Lav Diaz: Múr ignorancie okolo nás sa stáva čoraz hrubším a vyšším
Publikované 28/2/2018

Autor textu: Jens Geiger, preklad: Saša Gabrižová

 

Po tom, ako pred dvomi rokmi zvíťazil na Berlinale so svojou snímkou A Lullaby to the Sorrowful Mystery (2016), vracia sa filipínsky režisér Lav Diaz do berlínskej hlavnej súťaže opäť – tentokrát so snímkou Season of Devil (2018). Ak vezmeme do úvahy fakt, že počas tejto prestávky stihol vyhrať Zlatého leva v Benátkach s filmom The Woman Who Left (2016), môžeme Lava Diaza považovať za jedného z najplodnejších režisérov súčasnosti. A samozrejme, jedného z najvýraznejších autorských tvorcov.

Season of Devil je v mnohých ohľadoch rozpoznateľným filmom Lava Diaza – čiernobiely obraz, dlhá minutáž, naratív hlboko vsadený do histórie Filipín. Na druhú stranu cítiť jeho vôľu inovovať. Nóvum v tomto filme predstavuje absencia dialógov, ktoré nahrádza piesňami. Prakticky tak máme možnosť vidieť muzikál.

Príbeh nás vedie do 70. rokov filipínskeho rurálneho prostredia, temnej éry pod vládou Ferdinanda Marcosa (prezident Filipín od roku 1965 do 1986, pozn. red.). Skupina vojakov kontroluje odľahlé miesto deja a pod patronátom predsedu (doslova s dvomi tvárami) Narcisca sa snaží obyvateľov infikovať šírením paniky a teroru. Vraždia, znásilňujú a týrajú, aby tak jasne tlmočili svoju vyhrážku ukrývajúcim sa komunistickým povstalcom a básnikom. Zasadenie do tohto prostredia pritom reflektuje Diazovu osobnú skúsenosť.

“Všetky postavy vo filme sú poskladané z ľudí, ktorých som poznal počas Marcosových rokov. Všetky udalosti sa stali. Vyrastal som v dedine na juhu pri Mindanao. Vojaci si tu postavili kemp, zhromažďovali svoje jednotky. Vtĺkali do nás mýty o Marcosovi, štylizovali ho do role poloboha, najsilnejšieho vládcu všetkých čias. Film tieto spomienky reflektuje.“

Práve politické vytváranie mýtov, spojenie mytológie, diktátorstva, démonizovania a fašizmu sú hlavnými témami Season of Devil.

“Keď sa dnes pozriete na juhovýchodnú Áziu – Kambodža, Laos, Vietnam, Malajzia, Indonézia, dokonca Singapur – všetci tí, ktorí sú tu pri moci, boli vytvorení skrz mýty. Teraz máme Duterteho (Rodrigo Duterte, súčasný prezident Filipín, raziaci podobne kontroverzné politické názory ako Trump, pozn. red.). Všetci sa stávajú lídrami más vďaka tejto populistickej metóde démonizovania, vytvárajú o sebe mýty a sú zvolení. Je to ako kult. V našej mytológii naprieč juhovýchodnou Áziou figurujú stvorenia ako Aswang (upír meniaci tvar) alebo Tikbalang (napol kôň napol človek).

Chcem, aby moji ľudia pochopili, že podobné obrazy zastrašovania sa používajú už od čias španielskej kolonizácie – odjakživa sa operovalo s týmito fiktívnymi bytosťami, aby sa ľuďom mohla infikovať nejaká ideológia. Preto ich používam vo filme. Chcem im jasne tlmočiť, že sa stávajú dookola len obeťami utláčania fikčnými obrazmi. Z podvedomého infikovania lži sa tak po nejakom čase stáva pravda. Počas amerického obdobia keď sa tu obnovilo komunistické hnutie (cca v rokoch 1942-1945 pozn.red.) sa začal lov na čarodejnice. Vojaci vtedy opäť zneužili figúru Aswanga, upíra z našej mytológie – zabíjali náhodných ľudí a vyhlasovali, že to spravili upíri. Ľudia napokon naozaj uverili, že to spravil Aswang. Stalo sa to pravdou. Takže chápete, aká je táto téma citlivá a aké bolestivé je dívať sa na to, ako sa striedajú režimy a vládcovia, no stále používajú tie isté nástroje a vždy im to vyjde.

