Krvi by sa vo mne… dorezal
Petra Sedláková 25/1/2019

Trhlina (r. Peter Bebjak, Slovensko, 2019, 111 min)

Dej si pozor na les, ať tě nespolkne.[1]

I.

“Toto nie je pre teba”, hovorila som si od chvíle, čo som počas uplynulých Vianoc bezhlavo pričuchla k živému tichu s očami. V rodine, ktorej korene siahajú do Lefantoviec neďaleko pohoria Tribeč a ktorá má v týchto údajne tajuplných končinách prechodený každý kút, vyvolala Trhlina (2016) Jozefa Kariku celkom prirodzenú diskusiu. Autor vraj sám netuší, kde sa končí realita a začína fikcia… Za štedrovečerným stolom sa tak ku mne jedným dychom dostala mamina úvaha o zvláštne ťaživej atmosfére tamojších lesov kontra racionálnejší, ale možno aj zbytočne zaťatý názor môjho deda. Hrdinovia Karikovho fantazírovania mali v hlave viac ako uniesli a ak ich v takomto stave uniesol les, niet sa čomu čudovať.

“Veď si to prečítaj a posúď sama”, povedala mama. “Teraz to aj sfilmovali.” Sfilmovali… Nebolo mi to treba hovoriť dvakrát, v okamihu mi už na displeji telefónu svietili informácie o novej televíznej minisérii Petra Bebjaka. V obsadení vyskočilo meno Tomáša Maštalíra, ktorého hlas sa mi ešte vždy spája s mrazivým dokumentárnym seriálom Najväčšie kriminálne prípady Slovenska (2006), inými slovami s tým, čo mi dodnes nedá spávať. “Toto naozaj nie je pre teba”, hovorila som si znova. Rozhodí ma ešte aj najmenej kvalitné a najviac prvoplánové hororové béčko. Nieto strašidelný, asi dobre nakrútený, možno pravdivý, ale zároveň mysteriózny príbeh s Maštalírom. Trhlina-netrhlina, azda ani nepotrebujete tú knihu, aby ste zistili, že nad strachom spravidla víťazí zvedavosť. Toto nikdy nebolo pre mňa, ale vtiahlo ma to a už som sa viezla. Vábilo ma svetlo bludičiek…

O tri dni neskôr som literárnu štafetu našej rodiny prevzala a o ďalšie tri bol už bestseller prečítaný. Namiesto novoročného priania som mame napísala: “Tak som tú Trhlinu dorazila. Alebo skôr ona mňa.” Takto pohltená, rozžutá a vypľutá Tribečom (na papieri), bola som pripravená na filmovú adaptáciu a skutočnosť, že po jej zhliadnutí sa mi pravdepodobne nebude spať ľahko.

 

Smrteľný des možno prežívať len z jednej veci, nie z niekoľkých naraz.[2]

II.

Nastalo intermezzo a každý deň sa mi zdal dlhý. Zakrátko som bola už ako hlavný hrdina Igor, kvalitne mi zašibávalo. Niekoľko nocí som prebdela v Karikovej Tme (2015), dokonca som navštívila výstavu fotografií z nakrúcania na Tribeči, ktorá bola situovaná v rozpadajúcej sa budove bývalých tlačiarní. Priestor v mnohom pripomínal Ústav pre choromyseľných, kde príbeh Trhliny začína. Prekonala som i Strach (2014), no a teraz sa už neváham vrútiť do Priepasti (2018). Počas čítania ktorejkoľvek z ďalších kníh autora sa mi neprestali vynárať otázky. Trhlina? Netrhlina? Desivá realita, rozprávanie zdrveného preživšieho? Alebo hoax, púha fikcia, sofistikovane predostretá čitateľom a divákom s cieľom dosiahnuť megaúspech? Spočiatku som verila, no bližšie poznanie Karikovej tvorby do mňa vlialo pochybnosti. A keď sa k tomu pripočítal celý ten frmol okolo očakávaného kinohitu, čo sa upísal komerčnému diablovi v podobe TV JOJ… Precitla som, v slimačej ulite som odrazu nekráčala.

 

Fischer: “Je to ako dvanástková sústava, v ktorej sa dvanásť píše desať.”

Grachula: “Mohli by ste to všetko zopakovať?”[3]

III.

Na tom, či príbehu verím alebo nie, mi záležať prestalo, rada zotrvám v Trhline nadobro stratená. Napriek tomu som očakávala, že filmové spracovanie moje chátrajúce presvedčenie spochybní, dokonca možno obnoví, že ma vtiahne a zopakuje podmanivý zážitok z predlohy. To, čo vyvolávalo hrôzu, však bolo viac-menej obsiahnuté už v mnohokrát videnom traileri a v dostupných behind-the-scenes. Všetko ostatné sa podobalo skôr na Záhadu Blair Witch (The Blair Witch Project, 1999), ktorú sa Karikovi podarilo úspešne obísť. Knižné zuby boli ostrejšie práve tým, že v nich zostalo aj čosi nevypovedané a do čitateľa sa zatínali na holom pokraji úzkosti. Tie filmové síce výborne pracovali so zvukom, ale ich tempo bolo príliš rýchle, sotva stíhali zachytiť onen strhujúci rytmus. Stopa po nemalom množstve nakrúteného materiálu, určeného na zostrih minisérie, bola priehľadne skresaná do magických (rozumej nefunkčných) 111 minút. A nie som si istá, či by som ich bez svojich medziriadkov, informácií z knihy, vôbec pochopila.

Tu sa rysuje nádej, že trojdielna verzia zo seba otrasie ťažkopádnosť a snáď bude aj uveriteľnejšia. Azda v nej zostane napätie udržiavané spomínaným dôrazom na zvuk, hudobné motívy a ruchy, ktoré ako jediné pôsobili dojmom náležitej nesúrodosti, zimného malinčia. Azda v nej zostanú aj drobné retrospektívne náhľady do záhadného sveta tribečských obetí. Kiežby v nej však nezostali rozhovory medzi spisovateľom a Igorom, ktoré boli zbytočne dramatizované a vykopali hrob celému Bebjakovmu filmu…

Spomínala som, že ma rozhodí ešte aj najmenej kvalitné a najviac prvoplánové hororové béčko? Mýlila som sa. Možno som iba vyrástla, možno mi emócie deformovala znalosť predlohy a z nej vychádzajúce očakávania. Predstavte si plátno, na ktoré by sme sa všetci dívali ako taký hmyz v pohári. Veľmi som chcela byť pohltená, rozžutá a vypľutá Tribečom (aj vo filme), no nestalo sa a niektoré scény mi dokonca pripadali smiešne. Krvi by sa vo mne hockto dorezal.

[1] Z piesne, ktorú nezaškodí počúvať pri čítaní (a veľmi ma mrzí, že jej vo filmovej Trhline nebolo viacej) – Hýkal od skupiny Zrní: https://vimeo.com/286780897

[2] Karika, Jozef, Strach. Ikar, Bratislava 2014, s. 188.

[3] Karika, Jozef, Trhlina. Ikar, Bratislava 2016, s. 72.