Film Memento (2000) od bratov Nolanovcov (Christopher ako režisér Insomnia 2002, Temný rytier 2008, Interstellar 2014, Dunkirk 2017 a Jonathan ako tvorca literárnej predlohy) môžeme spolu s trilógiou Matrix (1999 – 2003, súrodenci Wachowski) na základe viacerých naratívnych a interpretačných atribútov nazvať vstupnou postmodernou bránou do nového milénia.

V kontexte „endizmu“

Blížiaci sa koniec storočia, či v tomto prípade tisícročia, bol vždy sprevádzaný vlnou eschatologickej narácie, tzv. „endizmu“ –, ktorá prinášala rôzne formy apokalyptických špekulácií (Jacques Derrida), ako koniec ľudstva, koniec civilizácie, neskôr v kontexte 20. storočia a v politicko-sociálnej dimenzii zavŕšenie a koniec dejín ako formy istého typu výrobných a vlastníckych vzťahov (Karl Marx), koniec „veľkých“ univerzálnych príbehov (Jean François Lyotard), koniec tradičného diferencovaného priestoru (Marshall McLuhan, Paul Virilio), koniec tradície ako rôznych podôb odcudzenia (Jean Baudrillard), koniec dejín ako víťazstvo jedinej ideológie (Francis Fukuyama), koniec dejín ako koniec istého typu záznamu – lineárneho písma (Vilém Flusser), koniec humanizmu, koniec človeka ako subjektu (Michel Foucault), alebo ako koniec časovej a informačnej kontinuity ako rozrušenia mentálnych kategórií minulosť/budúcnosť a intenzifikácia prítomného okamihu (Thomas H. Eriksen). V súčasnosti môžeme za istý, hoci vágny a sám seba si konceptuálne neuvedomujúci, hlas ohlasujúci koniec jednej kultúrnej paradigmy a vznik novej (poslednej?), pokladať pokojne aj mladú aktivistku Gretu Thunbergovú.

Každý z týchto mysliteľov (žiaľ, zatiaľ s výnimkou G.Thunbergovej, ale aby som niečo neostal dlžný environmentálnej paradigme, môžem sa kvôli jej fanúšikom pokojne odvolať na – Erazima Koháka, Josefa Šmajsa, Arneho Næssa, Jamesa Lovelocka, alebo už Alda Leopolda ako pozitívny príklad novej paradigmy), pričom musím podotknúť, že tento zoznam je len úzkym výsekom, sa zaoberá zmenami na všetkých antropologických úrovniach. Tie neantropologické predstavujú proroctvá a vízie o konci sveta, života a vesmíru vôbec a opakovane ich šíria rôzne sekty (napr. Svedkovia Jehovovi) a popkultúrne hnutia, niektoré dokonca s dvanásťročným časovým sklzom, keď si neuvedomia svoj kognitívny deficit a chybne interpretujú mayské texty. O tvorcoch katastrofických filmov, ktorí využívajú ten istý eschatologicky naratív, ani nehovoriac. Ako som jemne naznačil v úvode, tento fenomén je staršieho dáta a tvorí integrálnu súčasť judeo-kresťanskej náuky o zmŕtvychvstaní a poslednom súde. Preto sa napr. Tomáš Akvinský v Sume proti pohanom (cca 1270 n. l.) potrebuje vyrovnať s otázkou „ako vzkriesiť kanibalizované telá?“ a dospieva k zaujímavému záveru, že všeobecné a úplné zmŕtvychvstanie nie je možné, keďže niektorým telám chýbajú ich časti. Neskôr, v súlade s kognitívnou disonanciou, vedie tento teologický paradox k sformulovaniu „protiargumentu“, že „vzkriesenie sa týka výlučne neporušenej duchovnej identity“, čím sa viditeľne postuluje dnes už konceptuálne impotentný dualizmus medzi telom – dušou, ktorý, žiaľ, v rôznych permutáciách pretrváva dodnes.

Memento: pamätaj, zapíš, spomínaj, spochybňuj

Leonard (Guy Pearce) si nad mŕtvym telom neznámeho muža, ktorému z lebky vyteká mozgovo-miechový mok, začína pri pohľade na projektil a okuliare na podlahe,  pripomínať a rekonštruovať udalosti, ktoré viedli až k jeho vražde. Kto je ten muž? Kto je jeho vrahom? Prečo je na tomto mieste?

