami? A čo sa stalo, že tento svet zmizol? Vari sme my ľudia viac milovali? Dokázali sme sa viac oddať túžbe a snom? A možno je to tou talianskou krvou a náturou, ktorá mi je srdcu blízka. Srdečnosť a pohostinnosť Talianska srší z každého jedného filmového políčka, ktorý ste svetu daroval.

Je veľa režisérov, čo sa hlásia k vášmu odkazu. Aj ja o vás často a rád hovorím ako o svojej režijnej sudičke, dokonca môj javiskový pseudonym La Cuntessa je pocta vašej La Saraghine z 8 ½. Zaujímalo by ma, čo by ste si mysleli trebárs o Giuseppe Tornatorem, špeciálne jeho filme Malena, ktorý býva často označovaný ako pocta Amarcordu. Alebo pestrofarebný svet Pedra Almodóvara. A myslím, že by ste určite boli veľkým fanúšikom kafkovskej absurdity Yorgosa Lanthimosa či priam chirurgický zmysel pre detail Wesa Andersona. Musí to byť skvelý pocit… vedieť, že hoci nie ste medzi nami, rozplynuli ste sa do vzduchu, z ktorého sme sa všetci, čo sme sa rozhodli rozprávať príbehy, trochu nadýchli.

Vaše filmy, maestro, sú svojím vlastným žánrom. Označiť ich iba za surreálne, ale magicky realistické je priveľmi jednoduché. Podarilo sa vám v nich to, o čo sa mnohí z vašich nástupcov len neúspešne pokúšajú. Využili ste film, aby ste nás preniesli do iného sveta, aby sme sa stali jeho súčasťou. Pochopili ste, že je v poriadku stratiť sa v umení a že je v poriadku vydať sa s vašimi postavami do neznáma. Napríklad taký Marcello v Sladkom živote. Jeho ohromná a nijako nehraná fascinácia nadpozemskou krásou Sylvie (Anita Ekberg) alebo ten úžasný dojemný záber na konci, keď mu dávate možnosť výberu medzi láskyplným a sladkým životom. Musel som sa sám sebe smiať, ako veľmi som tomu opusu magnum v mladosti nerozumel a ako mi celkom unikla pointa Mastroianniho tragikomického výrazu, keď odchádza spolu s priateľmi späť do vily a mladý „anjel“ ho odprevádza iba svojím dievčenským úsmevom.

Milý Federico, odpusťte, že vás teraz oslovujem už tak trúfalo krstným menom, dovoľte mi zaželať vám z celého srdca len to najlepšie k stým narodeninám. V roku 2018 ich mal Bergman. Neviem sa zbaviť predstavy, že ste spolu s ním a Tarkovským (isto si ho s Bergmanom doberáte kvôli tomu, aký je mlčanlivý, pravda?) zavretý v jeho dome na Fårö. Niekde v inom vesmíre, tam, kde čas plynie inakšie. Kde sa minulosť prelína s prítomnosťou a budúcnosťou, kde nám robia spoločnosť duchovia, cirkusanti alebo nás naháňa Paparazzo na svojom skútri. Drahý maestro, vaše dielo žije. Vytvorili ste niečo, čo vydrží skúšku času a som presvedčený, že o ďalších sto rokov vám podobný list bude písať niekto iný.

Kdekoľvek ste, dúfam, že sa stretneme a vy mi raz porozprávate o tom dni, keď ste točili ten fenomenálny záber vo fontáne di Trevi. Marcello! Come here. Pozdravte aj ostatných huncútov, čo sú tam s vami. Určite to musí byť dobrá spoločnosť.

S láskou, váš oddaný fanúšik

Tomáš Procházka