Laska v Šmatoch od patkaňoch
Tomáš Straka 25/9/2019

„A ja Vam vinšujem na totu svatu Viľiju, ščesce, zdrave, hojne Bože požehnaňe a po tim marnim živoce, slavu nebesku, korunu anďelsku, že bi sme obšahnuc mohli jeden každi. Pochvalen buc Ježiš Kristus.“ – Oziva še každe vianoce hlas mojej mami zos teľefona a každi chto čuje toten vinš še naraz čuje buc doma, čuje kus domova vof šerci a muši še aspoň dakuščičko poušmivac, bo zna skadzi je a kam patri.

Film Loli Paradička je presne taki kus domova. Daco, co še češko chape kedz človek nevirastal na vichodze.

Staviarski sebe buduju už dajaki toten ročik rodzinnu firmu na vichod. Je vidzic, že Viťo jak patriarcha, bo ma i najvecej knižkoch i vihral Anasoft, še obraca jak še da a že ňemeni svoj uspech v dajaku planu slavu, aľe zaš ľem a ľem na fajnu robotu.

Po peršej knižke projektu Staviarski: Rinaldova cesta, je Loli paradička zaš perši film.

Viťo jak autor scenaru i režiser zaš opakuje svoje obľubene motivi: Laska, Vychod, Peňeži, žni podtitulok filma a ešči by tam trebalo dodac že i Cigaňi.

Križenica Anasoftu a glupich rečoch vipaľila barz dobre a pritom v sebe zochabela i uroveň i humor.

Viťo i Rišo barz dobre pochopeľi tajomnosc ciganoch na vichodze. Na peršej strane ce mama džube že umi sebe totu paradičku bo to isto šolavi cigaňi žbiraľi, na druhej ci dzedo f tajnosci hutori, že chto ňemal cigaňku ňeňi chlop, bo cigaňka o dva ľižki cukru sladša a o tri stupne cepľejša.

Tajomnosc romskich spoluobčanoch co z nami žiju už das tišic roki i dobre i plano i všelijak, viscihuje prave laska Veronki a Milana.

Roki hľadaňa herečki na hlavnu ulohu padľi na urodnu žim, bo Kamila Mitrašova hra svoju rolu vecej jak šarmantňe a ňet chlopa abo tinedžera co bi še do Verunky za dvacec sekundoch nezaľubel. Sebe pametam, jak som mal das dzešec roki a pošľi sme zos mamu na Heri Potera a hňedka jak še na platne ukazala Ema Vatson, ta še vo mňe daco pohlo, daco, co dovtedy chrapalo, a kedz še podari coška take s generaciju tinedžeroch echtom u Verunki ta potim Staviarski zrobeľi pre romsku komuňitu vecej jak sto ňeziskovkoch, bo kedz tvoja perša filmova laska budze cigaňka, ta še češko pripojiš ku kotlebovcom.

Verunka je prekrasna, kus glupa aľe zato čistučka. Najnižej postavená postava zos najhoršich podmienkoch aľe zato z najľepšim šercom – rola jak vitarhnuta zos operi. Verunka je tota para co caly ďej pohaňa, a neni še čemu dzivic, že še podľa ňej mal i cali film volac. Verunka – tak isto jak tota svata Verunka zos Bibľiji – svojomu spasiteľovi co ju zachraňel zos jeho lasku i zos jeho dobrym šercom, na kus pomože tiš zos svoju lasku i dobrom. Zos ľuboscu, ňehu a čistotu zňeho šňime kus ľudskoho trapeňa skorej jak sebe zaš muší vžac svuj križ.

Pribeh tajnej lasky kripľa a cigaňki nas zaš dostava na periferiju, a ukazuje že ňeňi hlavne skadzi zme abo keľo jakich školoch mame, keľo peňeži zarobime aľe ľem to, či zname ľubic, abo ňe.

Je nam šickim jasne, že Sabinov za film Loli Paradička svojoho druhoho Oskara ňedostaňe, otazka je, či to aľe bul zamer.