Leonard v tejto chvíli vie len to, že ho poháňala túžba pomstiť svoju zavraždenú manželku (Jorja Fox). V západnej filmovej tradícii ide takmer o priam univerzálny kompozičný naratív, keď muž prichádza o ženu (najčastejšie asi Steven Seagal), ktorá je priam rituálne obetovaná pre vyššie „dobro“. Takýto pomstychtivý muž predávkovaný testosterónom odrazu nadobúda superschopnosti a berie spravodlivosť do vlastných rúk, čím buď získava status odpadlíka, alebo je konštruovaný ako hrdina. Ale teraz k veci: problém je v tom, že náš hrdina Leonard, bez nejakých zvláštnych superschopností a pravdepodobne po traumatickom zážitku (vražda jeho manželky?), stratil krátkodobú pamäť, odbornejšie povedané u neho nastala neschopnosť transformovať získané informácie z jedného pamäťového systému (krátkodobá pamäť) do druhého (dlhodobá pamäť), keď je poškodený tzv. stredný temporálny lalok a v ňom nachádzajúci sa hipokampus. Ľudia, ktorí trpia takýmto poškodením, si až do bodu, keď dochádza v dôsledku kritickej situácie k neurálnemu poškodeniu a nie je možný transfer a zakódovanie nových informácií, pamätajú všetko. Aj Leonard si približne pamätá, kým do tohto „hraničného zlomu“ bol, čo robil (bol poistným agentom), dokonca vie, že trpí takouto poruchou, a preto si svoju „pamäťovú extenziu“ (McLuhan) hierarchicky vytvára v podobe rôznych obrazovo-textových záznamov, pričom predpokladá interakciu medzi svojím súčasným a budúcim Ja. Niekedy sa takáto „temporálna zmluva“ – zvykne označovať aj ako „odysseovská“ a opisuje situáciu, keď si podobne ako mytologický Odyseus ešte pred spevom Sirén, uvedomujeme svoju potenciálnu nepríčetnosť a neschopnosť v budúcnosti a snažíme sa jej sériou istých opatrení  predísť. Pomocou nejakého „média“ tak utvárame spoj medzi dvoma diametrálne odlišnými identitami. Všetci trpíme takýmto schizmatickým rozporom a sú na ňom postavené všetky zmluvy, sľuby alebo predsavzatia, dnes najčastejšie posvätené písmom a pečiatkou, kedysi krvou.

Je to naozaj zaujímavý jav, keď súčasné Ja blokuje negatívne aspekty budúceho Ja. Záznamami vrytými do tela ako tetovania sú pre Leonarda najelementárnejšie poznatky a inštrukcie, ďalej sú to rôzne poznámky a snímky z Polaroidu doplnené krátkym popisom. Napokon, ako tvrdí sám Leonard, najmenej spoľahlivým zdrojom, sú ľudia. Preto nedôveruje nikomu a ako mu napovedá poznámka k jednej fotografii, nemá dôverovať najmä Teddovi (Joe Pantoliano). Ale kto je Tedd a prečo mu nemá dôverovať, to už v dôsledku svojej poruchy nevie.

Leonard tak v narážke na Flussera stelesňuje typ textolatrického človeka, t.j. človeka, ktorý chorobne uctieva text (nevidí za ním človeka, nevníma ho ako nástroj, ale ako dar a samotnému textu pripisuje ľudské atribúty) a nič mimo neho akoby neexistovalo. A ak aj v diskurze existuje, nie je to spoľahlivé, pretože informácie a fakty musia byť písomné fixované. Čisto orálny transfer je v tomto zmysle radikálne spochybnený a spolu s ním aj 99 % ľudských dejín, ktoré sa odteraz javia byť len jednou veľkou konfabuláciou. V tomto zmysle je Leonard stvárnením textového „logocentrizmu“ ad absurdum. Filmové scény sú konštruované tak, že máme pocit, akoby sme cestovali v čase a neustále si volili medzi viacerými interpretačnými možnosťami, čo mierne pripomína aj snímku Mr. Nobody (2009) od Jaca von Dormaela, v ktorej si posledný ľudský smrteľník Nemo spomína na svoj život. Výberom jednej alternatívy eliminuje rad ďalších, a ktoré tak dovtedy rozmazávali jeho vlastnú osobnú históriu existujúcu ako reťaz spomienok do série možných variantov. Čo je paradox. Črtu vlastnú len budúcnosti pripisujeme minulosti, ktorá zo svojej podstaty má byť už len úložiskom rôznych eliminácií takýchto hypotetických možností.

