KTO CHYTÁ V ŽITE pre mileniálov
Tomáš Straka 28/12/2019

The End of the F***ing World
(r. Jonathan Entwistle, Destiny Ekaragha, Lucy Forbes, Veľká Británia, 2017–2019)

„Bol to perfektný koniec. Osudová Love Story. Dokonalá tragédia. A potom som neumrel…“

Holden Caulfield

Druhá séria The End of the F***ing world sa mi na začiatku, rovnako ako druhá séria švédsko-dánskeho seriálu Most (Broen / Bron, 2011–2018), zdala byť úplne zbytočná. Prvá séria povedala všetko, čo mala, kruh sa uzavrel, maliar sa po poslednom ťahu podpísal, finito, koniec, ahoj, sevas…

Zdá sa však, že som sa presne ako v prípade Mosta pomýlil s „Worldom“. Tvorcovia zjavne chceli povedať viac, ako sa len hrať na „Zločin a trest 2017“.

Nakoniec sú obe série spolu dokonalo previazané a tvoria jedno silné umelecké dielo, ktoré s radosťou volám „Kto chytá v žite pre mileniálov“. Rovnako ako Holden Caulfield, aj tu sú hlavnými postavami zvláštne pôsobiaci tínedžeri s pocitom odtrhnutia sa od sveta a nepríslušnosti k ničomu, s vulgárnym slovníkom a nekonformným správaním sa, ktoré je na hranici sociopatie, oscilujú medzi apatiou a precitlivenosťou. Obe diela v recipientovi atakujú vnútorné dieťa (tínedžera) témami smrti, sexu, pocitu, strácania nevinnosti, rebélie a slobody. Je ale zjavné, že to, čo v päťdesiatych rokoch stálo na hrane a čím bola spoločnosť šokovaná, už v roku 2017 / 2019 neplatí.

Po Mestečku South Park (South Park, 1997-2019), „tarantinovkách“, The Eric Andre Show (2012), voľne dostupnej kategórii shemale na PornHube a iných ďalších výdobytkoch liberálnej demokracie je takmer nemožné navodiť pocit šoku. Aj po všetkých „dvesto šesťdesiatich“ pokračovaniach filmu Prci, prci, prcičky (American Pie, r. P. Weitz, Ch. Weitz, 1999) a fakte, že prvá epizóda seriálu Sex v meste (Sex and the City, 1998–2004) bude čoskoro oslavovať dvadsaťdva rokov, je veľmi ťažké vytvoriť niečo, čo by evokovalo nový rozmer vzťahov či lásky.

Na rozdiel od Tichej generácie (1925-1945) mileniáli nevyrastali v dôsledkoch druhej svetovej vojny, nečelia hladu, segregáciám, pouličným popravám. Svet je, paradoxne, oveľa tichší. Namiesto aktívnej studenej vojny je najtraumatizujúcejším zážitkom mojej generácie jedenásty september. Beatnicko-hippiesácke nádeje na nový svet sú už tiež pasé a z learyovského zaľúbenia do spoznávania nových dimenzií pomocou drog sa stal mikrodosing za účelom zlepšenia pracovného výkonu. A potom príde táto p***vina…

The End of the F***ing World je svojím spôsobom generačnou výpoveďou. Potom, čo moja generácia videla už všetko a stojí takpovediac na konci kultúrneho snaženia dvadsiateho storočia, sa stáva schopnosť cítiť patetickou. Rovnako sa stáva patetické aj zobrazovanie sexu. Seriál sa teda snaží nadopovať do pocitov normálneho nesmelého vzťahu čím viac absurdity a „deväťdesiatkového“ násilia. Táto snaha urobiť zaľúbenie opäť cool je vyvážená neskutočnými dávkami britského humoru, vulgárnosti a postáv, ktoré sú buď absolútne milé a nápomocné, alebo sú to násilníci, pedofili, vrahovia…

Smrť a sex (alebo nádej alebo čo… ?)

