Kolážové svety Arthura Lipsetta
Andrea Bandiková 24/3/2021

S menom avantgardného režiséra Arthura Lipsetta som sa nestretla na filmovej škole ani v knihách. Akoby na neho filmové dejiny zabudli, či ho odložili za okraje stránok ako nepovšimnutého, bezvýznamného. Lipsett a jeho filmy mali zdanlivo vždy čosi spoločné – ambivalenciu prijatia.

Životopisné filmy a články opakujú podobné informácie. Snažia sa z útržkov pamäte jeho blízkych, z Lipsettových filmov a fotografií poskladať obraz o neuznanom géniovi, čo ovplyvnil režisérov, ktorých mená pozná každý. Vysvetľujú, ako sa stalo, že napriek výnimočnému talentu postupne upadal. Koláž Lipsettovho sveta sa zvyčajne dotýka tragickej udalosti v detstve a vzťahu so štátnou inštitúciou, kde lepil svoje najlepšie filmy. Je možné, že tento článok nebude iný.

Tak teda od začiatku. Narodil sa 13. mája 1936 v Montreali. Jeho matka mala židovský pôvod a pochádzala z Kyjeva. Arthur ju ako desaťročný videl vypiť jed, o niekoľko týždňov nato zomrela. Žil s mladšou sestrou Marian a otcom Saulom. Steny jeho izby pokrývali pohľadnice a kresby. V dokumente Remembering Arthur (r. Martin Lavut, 2006) spomína dlhoročná Lipsettova partnerka Judith Sandiford na pracovňu „s drevenými modelmi vtákov“, ktoré ako dieťa vyrezával a maľoval. Jeho tvorivé smerovanie ovplyvnilo štúdium v ateliéri expresionistického maliara Arthura Lismera na École des beaux-arts v Montreali. Práve na Lismerovo odporúčanie sa Lipsett zamestnal ako animátor v National Film Board of Canada (štátna agentúra zameraná na produkciu a distribúciu dokumentárnych, animovaných filmov a alternatívnej dramatickej tvorby).

Lipsett najprv pracoval na drobných animačných zadaniach. V dokumente The Arthur Lipsett Project: A Dot on the Histomap (r. Eric Gaucher, 2007) zaznie Lipsettova sťažnosť, podľa ktorej „keby mal zanimovať ešte jednu šípku, tak sa povracia“. Podarilo sa mu získať miesto strihača a objaviť nové možnosti vyjadrenia. Dostal zákazku na vytvorenie reklamného spotu. Na prístroji Moviola z found footage vyrobil prvý krátky kolážový film a našiel svoj štýl. Zaujímal sa najmä o zvuk. Kúsky materiálu, ktoré končili v koši zvukárov NFB, po nociach kradol, strihal a spájal do zvukových koláží. Keď jednu z nich pustil priateľom, navrhli mu doplniť nahrávku obrazom. Na projekt sa mu podarilo získať päťsto dolárov. Odcestoval do Anglicka a na Leicu z bazára nafotil dostatok materiálu. Soundtrack pokryl stillkami a tak vznikol v roku 1961 jeho prvý autorský kolážový film Very Nice, Very Nice.

Expresívne portréty náhodných ľudí kladie vedľa dobového materiálu, útržkov z časopisov a vyhodených zvukových nahrávok. Niekde medzi animáciou a dokumentom prináša poetický autorský komentár spoločnosti. Darí sa mu vystihnúť kolektívnu úzkosť z prelomu 50. a 60. rokov. Povojnová Kanada, ako aj USA zažívali ekonomický boom a s ním spojenú nevídanú prosperitu. Arthur vnímal snahu zabudnúť na všetko zlé a rozpustiť sa v konzume. Napriek prosperite si uvedomoval sociálne napätie prameniace zo strachu z neistej budúcnosti, z prachu atómovej bomby. Very Nice, Very Nice je sedem-minútová cesta myšlienkami a emóciami nepokojného a citlivého človeka so zmyslom pre humor, ktorý nám po jej absolvovaní uznanlivo zatlieska.

Mal 25 rokov, keď bol jeho debut nominovaný na cenu Americkej filmovej akadémie. Oscara sa mu získať nepodarilo, zato pozornosť umeleckej scény áno. Jeho invenčné strihové postupy inšpirovali vtedy začínajúceho režiséra Stanleyho Kubricka. Vo fanúšikovskom liste Lipsettovi o filme píše ako „o jednom z najnápaditejších a najbrilantnejších použití filmového plátna a soundtracku, aký kedy videl“. Inšpiroval sa ním aj v traileri k snímke Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu (1964), prácu na ktorom vraj Lipsett odmietol.

Filmárka a fotografka Lois Siegel v článku, ktorý pôvodne vyšiel v už neexistujúcom magazíne Cinema Canada, popisuje vzťah Lipsetta a NFB ako rozporuplný. Cituje vtedy začínajúceho distribútora v NFB Marka Slada, podľa ktorého film distribútori pôvodne považovali za „odpad“. Very Nice, Very Nice si získal pozornosť vedenia až po nominácii a s medzinárodným uznaním prišla aj možnosť mať voľné ruky pri práci na ďalšom experimente.