Vo filme Memento sa tak retrospektívne vraciame do fiktívnej minulosti. Avšak na rozdiel od Leonarda, ktorý si dokonca nepamätá, že si na niečo spomenul, si vieme pospájať aj nepodstatné súvislosti, ktoré si on nezaznamenal. Tým, kto je traumatizovaný každou novou informáciou, každým náznakom, ktorý radikálne mení starú interpretáciu, sme nakoniec my. Vidíme Leonarda, ako si napr. nepamätá, že spoločne s barmankou Natalie (Carrie-Anne Mossovou) a prísediacim chlapom so smiechom ponapľúvajú do pohára, ktorý mu o pár minút nato Nataly prinesie a Leonard ho schuti vypije a ešte zaň poďakuje. Sám Leonard si paranoidne uvedomuje, ako sám prízvukuje, že ho chce niekto zneužiť na niečo zlé, no nevie povedať kto. Nakoniec zisťujeme, že jeho poruchu zneužije takmer každý – recepčný, ale aj Natalie, ktorú dovtedy, na základe svojej poznámky – pokladal za dôveryhodnú osobu, či Tedd ako jeho (najlepší?) jediný priateľ.

V tomto zmysle každý, kto si uvedomí svoju „informačnú prevahu“ nad Leonardom, ho dokáže neskôr zneužiť vo svoj prospech, čo ho voči  nemu, napriek tomu, že si Leonard až obsedantne vytvára fragmentárne poznámky ako záchytné body, stavia do mocenskej pozície. Foucaltovsky povedané, takýto mocenský subjekt štrukturuje jeho pole možnej pôsobnosti a robí z Leonarda len bábku a nástroj svojich vlastných záujmov.

Popri spomienke na svoju ženu sa Leonardovi zjavuje príbeh istého Sammyho (Stephen Tobolowsky), ktorý trpel rovnakým problémom, a Leonard mal ako poistný agent zistiť, či svoju poruchu nepredstiera a nepokúša sa tak so svojou manželkou o poistný podvod. V procese retrospektívneho návratu sme vystavení možnosti, že žiaden Sammy, ktorého prípad a existencia sa javí ako fakt, neexistoval, a Leonard svoju poruchu len preniesol na inú osobu. Dokonca sa nám zjavuje možnosť, že celý príbeh, ktorý tvorí hlavné jadro filmu, môže byť inak, než sa na prvý pohľad, alebo lepšie povedané: pri prevej interpretácii, zdá.

Je Leonard vrahom svojej ženy, ktorá ho rovnako ako Sammyho žena, skúša tým, že si od neho necháva opakovane vpichávať inzulín, aby sa presvedčila, že sa sama nestala obeťou manipulácie? Alebo ešte inak: sama sa nevie zmieriť so skutočnosťou, že jej muž vážne ochorel, a potrebuje sa utvrdiť vo svojej naivnej viere, že si predsa musí pamätať okamih (vpichnutie inzulínu), ktorý len pred krátkou chvíľou ubehol.  Či ďalšie interpretácie: Mal Leonard vôbec ženu? Čo ak považoval za svoju ženu cudziu osobu, s ktorou len náhodou prišiel do kontaktu? Alebo sa stal obeťou svojich vlastných konštrukcií, na ktoré už medzičasom pozabudol? Je Leonard obeťou svojej vlastnej virtuálnej simulácie (v zmysle možnosti „ako by to mohlo byť, keby…“), ktorá však na rozdiel od Matrixu nepotrebuje kybernetický priestor, ani najnovšie technológie a vystačí si len s ľudským jazykom, ľudskou mysľou a ich limitmi?