Seriál stojí na kontrastoch všetkého, no tým najzaujímavejším kontrastom je práve rozdielnosť hlavných postáv. Zatiaľ čo James, ktorý prežil takmer smrteľné postrelenie, má oboch rodičov mŕtvych, nosí otca v urne a je oblečený v pohrebnom obleku, reprezentuje smrť (tichú, pokornú, istú a nevyhnutnú smrť), Alyssa, chaotická, vulgárna, agresívna a aktívna, oblečená v svadobných šatách reprezentuje nádej alebo, ako by to popísal Freud, sex.

James je smrťou, ktorá pocíti nádej v lásku, Alyssa je nádejou, ktorá vďaka smrti pocíti nevyhnutnosť zmeny. Tieto prelínačky hlavných postáv sú prítomné v oboch sériách a aj napriek okolnostiam sa najviac ovplyvňujú a reflektujú práve hlavné postavy medzi sebou. Napríklad v prvej sérii so sebou nosí Alyssa bundu svojho otca, ktorého nikdy nepoznala (nádej), v druhej sérii so sebou James nosí urnu s popolom svojho otca, ktorého pozná celý život (smrť). Jamesova motivácia na začiatku prvej série je Alyssu zabiť. Na konci druhej série počujeme len Alyssin vnútorný monológ pred (domnelou) smrťou. James má z guľky so svojím menom strach (vie, že smrť je reálna), Alyssa nie atď.

Bonnie sediaca na zadnom sedadle v aute je, rovnako ako nepríjemné flashbacky, svedomím. Trestom, ktorý neprišiel. Je svojím spôsobom kombináciou motivácií oboch hlavných postáv. Je smrťou, trestajúcou, chladnou sociopatickou smrťou a zároveň je nádejou, že aj smrť smie niekto milovať. Jej láska ku Kochovi je zas nádejou, že sa dá zaľúbiť aj do netvora.

Koch a Bonnie sú v seriáli zrkadlom Alyssy a Jamesa. Koch je skutočne sexuálny násilník, inteligentný a vulgárny. Bonnie je zas chladnokrvná, sociopatická, trestajúca vrahyňa. Sú tým, čo si o sebe Alyssa s Jamesom myslia. Tým najhorším, čo sa v nich skrýva, len v opačnom pohlaví. „Animus a anima“, ozýva sa niekde v knižke mojej vysokoškolskej knižnice Jung, ale do tejto recenzie ho naozaj pchať nechcem.

O Alysse James niekoľkokrát povie, že je nymfomanka, svoju sexualitu túži používať ako zbraň, násilnú zbraň (čo ale nefunguje). James zas vidí sám seba ako chladného zabijaka (narážky na „deväťdesiatkové“ deti hltajúce informácie o Mansonovi, Gacym atď.), pričom je len dieťaťom v postraumatickom šoku.

V sérii jedna duo zabije človeka, v sérii dva zabráni samovražde vlastného svedomia, ktoré sa ich snažilo zlikvidovať.

The End of the F***ing World je v podstate existencionálna báseň. Takto by asi písal Camus, keby v dvanástich videl Pulp Fiction: Historky z podsvetia (Pulp Fiction, r. Q. Tarantino, 1994). Seriál sa nepokúša reflektovať realitu, ani povedať niečo extrémne hlboké. Len ukazuje normálnu ľudskú túžbu po láske v tom najdzivšom možnom obale. Bez sexu, bez intríg, zachytáva základnú túžbu po blízkom človeku. Je niečím, čo Čapek označuje za návrat patetiky.

Hudba je treťou hlavnou postavou a Grahamovi Coxonovi sa podarilo vytvoriť nezabudnuteľný soundtrack, pripomínajúci Youngovu hudbu k Mŕtvemu mužovi (Dead Man, r. J. Jarmusch, 1995). Alex Lawther (James), ktorý sa, mimochodom, ako veľká nádej britskej hereckej školy ukázal už v epizóde Shut Up and Dance tretej série Black Mirror (2016), predviedol spolu s Jessicou Barden (Alyssa) herecký koncert. Najmä, keď vezmeme do úvahy, že obaja sú takmer o desať rokov starší ako ich postavy.

Netflixu sa zas po The Umbrella Academy (2019) opäť podarilo odniekiaľ vyhrabať totálne neznámy, „šitne“ nakreslený komiks a urobiť z neho hit.

Well f***ing done!!!