Lekcia z dejín kolonializmu od Raoula Pecka
Andrea Bandiková 2/5/2021

Režisér Raoul Peck získal pozornosť širokého publika dokumentárnym filmom o Jamesovi Baldwinovi Nie som tvoj černoch (I Am Not Your Negro, 2016). Jeho najnovším dielom je dokuséria Stručné dejiny vyhladzovania (Exterminate All the Brutes, 2021). Od 7. apríla ju môžete vidieť na HBO.

Raoul Peck sa narodil na Haiti, časť života prežil v Kongu a na štúdiách v Európe a v USA. Dnes 67-ročný režisér sa podujal na doplnenie všeobecne rozšíreného výkladu dejín (a učebnice dejepisu sa schovali v kúte). V úvodnej zo štyroch epizód jasne pomenuje akou trasou jeho výklad povedie: civilizácia – kolonizácia – vyhladenie. Pracuje s hranými a animovanými sekvenciami, grafikou či archívnymi materiálmi. Volí esejistický prístup a k vyvolaniu emócií či zmene perspektívy využíva napríklad hrané pasáže – v scéne so spútanými bielymi otrokmi a čiernym otrokárom vytvára paralelu voči známemu naratívu.

Peck sprevádza dejinami vyhladzovania neeurópskeho obyvateľstva miestami hororovým spôsobom. Je neľahké sledovať a v mnohých momentoch i počúvať autorský komentár. Dalo by sa to však urobiť jemnejšie? A je vôbec zjemnenie na mieste? Raoul Peck je možno neúprosný rozprávač, no citlivosť si zachováva pri zobrazovaní tých, ktorých odkaz sa vyhladiť nepodarilo. Z tvárí pôvodných obyvateľov na archívnych fotografiách vytvorených kolonizátormi čítame odpor a strach.

Peck priznáva, že dokuséria nie je len jeho dielom. Spolupracoval so švédskym autorom literatúry faktu Svenom Lindqvistom, haitským antropológom Michelom-Rolphom Trouillotom a historičkou Roxanne Dunbar-Ortizovou. Z Lindqvistovej knihy Vyhladiť všetkých brutov si požičiava pôvodný názov i kritiku románu Josepha Conrada Srdce temnoty. Poukazuje na klasické diela dejín umenia nesúce kontroverzné odkazy, na uznávané osobnosti aj popkultúru, ktoré sa pričinili o upevňovanie predsudkov. Podľa Pecka žijeme v eurocentrickej kultúre. Tá schvaľovala kolonializmus, ponímala ho ako nutný krok vpred v rozvoji civilizácie a na ospravedlnenie vyhladzovania vykonštruovala myšlienku nadradenosti bielej rasy. Téma je pre Pecka osobnou, svoje miesto vo svete si musel nájsť.

Historické udalosti spája s kontextom súčasnosti, pričom upozorňuje na rozmáhajúci sa nacionalizmus a fašizmus. Zviditeľňuje vzorec, ktorý sa v dejinách opakuje a v Európe vyústil do holokaustu. Informačne nasýtené pasáže poskytujú nepoznaný uhol pohľadu. Peck zdôrazňuje, že históriu píšu víťazi, a informuje o vlnách odporu voči kolonizátorom, ktorým sa nevenovala pozornosť. Vracia sa napríklad k zamlčanej Haitskej revolúcii z roku 1791, keď otroci povstali proti francúzskej koloniálnej nadvláde. Podarilo sa im vybojovať nezávislosť a založiť štát s vládou bývalých otrokov. Revolúcia sa stala zlomovým bodom a inšpirovala postupné zrušenie otroctva v Latinskej Amerike.

V záplave informácií sa dá stratiť či nadobudnúť pocit, že cieľom režiséra je obžaloba bielej rasy. To však nie je Peckovým zámerom. Na záver priznáva, že „existencia tohto dokumentu je vlastne zázrak“, mal pochybnosti, či sa mu podarí vzniknúť.

Stručné dejiny vyhladzovania predstavujú skôr apel na súčasnosť. Akoby nám Peck hovoril, aby sme boli pozorní, obzerali sa okolo seba a reagovali včas, lebo známy vzorec sa môže kedykoľvek zopakovať.