Kto je sólo, nech zdvihne ruku!
Šima Müllerová 25/4/2020

Sólo
r. Artemio Benki, Česko / Francúzsko / Argentína / Rakúsko, 2019, 84 min

Predstavte si, že máte stretnutie s Martínom Perinom, hudobným skladateľom, podľa jeho maminky dieťaťom-géniom, podľa ďalších virtuózom. Daruje vám svoju dennú vychádzku zo psychiatrickej liečebne a povie: „Istý čas som bol na seba taký náročný, až som sa odrovnal. Vieš prečo? Pretože, keď na seba kladieš vysoké nároky, tvoja mentálna štruktúra náhle stuhne. Stvrdne a nič s ňou nehne. Uzavrie sa a nič neprejde dnu, ani von. A to ti bráni vo vnímaní reality, ktorá ťa bezprostredne obklopuje. Všetko sa premení na strach. Strach z odmietnutia. Strach z nezdaru, strach z úspechu! Strach z toho a onoho. Strach zo všetkého,“ prekríži si ruky za hlavou, na jeho plnej tvári sa rozleje úsmev, „Až si v jeden deň povieš: Páči sa mi, čo robím. Do čerta so psychológmi. Do čerta s práškami. Do čerta so psychologickými žvastami. Užívam si život. Bože, ďakujem, všetkých vás milujem,“ s chuťou sa nadýchne a vydýchne. Nepocítili by ste, že sa náhle otvorili dvere k „zmyslu“, nepocítili by ste pokoj? Akoby nám tým, že to vyslovil, dal povolenie cítiť sa rovnako. Overil, že je to možné, pomenoval vaše šteklenie v hrudi. Ako ľudské bytosti sa dokážeme pomerne ľahko identifikovať jeden s druhým, s prekvapivou ľahkosťou si tiež posúvame náladu, postoje, vieru a návody. Povieme si: „Áno, to je ono, má pravdu a je to také jednoduché!“. Stotožňujeme sa s príbehmi, ktoré odvracajú zvráskavené, utrápené líce a nastavia nám to, čo čelí životu panenským leskom. Toto metaforické líce prichádza vo filme Sólo v podobe človeka, ktorý dávno prekročil hranicu do absolútnej izolácie, ale ostáva sám sebou. Zisťuje, aké to je, čo to v jeho prípade obnáša.

Na prahu slova „izolácia“ sa môžeme začať stotožňovať. Taká je doba. Martín Perino je bez pretvárky a napriek tomu, že s nami nemá nič spoločné, jeho úprimnosť prináša jednoduché, dôverne známe pravdy, ktoré nám cinknú v pamäti ako na pozdrav. Chcela by som previesť do textovej podoby (čím mám na mysli prepísať z hovoreného slova) to, čo sa Artemiovi Benkimu podarilo majstrovsky zachytiť a usporiadať vo filme. Pre prípad, že si film nepozriete (lebo výhovorky), ale prečítate si túto recenziu, predstavím pre mňa najsilnejšie naratívne momenty.

Čo má Perino na srdci, to na jazyku. Keď povie: „Pri diele Enfermaria som chcel vychádzať zo samoty. Dokázať byť sám so sebou. Zachytiť ten okamih, ktorý v živote zažívame, keď nie sme sami, ale chceme byť sami, alebo keď sme sami a túžime po spoločnosti. O tom je tá pieseň. O prijatí mojej vlastnej samoty. Je v nej veľa energie. Je v nej aj kus nostalgie. Ale predovšetkým v nej cítim túžbu po slobode,“ práve v túto dobu sa nás to intenzívne týka všetkých. Mali by sme si tú skladbu vypočuť a uvedomiť si, že prijímanie samoty je procesuálne, stojí za ním veľa mentálnej práce a čas – niekedy roky, niekedy okolnosti, ktoré nás k nemu donútia. Je dôležité si nevyčítať, ak ste svoju samotu ešte neprijali, naopak, prípadne sa tešiť z mimoriadne spoločenskej povahy a poznania, že ste ňou obdarení. Ak ste totálne „do ľudí“ a už sa nemôžete dočkať ich znovu stretávať, objímať, obdarúvať drinkami a ktovie, čím ešte, buďte vďační, že ste to v sebe kvôli odluke objavili a že sa máte na čo tešiť. „Po troch rokoch v Borda je toto hotový palác“, povedal si Perino, keď sa vrátil z liečebne do svojho ošarpaného domu, kde ho vítali holé múry a betónová podlaha. Dodal: „Užijem si svoj dom! Tu som doma!“. Po uzdravení čaká tento moment na celé ľudstvo.

Benkiho Perino je poetický do takej miery, že človek nepotrebuje nič viac, len byť s ním, pozorovať ho a počúvať, aby sa nenudil a spoznával svet. Film nemá spád, ani vyvrcholenie, nemá žiadnu rozpoznateľnú štruktúru, je poetický a ponúka sa ako osobný zážitok každému, kto ho sleduje. Jednoducho trávime čas s Martínom Perinom, pretože chceme.

Možno sa v ňom miestami zrkadlí vaša vlastná realita, ktorá na plátne (alebo obrazovke) väčšmi priťahuje, možno je to španielčina, ktorú ste sa vždy chceli naučiť, ale možno len fakt, že sa s týmto neznámym človekom cítite prirodzene. Osobne som si musela pripomínať, že žáner sledovaného je dokument, nie hraný film napísaný špičkovým scenáristom. Plynie zdanlivo nenútene, pretože sa režisérovi akoby zázrakom podarilo utajiť taktiku výberu zdieľaného obrazu. Nepýtate sa, či náhodou netreba vidieť niečo iné, nepoložíte si ani otrepanú otázku o objektivite, pretože nemáte dôvod Perinovi nedôverovať, a už vôbec nie Benkimu. Museli spolu stráviť tisíce hodín, ktoré sa súčasne menili v dáta, a napokon, keď režiséra donútili vrátiť sa k práci, spoznal, že sa jeho človek-postava nepodobá na nič viac ako na báseň. Výber sa teda riadil jej logikou, nebolo potrebné nič dramatizovať. A ako znie úprimná báseň? Benkiho skoro nepočuť. Až na záver, keď ďakuje otcovi za lásku ku kinematografii, viete, že stál hneď vedľa. Bohužiaľ, nedávno jeho hlas splynul v nekonečné ticho, ale aj vďaka filmu Sólo ho na chvíľu počujete.


Film Sólo môžete momentálne vidieť na novovzniknutej VOD platforme distribučnej spoločnosti Filmtopia.