Film ako celok, či už vedome alebo nevedome, odhaľuje viacero podstatných faktov a niektoré naopak radikálne spochybňuje, pričom ostentatívne vytvára nové perspektívy a dimenzie. Z hľadiska teórie komunikácie a výmeny informácií poukazuje na limity ľudskej biologickej pamäti, resp. akéhokoľvek živého systému, ktorý je bez abiotickej extenzie akou môže byť písomný záznam alebo digitálna databanka, neskôr ako istý typ evolučnej výhody, neustále vystavený skresleniam/šumom a konfabuláciám, s radikálnym dopadom na jeho interpretáciu prítomnosti. Zabudnutie alebo zlá interpretácia (vyhodnotenie) tak môžu viesť k záhube na úrovni jednotlivca alebo dokonca celého živočíšneho druhu.

Na úrovni sebauvedomujúceho jednotlivca – človeka, vedie rozrušenie alebo absencia informácií nevyhnutne k zmene identity, jej deštrukcii alebo jej odlišnému posudzovaniu vo vzťahu k iným ľudským identitám, iným Ja. Kto som? Kam kráčam – Quo vadis? Niekto, kto nám ešte pred chvíľou vynadal, zaútočil na nás, zneužil nás, môže byť teraz hodnotený pozitívne, bez ohľadu na ďalšie dôsledky. A opačne – ten, kto nám pomohol, môže byť vnímaný negatívne. Jediná skreslená informácia, resp. dezinformácia, je ako dominový efekt, ktorý v reťazovej reakcii na seba nabaľuje sled chybných interpretácií, vymykajúcich sa spod kontroly, a vedie až k vražde a krviprelievaniu. Tomuto problému, ako ho zobrazuje aj snímka Memento, sa nevyhneme ani abiotickým a fixným záznamom, ktorý je taktiež vystavený fyzikálnemu rozkladu (spálenie fotografie, rozmazanie písma), konkrétne entropii a jej postulácii (narastajúca miera neusporiadanosti systému a nenávratnosť prebiehajúcich dejov) v rámci druhého termodynamického zákona.

Dôležité však je, že zdrojom tohto záznamu, keďže sa rozprávame výhradne o ľudskej informácii, je vždy človek, a ten vzhľadom na svoje biologické limity a preferencie neustále filtruje informácie. Obrazne povedané je potrubím, ktoré buď niečo prepustí, alebo neprepustí. Leonardov, ale aj náš problém je, že nepoznáme kontext, resp. všetky okolnosti vzniku písomného záznamu (napr. jeho motív) a nevieme, čo s ním ďalej. Neustále vznikajú ďalšie šumy a vzdialením sa od pôvodnej udalosti/informácie, sa v procese interpretácie rodí nová informácia –  iná nepredvídateľná udalosť.

Avšak najradikálnejšou otázkou, či skôr etickou dilemou, ktorú nám snímka Memento predkladá, je: „Môže ten, kto nemá vedomosť/informáciu/poznatok o dôsledkoch svojich činov, alebo o tom, čo im predchádzalo, niesť za ne zodpovednosť a byť tým za ne de facto vinný?“ Navyše v situácii, keď sme sa podobne ako Leonard, stali subjektom, ktorého časová os (doteraz?) tvoriaca kontinuum minulosť-prítomnosť-budúcnosť bola zredukovaná na neurčitý bod, bez možnosti vytvoriť adekvátny model minulosti a budúcnosti, ktoré stoja v pozadí prítomného okamihu? Kam sa pohneme? Čo spravíme? Čo si predstavíme? Čo sa dozvieme? A čo vzhľadom na svoje limity zabudneme, alebo vytesníme? Máme sa všetci tu a teraz vzdať svojej svojprávnosti, pretože z hľadiska akejsi „božskej perspektívy“, po ktorej neustále túžime, sa javia ako kompilát absurdít? Máme sa odovzdať do rúk vyššej moci? A koho budú tie ruky? A čo ak sú tieto neviditeľné ruky už poškvrnené, len my to nevieme, pretože sa nám úspešne podarilo, rovnako ako Leonardovi, zahladiť nielen ich minulosť, ale aj budúcnosť? Memento… ale teraz čoho?