Len špina, smrť a punk

São Paulo. Toto dvadsaťmiliónové mesto prekvapivo nemá nič spoločné s karnevalovým Riom de Janeirom, plným trblietajúcich sa passistas, prezdobených alegorických vozov a polonahých žien. Namiesto farebnej parády vidíme ostnaté drôty a steny pokreslené grafitmi. Nejakí zamaskovaní ľudia v čierno-bielom kričia z mosta a držia medzi sebou transparent. Horia dymovnice. Pod nimi trúbia rýchlo sa pohybujúce autá.

„Johni, lutando te recordaremos!“ (Johni, v boji budeme spomínať!)

Punkáč Johni bol Dementov najlepší kamarát, ktorého ubodali náckovia. A len aby sme v tom mali jasno, Dement, hlavný hrdina filmu, sa v skutočnosti nevolá Dement, a ani to nie je dement. Je to sympatický majiteľ antifašistického podniku Noise Terror, ktorý vo voľnom čase nosí drsné čierne okuliare a kožené rukavice s ostňami. Má rád sviečkovú, hrá v kapele, kričí do mikrofónu a rozmýšľa nad pomstou, pretože je svedkom opakujúcich sa útokov neonacistov, ktorí majú dobré styky s pravicovo ladenou (skorumpovanou) políciou, alebo povolanie policajta rovno vykonávajú. Dementove osobné údaje sa po pár dňoch objavili na neonacistickom internetovom fóre po tom, čo ho zadržali na stanici kvôli nejakej bitke. Človek, ktorý údaje pridával, nezabudol pripísať: „Nie je skvelé byť policajtom?“[i] Inokedy ich zas mlátili za bieleho dňa. Napadli ich bieli skíni, ale aj carecas, medzi ktorými sú aj ľudia tmavej pleti. Novinári, starí ľudia i rodiny s deťmi sa len prizerali. Stačí na boj s niečím takýmto záľuba v tej istej hudbe či životnom štýle? Nie. Ideológia sa zdá byť silnejšia.

Najväčším problémom je však podľa Dementa niečo iné. Chudoba. Spolu so svojimi kamošmi organizuje koncerty pre deti z detských domovov, ktoré sa vyskytujú v oblasti, „venovanej“ delikventom a drogovo závislým. Aspoň sú všetci pokope. Budúca generácia Brazílčanov nepozná nič len špinu, smrť a punk. Dement chce osloviť mladých ľudí, pretože starší už nemajú záujem o zmenu. Brazílčanom vraj trvá príliš dlho, kým na niektoré veci vôbec zareagujú. A neonacisti túto slabosť veľmi dobre využívajú.

Dementov hnev a zúfalosť z Johniho straty má však hlbší kontext. Kapitola Painter from Czechoslovakia je veľmi nenápadná, kódovaná ako odkazy v obrazoch. Dementova stará mama sa narodila v židovskej rodine v Československu. Pred druhou svetovou vojnou stihla emigrovať do Brazílie, no celá jej rodina skončila v koncentračnom tábore. Stará mama nikdy nepredá svoje psychedelické obrazy, naďalej sedí uprostred izby, obklopená rodinnou traumou. Občas niečo zaševelí po česky, čudujúc sa kulinárskym zručnostiam filmového štábu. Dement ju upokojuje. Bude ju teraz navštevovať častejšie. Vo vzduchu zostáva akási trpká pachuť. Zo strachu? Zo smútku? Zo znepokojenia. Režisér filmu Tomáš Elšík zrazu objavil nový, ešte desivejší rozmer látky dokumentu Message from Dement. Táto téma opätovne vyviera na povrch a vrýva sa rodine pod kožu. Utečiete z jedného bezprávia a ďalšiu generáciu čaká iná, no predsa hrozivo podobná trauma, keď vám náckovia zabijú kamaráta.[ii]

Dement sa rozhoduje. Má sa prizerať tomu, ako sa táto zhubná ideológia pomaly ale isto šíri mestom, krajinou, svetom? Možno keby sa mu podarilo zohnať dosť ľudí… zbrane… Konať radikálne alebo naďalej bojovať umením, hudbou, udržiavaním antifašistického hnutia, udržiavaním svojho klubu – hniezda pre punkrockerov?

Osud klubu Noise Terror je však za nejaký čas spečatený. Stal sa terčom útoku ultra-pravicového gangu. Padli aj výstrely. Dement sa rozhodol podnik zavrieť. Posledný záber je venovaný rozbitým dverám, ktoré pripomínajú mreže väzenskej cely. Čo bude s Dementom a jeho priateľmi?

Karl Popper, filozof s rakúskymi koreňmi, vo svojej slávnej knihe hovorí o tzv. paradoxe tolerancie.

“Unlimited tolerance must lead to the disappearance of tolerance. If we extend unlimited tolerance even to those who are intolerant, if we are not prepared to defend a tolerant society against the onslaught of the intolerant, then the tolerant will be destroyed, and tolerance with them.”[iii]

Projekcie dokumentárneho filmu Message from Dement prebiehali formou benefície. Vďaka nadobudnutým financiám mal Dement a ďalší možnosť pokúsiť sa spory vyriešiť právnou cestou. Jedného z vrahov sa podarilo dostať za mreže, no po zhruba ôsmich mesiacoch ho prepustili. Dement sa pokúša obnoviť súdny proces, no všetky financie, získané z projekcii boli vyčerpané na spomínanú chabú náplasť „spravodlivosti“.

Napriek tomu, že sa zraky médií konečne upriamili na hrôzu horiaceho Amazonského pralesa, situácia v celej krajine je rovnako alarmujúca. Fašistická vláda Jaira Bolsonara je podľa Dementa veľmi nebezpečná. „Bolsonaro dokonca v jednom rozhovore povedal, že ak by žil počas druhej svetovej vojny, bol by hrdý, ak by mohol bojovať po Hitlerovom boku. Som rád, že sa Európa a zvyšok sveta zaujíma o situáciu v Amazónii, no zároveň ma zaráža, že nesledujú aj zvyšok – už skoro rok sú vyvražďovaní domorodci, stupňuje sa policajná brutalita, popierajú sa práva LGBT ľudí…“

Do akej miery nám nemusí záležať na tom, čo sa prihodilo niekomu inému? Alebo skôr: Kedy nás to konečne začne zaujímať? Až keď sa to stane rovno nám?

[iii] „Paradox tolerancie: Bezhraničná tolerancia nevyhnutne vedie k vymiznutiu tolerancie ako takej. Ak zahrnieme bezhraničnou toleranciou aj netolerantných, ak nie sme pripravení brániť tolerantnú spoločnosť voči netolerantnej, spolu s tolerantnou spoločnosťou prídeme aj o toleranciu.“ http://www.kunsthallebratislava.sk/event/tomas-rafa-paradox-tolerancie

Film Message from Dement (Dementova zpráva, r. Tomáš Elšík, Česko, 2013, 52 min) môžete vidieť v Kinečko stane na festivale Punkáči deťom.