Malá mama je len dcéra skrytá pred svetom
Tatiana Rusnáková 5/5/2022

Malá mama (Petite maman)
r. Céline Sciamma, FR, 2021, 73 min., ASFK

Ako často ste v kine svedkami zázraku? Keď sa z praobyčajného námetu o smútku vnučky za zosnulou babičkou stane obyčajný príbeh, no prevedený tým najneobyčajnejším spôsobom? Céline Sciamma použila tak málo, aby v minutáži kratšej ako 75 minút vniesla na plátno tak veľa, že sa to skutočne rovná zázraku. Jej príbeh Malá mama pripomína tie detské spomienky, ktoré žijú v pamäti najviac prvých pár chvíľ a vekom – nie dňami, ale rokmi – sa na ne rýchlo zabúda pod ťarchou radostí aj strastí čoraz náročnejšieho žitia.

Hrdinkou príbehu je osemročná Nelly, ktorú trápi, že sa nestihla náležite rozlúčiť so svojou starou mamou. Spolu s rodičmi prichádza do jej domu v obkolesení lesov, kde sa Nelly ani jej mama Marion jednoducho nevyhnú konfrontácii s minulosťou. Tichý, no ohlušujúci smútok zasiahol Marion natoľko, že v prvej tretine príbehu z domu odchádza bez akéhokoľvek vysvetlenia, bez rozlúčky, bez skutočného uistenia o návrate. Ťažko skúšané miesto v Nelly zapláta jej rovesníčka, ktorú náhodou stretáva v lese.

Malá kamarátka je jej však akási povedomá – volá sa ako mama, býva v dome, kde bývala mama, prežíva to, čo prežívala mama v tomto veku, akurát nevyzerá ako mama. Malá Marion ešte nie je vo veku, keď musí pod vplyvom nezvládnuteľných emócií utekať, môže byť kýmkoľvek bez toho, aby musela myslieť na to, že je mamou. Je stále dieťaťom. Z Nellinej perspektívy je malou mamou, v skutočnosti je však zatiaľ iba dcérou. Z tohto statusu sa čoskoro začne ukrajovať – najprv, keď sa sama Marion stáva mamou v pomerne mladom veku, no najmä keď sa, hoc už ako dospelá, stáva sirotou.

Návrat Marion do Nellinho života prináša takmer terapeutickú katarziu obom dušiam, lieči presne to miesto, ktoré matky zdieľajú. To, čo sme pri prvom stretnutí dievčat nazvali záplatou, treba s postupom príbehu prehodnotiť – rana sa nielenže úspešne hojí, ale nové tkanivo je ešte odolnejšie ako to pôvodné.

V skutočnom živote je pri čo i len najmenšom narušení citlivého miesta ťažké dieru sceliť, o to viac je však príbeh čarovnejšou rozprávkou, zbožným prianím všetkých dcér smutných, mysľou nie vždy prítomných mám.

Magický je film nielen v obsahovej rovine, nezaostáva ani forma. Teplé farby hlbokého jesenného lesa husto vypĺňajú plátno, ohrievajú priestor pre postavy aj pre oči publika. Plocha príbehu pôsobí akoby maľovaná voskovkami, základnou výbavou každej mladej výtvarníčky či výtvarníka. Sciamma nás vracia do prírody, na počiatok, kde sú tiene iným svetom a kde sú zamatové farby sveta totožné s tými, ktoré maľujú po stranách zošitov lišiakov s cigaretou.

Osobitú úlohu hrá v snímke ticho. Jeho prvotná úloha čistého papiera, na ktorom vynikne každé slovo, je jasná. V príbehu o dieťati však nie je úplne prirodzené, bezpríznakové. Výhodou dieťaťa je, že môže a chce prežívať všetko so svetom. Za ideálnych podmienok sa neskrýva v sebe, nesmeje sa a neplače iba pre seba. Raduje sa hlasným smiechom, hnevá sa silným dupotom a plače tak, aby to počul každý, kto môže pribehnúť na pomoc. Až neskôr, no stále priskoro, sa obzvlášť (stále) malým dievčatám natíska do hlavy to všetko, čo by mali hovoriť a naopak, čo by si mali nechávať pre seba, o čom mlčať. Ako chodiť, ako sa obliekať, ako sa česať, ako sa správať k druhým, s čím sa zdôveriť, čo priznať, za čo sa hanbiť, po čom nikdy nahlas netúžiť, čo si myslieť, na čo radšej ani nepomyslieť, čím byť, čím chcieť byť, čím nebyť.

V kinematografii a umení všeobecne možno nájsť množstvá príbehov o chlapcoch, ktorí sa musia stať mužmi, aby zachránili svet. Dievčatá akoby dospievaním strácali na kvalite. Bezstarostné dcéry sú nútené stať sa ustarostenými mamami. Čím viac strachov a neuróz si matka vypestuje, tým lepším, zodpovednejším, všetkým možným útokom brániacim rodičom je.

Kým otec nikdy nie je len otcom, mama musí byť stále v prvom rade mamou, často iba ňou. Tento príbeh je tak zbožným prianím dcér, ale i tých spomínaných, smutných, mysľou nie vždy prítomných mám. Tento konkrétny les je rajom pre malú Marion, ktorá je ubezpečená v tom, že mama napriek vlastným rečiam nezomrie ďalší deň a nevydá ju napospas desivému svetu. Ticho u Nelly vypĺňa práve Marion. Snímka nemusí byť fantazijným príbehom, ale skôr odkazom, že dospieť nemusí nutne znamenať zabudnúť na všetko, čím sme ako malé boli. Ostať dievčaťom znamená odolať nátlaku spoločnosti na to, byť “správnou ženou”. Tam, kde Marion nevie poskytnúť Nelly to, čo potrebuje, prichádza na pomoc dievča v nej. A pomáha to – tichom zrazu znie smiech, dokonca hudba. Tá dokazuje, že je ťažkou námahou, niekedy celoživotným bojom preklenúť ticho hudbou. A nie prehlušiť, vyplniť, ale nahradiť. Nelly aj Marion to dokázali.

Všetky tieto témy dokázala Sciamma vložiť do minimalistického diela, ktoré pôsobí skôr ako zákusok, než hlavné jedlo. Zdanie však nemôže viac klamať – je to režisérkino majstrovstvo, vizuálne aj naratívne, ktoré nepotrebuje nič naviac. Rovná čiara je u nej pri bližšom pohľade súčasťou kruhu. Ale ak nevidíte kruh, bude stačiť čiara? Stačí byť šťastnou kedysi a spomínať na to celý život? Načo budovať skrýše, keď k nim potom zabudneme cestu? Malá mama je manifestom, Sciamma chytá v žite.