Film cerpi na kus amaterizmu, čuc z neho ochotnictvo a daktore sceni zbitočne, na druhej straňe še treba sam sebe opitac, či to tak ňema nahodou i buc, či to neni na pokoju a či bi ozaj bulo dobre keby še vof Sabinove abo Giraltovcoch točil Ingmar Bergman bazmeg. Paradička ma vof sebe veľo gadžovini, čim še aľe obsah spaja zos formu. Je konečňe vichodňarskim filmom o vichodňaroch dze nam ňeukazuje Vašarijová abo Maštaľir (zos dokonalu slovenčinu) jak še u nás češko žije a jake to naročne a smutnošumne. To ňe dajaka gebuzina bez autentickoho pohľadu a pochopeňa situacijoch.

Je stopercentňe iste, že še starhne kritika že še vof filme použila šarišťina jak zakladni vijadrovaci prostredok. Aľe tak sebe dumam, že kedz še cali švet curiguje gu autentickomu prejavu a mladežnici vof Irsku abo Škotsku še uča gaelski, Baskove spisuju slovniki a vof Švajci še špiva folk vof každim nareči, ta neni čas še haňbnic za to že hutorime jednim zos najstaršich jazikoch vof strednej europe, chtori prekonal minimalne zmeni. Rovnako budze čuc kritiku že Paradička je ľem lokalnim projektom zos lokalnu možno až komuňitnu posobnoscu, aľe tu bi mi barz rad povedzel že das milion vichodňaroch še tak kuka na večinu Bratislavskej produkcii a trime pisk, taže jeden film vitrimece.

Film ňeni ľem reinkarnaciju Milki Zimkovej, idze daľej, je komunikačnim prostredkom medzi švetami ňe ľem vichodu a zapadu, aľe i medzi romsku komunitu a majoritu, medzi ďivakom a avtorom ktori popisuje švet zaš z pohľadu najslabšejšich a najmenšejšich.

Zaš oprašim svoju teoriju o vichodňarskich intelektualoch. Je vidzic, že či famiľija Staviarska abo Gibová abo Kovalyk abo Škop popisuju švet tak jak idze, bez prikraz, bez dajakej zjavnej dramaturgii, bez teho, že by sceli hutoric veľke pravdi abo moralizovac, abo co. I Paradička ňemoralizuje, ňechava život naj za sebe hutori sam a to vidzic hlavne na koncu, dze ňeprichadza žadna katarzija abo vivrcholeňe, aľe začina novi pribeh.

Hlavňe treba vizdvihnuc scenu vof ktorej Milanova macir (povinni ruž na predňich zuboch pani učiteľki sebe barz važime a pošilame boču maskerke) džubňe na stul album zos fotkami calej rodzini. Scena pre vonkajšeho pozorovateľa možno na zaňedbaňe, aľe taki album ma každá ľepša famiľija na vichodze. Scena hutori o tim, že každi – či je zos Prešova abo z Giraltovcoch, zos Černej nad Tisov abo zos Sokoľa – zname skadzi sme, chto bul naš dzedo, pradzedo, co chtori dom znamena a čom je tam, dze je. V skratke, že vichodnňare majú v kervi okrem paľenki i žem na ktorej še narodzeľi a chtoru ich dzedove a babi obrabaľi rukami, i salzami.

Jak mi ukazoval kamarat zos autobusa: „Paľe Nižná Mišľa perša zminka 1284, Blava vtedi dze bula?“

Ustredna melodia filma še divakovi zarije do kepeňi asi najvecej silno a treba povedzic, že jej opakovaňe je majstrovski zvladnute, ritmus i to jak a kedi še vo fiľme ožve, meňi calu atmosferu. Napad prešpikovac cali film zos jednu melodiu, co je zaroveň i tema hlavnoho zaporaka sebe Staviarski opajcovaľi od Kurosavu. Narozdzil od Okadu vof Joidore Tenšinovi (Pijani anjel), aľe Viktor (Víťaz) ňikeho ňezabije, ani neprebere cale mesto, je ľem rukoj osudu ktorá hruboscu a zos silu vitarhňe lasku z rukoch kripľa a priputa ju gu sebe.

