Matka ako odraz historickej postkomunistickej atmosféry
Adam Straka 8/2/2018

Autorka textu: Ema Seč (študentka)

Svet podľa Daliborka– SK, CZ 2017, réžia: Vít Klusák

Film Svět podle Daliborka je pre mňa dokument, v ktorom dal Vít Klusák príležitosť svojím postavám hrať samých seba. Klusák sa dostal Daliborovi a jeho mame priamo do postele a zameral sa skôr na polohu kamery, ako na jej pohyb. Herci sú si prítomnosti kamery vedomí a občas, keď precitnú, jemne menia svoje správanie. Osobne ma najviac zaujali zábery matky, ktorej rozhodnutia, správanie a postoj považujem za hybnú silu celého rodinného nešťastia.

Fuentes vo svojej eseji Matky v Španielskej kinematografii vysvetľuje <sup>1</sup>, že matka v kinematografii môže reflektovať buď politickú, sociálnu alebo ekonomickú situáciu v celej krajine. Tiene vrhané na ramená matky rokmi oťažievajú a nakoniec duševnú vyrovnanosť úplne vyhladia. Věra je odrazom historickej postkomunistickej atmosféry a celkovej nálady.

V jednej z kuchynských scén sa Věre ocitáme za chrbtom. Cielenosť fascinujúcej kompozície záberu diváka neodradí ale núti rozjímať. Věra sedí za stolom a sleduje televízor ozdobený Vianočným osvetlením. Na stole je lampa, popolník a zrkadlo, v ktorého odraze vidíme fajčiacu Věru. Najfascinujúcejšia je však prítomnosť dvoch tabletov, smartfónu a telefónu ktoré symbolizujú ženinu prázdnotu, zmätenosť a nemilovanosť. Ťiež naznačujú, že postava za týmto stolom trávi celé dni, dni plynúce a vzácne. Věra je odkázaná na konverzácie s hlavnými postavami Esmeraldy a na počet nových priateľov na Facebooku. Jej syn Dalibor nenávidí inakosť. Ja som aj napriek svojím vzdialeným koreňom nedokázala Daliborkovu nenávisť voči rasám brať vážne. Cez obrazovku som ho poľutovala a usmiala sa nad jeho malosťou. Strašne by som ľuďom, ako je on, dopriala, aby sa nebáli. Život bez strachu a nenávisti je nádherný. Skutočne skľúčujúci je pre mňa vzťah Dalibora k ženám. Sú preňho surovými a plochými objektmi, sexuálnymi otrokyňami, kuchárkami, ktoré mu ho zle vyfajčili a pozerajú telenovely. Vo svojom performance videu tiež zmieňuje, že žena má byť aj matkou pre jeho synov. Viniť za Daliborove vyjadrenia voči ženám môžeme jeho neprítomného otca, ktorý údajne využil každú príležitosť na súlož, dokonca aj s Věrinou kamarátkou. V prípadoch detí, ktorých otcovia sa k ich matke správali nevhodne badať istú deformáciu a ťažkosti nadviazať vzťah ako je to aj u Dalibora.

Věra je vizuálne zaujímavý charakter s neobvyklými úchylkami. Niektoré ženy sa dokážu upratovaním ukľudnovať. Věra nám to potvrdzuje v zábere, kde svojími dlhými nechtami češe okraje koberca, alebo keď utiera prach v izbe svojho dospelého syna a nad hlavou jej visí vlajka nemeckej ríše. Atmosféru chorého domova dotvára veľmi hlboká dojemná hudba Vladimíra Godára, ktorá hrá aj počas scény, kde má postava naukladané nanuky na tanieri, šúpe z nich čokoládu a hovorí „mňam“. Oskalpované nanuky Věra balí do alobalu a odkladá nabok. Keď som si film pozrela viac krát, až podozrivo som si obľúbila Věrine tigrované legíny, jej jednoduché zmýšľanie a prefajčený hlas.
Plodná diskusia okolo filmu by nemala diváka odradiť od skúmania technických a tematických rovín, ktoré film ponúka. Svět podle Daliborka je jedinečným snímkom, ktorého nosnou témou pre diskusiu sa stalo Daliborove „náckovstvo“ ako sám Klusák opakuje. Pre mňa je však oveľa oslobodzujúcejšie sa vzdať generalizácie a naplno prebádať vzťahy medzi charaktermi. Stále máme v sebe zakódovanú potrebu zaraďovať diela k žánrom a štylisticky ich klasifikovať. Vznik filmu so sebou nesie veľa zaujímavých anekdot, ale pre mňa je najdôležitejšie to, čo vidím na plátne a čo cítim. Osobne mi je jedno či sú postavy herci, alebo či záverečnú scénu, kde celá rodina ide na výlet do Osvienčimu, naplánoval režisér. Balancovanie medzi hraným a dokumentárnym filmom beriem ako hru. Daliborko a jeho matka sú veľmi vyhranené charaktery s obmedzenou emočnou inteligenciou a ich príbehu sa jednoducho forma na hrane hodí.

1. María José Gámez Funetes, Women is Spanish Cinema: “Raiders of the missing mother“. Cinaeste 2003.