Súčasťou jadra Diazovej práce je projekcia vlastnej spomienky. Vedie súboj so strácaním kolektívnej pamäte.

“Vždy som sa zaujímal o to, čo sa deje s mojou krajinou, najmä čo sa v nej dialo v minulosti. Zoberte si napríklad, že vojenský útlak tu oficiálne skončil v roku 1986, no pokiaľ sa opýtate dnešných ľudí, nemajú na toto obdobie žiadne spomienky.

Kinematografia o tom dokáže rozprávať. Vie fungovať ako úložisko spomienok, umožňuje nám vrátiť sa späť v čase, sprítomniť minulosť. Zároveň je účinným nástrojom, kde viete konštruovať diania, viesť vyšetrovania, konfrontovať minulosť so súčasnosťou. Pre moje filmy je tento prístup esenciálny. Nemôžeme ignorovať vlastnú kultúrnu históriu, lebo inak sa budeme dopúšťať opakovane tých istých chýb. Múr ignorancie sa stáva hrubším a vyšším priamo pred našimi očami.

Jedna z postáv vojakov vo filme hovorí básnikovi Hugovi, že jeho básne aj tak nebudú v tejto hlúpej krajine vypočuté. A je to pravda, opäť sa nám tu deje kultúrny debakel. Máme kvalitnú vzdelávaciu štruktúru, máme veľkých básnikov, veľkých umelcov. A napokon vidíte, že bol aj tak zvolený Duterte a že je to obrovské fiasko akadémie, inteligencie a všetkých vzdelávacích inštitúcií. Nepodarilo sa im spojiť s masami. S tými masami, ktoré volia Trumpa, Putina, Duterteho. Je absolútne nevyhnutné s týmito masami viesť dialóg, dovzdelávať ich. “

Jednou z Diazových metód ako sa priblížiť k masám bolo napríklad obsadenie prominentných hereckých predstaviteľov.

“Piolo Pascual a Shaina Magdayao sú vo Filipínach naozaj veľké hviezdy. Každému členovi štábu sme vopred avizovali: “Season of Devil je dielo, ktoré má z mojich filmov najbližšie k propagande. Rozprávame tu o minulosti, no v skutočnosti je to veľmi ostrá kritika súčasného politického systému.” Našťastie boli všetci natoľko odvážni, aby účinkovanie vo filme prijali. Mohlo to byť nebezpečné.”

Vo filme sa objaví aj filipínska popová hviezda Bituin Escalante.

“Bituin Escalante má krásny rozpoznateľný hlas, je v ňom akási starovekosť, akoby pochádzala z… odniekiaľ (smiech). Napísal som texty k skladbám počas písania scenára ku gangsterskému filmu. Túlal som sa vtedy v okolí Harvardu, kde som si kúpil lacnú gitaru a začal som si písať piesne. Táto potreba sa vytvorila ako prirodzený filter keď som čítal správy z domova. Tak som povedal môjmu producentovi: “Myslím, že toto je v súčasnosti urgentnejšie než natáčanie gangsterky. Spravme radšej muzikál, ja už som stihol napísať okolo stovky piesní. Skúsme okolo nich vytvoriť nejaký naratív. Videl som všetky hollywoodske muzikály: West Side Story, Tommy, Hair, Jesus Christ Superstar. Hollywoodu sa skrátka nedá uniknúť, večne nad nami bdie.” Tak sme si určili žáner.”

Na konci tohto procesu stojí Season of Devil, temný muzikál kolektívnej traumy Filipín, tieňov histórie, zhnitých kruhov zabúdania. S dĺžkou trvania okolo štyroch hodín má Diazov muzikál s hollywoodskou formou eskapizmu a zábavy spoločné len pramálo.

“Viem, že moje filmy sú veľmi fyzické a telesné. Vytvárať filmy je celkovo veľmi náročné. Niekedy od svojho diváka požadujem, aby do tejto práce vložil svoju dušu a aj svoje fyzické ja. Chcem nastoliť harmóniu, spojiť boj tvorcu s bojom príjemcu filmu, aby sme tak vzájomne prešli hlbšou skúsenosťou. Takže áno, aj publikum musí do tohto procesu niečo investovať.”

trailer k filmu Season of Devil (2018)
eyelet 1835
array(0) { }