V Paradičke možeme vidzic veľo inšpiraciji od Tarantina (dialogi), Džarmuša (dluhe zaberi zos autoch), Jakubiska (rozpravkovi Feri a tranzvestita zos Košicoch), abo Linča (snova pasaž) ktore robia film vecej zaujimavim a su jak veľkonočne vajca, chtore do vichodňarskeho prostredza zasadzila višša sila. Rovnako rusnacki Sten Lí, Fedor Vico je kameo života. Kameo sebe vof filme strihnul i Rišo Staviarski jak Ďoďik hasič z Kendzic, čim do filma vtrepal i kus totej postmoderni. Tota je tam vtrepana (barz okato) ešči raz skrz modnu prehľadku zos indicku princeznu vof vlajke ZSSR a „Šauna d šipa“ na baranovi. Vipatra to asi tak, že kedz hipsteri chceju kus umeňa ta naj še z nim zadarhňu.

Druha ďejova ľinija zos ihlami je kus plocha a glupa a vivrcholeňe zos brum brumom vof Pešťi je šmišne, ale tiž vecej glupe, jak potrebne. Budapešť aľe vof filme reprezentuje mesto, a hutori prakticki to, že pre vichodňaroch sú Parižom Pešť abo Praha. To naše hlavne mesta a z totoho pohľadu i zos malu nostalgiju na Rinaldovu cestu je tam zapľecena funkčňe.

Ďaľšim mestom chtore še vof fiľme spomina je Prešov. „V Meste ťa ma každí na háku“ hvari Milan (Michal Iľkanin) a to, že še Prešov chape jak veľke mesto dze ce ňikto ňeodsudzi za to, že ši sebe vžal ciganku je veľka vec, bo to naplňa viziju Prešova ňe ľem jak rusnackoho kraľovstva aľe i plnohodnotneho multikulturneho mesta, možno i hlavnoho mesta vichodu, bo “bazmeg city” – to už kus izolovani švet.

Iľkanin zos Szoltésom sú ňenormalna dvojca. Szoltés už vof Košickim ďivadľe vof Kukučkinom hňizdze ukazal, že zna buc chlop kedz treba i citľivi kedz treba a že še na roľe hulvatoch už narodzil a jak som še mu postavel na potlesk vof  ďivadľe, ňemal bi som problem ani vof kine. Iľkanin vof filme tiž bul… aľe ňe ňetreba buc na ňeho plani bo zaľubene oči a posceľovu scenu zos šepkaňim zahral ňenormalňe krasňe, rovnako i flegmatizmus kripľa na vichodze a zmeceneho chlopa chtori ňezna jak še ma chovac medzi frajirku a maciru. Spolu zos Mitrášovu vitvoreľi ňeskutečnu chemiju a človek im totu lasku i kus zavidzi aľe ňe zas barz žebi zaše ňemal hrich. Mitrašova nato, že mala šesnac roky kedz to točela, bavi virtuozňe a treba še Staviarskim podzekovac že ju vihrabali a že s ňu pošli do Bistroho na pivo.

Jak už som ťukal Loli paradička neni dajaki Oskarovi tarhak abo umeľecki počin roka podľa komisii inteleguánoch a totich co im hovno šumňe voňa po Hajdegerovi, VŠMU a boh zna čim ešči, aľe je to barz šumni kus domova. Film co vof sebe ma daco z Viťovho ňekoňečnoho talentu i Rišovich chujovinoch a dokaže lapic za šerco dokonca aj pražakoch (mam osobňe odskušane). Je to kus laski vof krabičke, jak hudobna skrinka po babe co sebe puščice kedz vam plano a kedz vás nichto nevidzi. Ňescem a ňebudzem ho hodnocic objektivňe a aňi to ňema zmisel. Toten film mam prosto rad, bo su tam šumne babi, fajna muzika, kus pravdi a pijak co štura do pecika patroni. Bo še na ňič nebavi a ani o to ňema zaujem, bo kedz mi ho kukal už šesti raz tu u prahoch furt som še čul buc doma jak kedz ho kukal perši raz u košicoch a to je daco, co še ňeda hodnocic abo naučic.

To v sebe budz knižka, fiľm, špivanka abo obraz ma abo ňe, a to je calé.

eyelet 10434
array(0) { }