Mala som šťastie. V dobe, keď som začala chodiť na základnú školu – a bolo to ešte v hlbokom socíku, keď si JUDr. Husák mastil ruky na prezidentské kreslo – sa môj „problém“ prestal klasifikovať ako „problém“. Pod vplyvom výskumov sa totiž začalo tolerantnejšie hľadieť na nespratné deti, ktoré nie a nie držať pero a lyžicu v „správnej“ ruke. V roku 1976 vznikol objednávkový populárno-vedecký film Ľavoručnosť (réžia Kazimír Barlík), ktorý mal oboznámiť divákov s príčinami ľavorukosti a „so stavom riešenia tohto problému na školách a na pracoviskách“. Nebol prvolezcom v danej oblasti, mal svojho predchodcu z roku 1958, osvetový film Prečo len pravá? (réžia Dimitrij Plichta), ktorý pojednával „o problémoch ľavákov a spôsobe ich výchovy“. V tom čase boli pre Povereníctvo zdravotníctva vyrobené viaceré spravodajské šoty a dokumenty o prevencii, hygiene, význame očkovania detí, význame telocviku v práci a počas tehotenstva, likvidácii rómskych osád a sťahovaní rómskeho obyvateľstva do nových domovov, o náprave chybnej reči u detí a pod. Samozrejme, chýbať nemohla ani včasná pomoc civilnej obrany pri použití atómových zbraní. Na daných témach spolu s filmármi pracovali aj odborníci, na filme o ľavorukosti to bol v tom čase začínajúci expert na špeciálnu a liečebnú pedagogiku a defektológiu Alojz Pajdlhauser. Námet a scenár napísal Plichta s Martinom Slivkom. Známy láskavý hlas Ladislava Chudíka v ňom oboznamuje divákov s prípadom dievčatka, ktoré má zručnejšiu ľavú ruku, vysvetľuje súčinnosť mozgových hemisfér a pohybového centra a varuje pred následkami násilného prerábania ľavákov na pravákov, ktoré vedú k povahovým poruchám: rečovým chybám, komplexu menejcennosti, vzdorovitosti… Ľavorukosť nie je zlozvyk ani choroba. „Veď i veľký umelec Leonardo da Vinci písal, kreslil a maľoval ľavou rukou rovnako ako slávny Michelangelo Buonarroti. Ľavá ruka vie teda tvoriť rovnocenné hodnoty ako pravá.“

Prerábanie je veru náročnejšie než akceptácia a pochopenie. Než hľadanie pozitívnych vlastností. Pred rokom 1989 som sa s odchýlkami od spoločenskej normy stretala medzi amatérmi-výtvarníkmi. Viacerí z nich sa javili ako podivíni s dvojakými životmi. Po práci unikali do sveta fantázie a umenia, žili svoje ne/hetero vzťahy a nikto to neriešil, ani sa tomu nečudoval. Po roku 1990 som sa s rozmanitosťou – prečo v novej dobe ešte hovoriť o nejakých odchýlkach a normách? – stretala na pôde Vysokej školy výtvarných umení. Pribúdalo zahraničných študentov aj ciest do zahraničia, každý bol (alebo chcel byť) jedinečný, svojský, nezameniteľný. Škola bola plná individualít, až priam géniov. Nezáležalo na pohlaví, váhe ani na kráse – záležalo len a len na myšlienke a jej realizácii.

Svet, ktorý ma obklopoval, bol čoraz rozmanitejší a zaujímavejší. Od roku 1996 spolupráca s feministickým združením Aspekt a vizuálnou umelkyňou a performerkou Ančou Daučíkovou, v 2001 logotypy pre Gay Film Festival a iNiN (Iniciatívu Inakosť), vo Fajke na nádvorí VŠMU/Istropolitany (budova FTF na Svoradovej bola ešte vo výstavbe) zbieranie podpisov pod petíciu Možnosť voľby, v 2002 poviedka a ilustrácie do Atribútu, 2002/2003 dizajn a layout pre informačný mesačník Q archív (kde som spoznala skvelých ľudí), protestné akcie ani nerátam. A najmä priateľstvá, ktoré trvajú dodnes.

Preferujem pestrosť, aj keď môj šatník nie je práve najpestrejší. No a čo. Dúhové vlajky vyvesené nedávno na VŠVU a FTF VŠMU ako prejav morálnej podpory LGBTI komunitám a ich projektom, ktoré boli nehanebne vyoutované z dotačného systému Ministerstva kultúry, mi pripomenuli, že je to práve UMENIE, ktoré otvára oči, rúca predsudky a bariéry. Priznajme si, že nás to aj baví. Prekonávať samých seba. Aj vystrkovať rožky.

Francúzsky maliar Jean Dubuffet v útlej knižke venovanej „dusivej kultúre“ ostro polemizuje s úlohou a záujmami inštitucionalizovanej kultúry, lebo „kultúrny predstaviteľ má rovnako ďaleko k umelcovi ako historik k mužovi činu“. „Pre kultúru je príznačné, že vrhá ostré svetlo na určité výtvory, že hromadí svetlo v ich prospech bez ohľadu na to, že všetko ostatné zostane v tme. (…) Vrtochy, nezávislosť, vzbury, ktoré stoja proti spoločenskému poriadku, sú jedným z nevyhnutých predpokladov dobrého zdravia každej etnickej skupiny. (…) Nič nevedie k väčšej skostnatenosti než duch úctivosti.“