Úzkosť z nástupu technológií a stratenosť človeka vo svete, ktorý sa dá čítať cez jednotky a nuly, vyjadril v dystopickej snímke s názvom 21-87 (1964). Namiesto stilliek použil prvýkrát vlastné zábery. Film vystihuje opakujúca sa replika: „Somebody walks up and you say, ‘Your number is 21-87, isn’t it?’ Boy does that person really smile.“ Lipsett si opäť získal pozornosť kritiky a na Palo Alto Film-Makers Festival v Kalifornii vyhral druhé miesto, hneď za Kennethom Angerom (Scorpio Rising, 1962) a pred Bruceom Connorom (Cosmic Ray, 1963), ktorý skončil tretí. Film inšpiroval vtedy začínajúceho Georgea Lucasa a jeho témy sú prítomné v THX 1138 (1971), ságe Hviezdne vojny či v Americkom graffiti (1973). Termín „the Force” je podľa Lucasa echom frázy z 21-87.

Napriek úspechu Lipsett v domovskej inštitúcii často nenachádzal podporu a za každý svoj film musel bojovať. Lois Siegel spomína niekoľko spriatelených producentov, ktorí sa za Lipsetta bili na politickej úrovni. Podľa šéfa agentúry, Johna Griersona, si NFB vystačila s jedným Normanom McLarenom.

Pri filme A Trip Down Memory Lane (1965) pracuje prvý raz len s found footage. Surrealistická časová kapsula vytvorená z archívneho materiálu päťdesiatich rokov filmového spravodajstva s iróniou vykresľuje vzlety a pády civilizácie.

Free Fall (1964) je skutočným voľným pádom obrazov a zvukov. Lipsett pracoval metódou pixilácie, jeho kamera nepokojne uteká, rýchlo mení pozíciu a hľadá objekt záujmu. Pôvodne mal na filme spolupracovať so skladateľom Johnom Cageom, ktorý však od projektu odstúpil.

O filme Fluxes (1968) napísal filmový kritik Andrew Munger: „Vojenský motív, náboženskú rétoriku a spravodajské zábery zo súdneho pojednávania s Adolfom Eichmannom sprevádza dialóg z trashy sci-fi filmu z 50. rokov, ktorý spája históriu a popkultúru do… fantazmagórie ničoty.“ Lipsett pracoval na filme v čoraz hustejšej atmosfére v NFB, pesimizmus a beznádej sú citeľné.

N-Zone (1970) hovorí o banalite a vyprázdnenosti medziľudskej komunikáce. Bola posledným filmom, ktorý v NFB dokončil. Mimo inštitúcie sa mu podarilo dokončiť ešte Strange Codes (1972), film o tvorbe filmu, kde aj sám vystupuje.

Lipsettovo psychické zdravie sa postupne zhoršovalo a neustále prekážky pri presadzovaní projektov sa stávali čoraz náročnejšími. Zároveň odmietal robiť filmy prispôsobené vkusu publika, ako vyžadovala NFB, a radšej si zarábal strihom cestopisov. V roku 1970 podal výpoveď a na inštitúciu zanevrel. V strižni si zvykol poistiť prístroje reťazou, pretože si ich stále niekto požičiaval, a pri odchode odmietol odovzdať kľúč od zámky. Kúsky rozobratej reťaze si kolegovia z NFB nosili domov ako suveníry.

Lipsettovo správanie bolo stále excentrickejšie, nosil slúchadlá, lebo bol zahltený zvukmi, a niekoľko vrstiev oblečenia. Záchvaty úzkosti sa stupňovali a nastúpili halucinácie – paranoidná schizofrénia. V posledných rokoch žil u tety a nemal peniaze. Dva týždne pred oslávením 50. narodenín, v roku 1986, si vzal život.

Status celebrity prispel k tomu, že okolo Arthura Lipsetta vznikol mýtus. Otázkou zostáva, či mu sláva prvých snímok pomohla alebo práve naopak. Hŕstka jeho fillmov však svojimi témami a technickým spracovaním určili spôsob, akým sa dnes s obrazom a zvukom v umení a popkultúre narába. Preto keď vám počas pozerania Very Nice, Very Nice na Youtube nabehne reklama, film po jej prehratí pokračuje prirodzene, zdanlivo bez narušenia štruktúry. Akoby práve potvrdzovala jej platnosť. V roku 2014 bola kanadská národná cena The Prism Prize rozšírená o novú kategóriu – The Lipsett Award. Kanadskí umelci ju môžu získať za inovatívny a jedinečný prístup v oblasti hudobného video artu.

Zoznam filmov rozprávajúcich o Lipsettovi dopĺňa animovaná snímka bulharsko-kanadského režiséra Theodora Usheva s názvom Lipsett Diaries (2010). Pasáže z fiktívnych denníkov nahovoril Xavier Dolan. Ushev film animoval dva a pol roka, krátko ho predstavil aj počas svojej masterclass na festivale Fest Anča v roku 2018, kde som zhodou okolností sedela.

National Film Board of Canada má na webe sekciu s názvom Tribute to Arthur Lipsett (1936 – 1986), kde okrem filmov, ktoré v agentúre vytvoril, uvidíte aj spomínané životopisné dokumenty a animovaný film.

Použité zdroje: