Keď je človek sám v prázdnom štvorizbovom byte, v takmer vyprázdnenom veľkomeste a ručičky hodiniek sa blížia k druhej ráno, môže ho upokojiť len jedno, a to hororový maratón. Veď čo je krajšie v čase karantény, ako dívať sa na pološialeného Nicholasa Cagea, ako si v izolácii, posadnutý neznámym mäsožravým vírom z vesmíru, najprv vystrieľa väčšinu domácich zvierat a neskôr i väčšiu časť rodiny. Áno, maratón sa začína najnovším pokusom o sfilmovanie Lovecraftovej klasičky Farba z vesmíru (Colour Out of Space, r. Richard Stanley, 2019).

Richard Stanley, medzi ktorého najväčšie filmové počiny rátame štyri dni réžie Ostrova Dr. Moreaua (The Island of Dr. Moreau, r. Richard Stanley, John Frankenheimer, 1996) a to, že sa mihol na letisku v Dvanástich opiciach (12 Monkeys, r. Terry Gilliam, 1995), ktoré na tieto dni tiež vrelo odporúčam, prináša svoj vlastný pohľad na poviedku H. P. Lovecrafta. Začiatok a koniec filmu sú totožné s predlohou, čo však mnohým fanúšikom hororu bude trhať žily, sú isté rozhodnutia v hodine a pol medzi tým. Presunutie deja z konca devätnásteho do začiatku dvadsiateho prvého storočia, povedzme, filmu berie značnú časť atmosféry, ale kreatívna voľba obohatiť víziu strachu z neznámeho zla a šialenstva o Nicholasa Cagea chovajúceho lamy (akože wtf, naozaj lamy?!) a večne zhúleného Tommyho Chonga z Tých rokov sedemdesiatich (That ’70s Show, r. Terry Hughes, David Trainer, 1998–2006), je prvým krokom k fraške. Predstava, ako by sa totálne xenofóbny a mierne rasistický Lovecraft v hrobe obracal z toho, že jeho starousadlíkov hrajú hipisáci a Afroameričania, vo mne vyvolávalo od počiatku vlny dobrej nálady a smiechu. Je množstvo spôsobov ako viesť dialóg s pôvodnou látkou, ale toto rozmýšľanie začína hraničiť s veľmi sarkastickou genialitou. Stanley svoju látku pozná a moje srdiečko veľmi potešila scéna, kde si Ward Phillips (Elliot Knight) zakrýva oči pred „farbou z vesmíru“ knihou Vŕby od Algernona Blackwooda. Blackwoodova kniha je jedným zo základov anglofónneho hororu a samotný Lovecraft ju miloval. Zaujímavosťou Vŕb je tiež to, že Blackwood v nich Slovákov opisuje snáď ešte horšie, než ich podáva Stoker v Draculovi, a vôbec by som sa nečudoval, keby práve tieto opisy inšpirovali Tolkiena k tvorbe ohyzdov. Rovnako príjemnou referenciou je i Simonov Nekronomikon, pomocou ktorého Lavinia Gardner (Madeleine Arthur) privoláva temné sily, aby ju ochránili od neviditeľného zla. Pridanie tejto gotickej metalistky úplne z ničoho je referenciou dopredu, a teda nie na to, čo americký a anglofónny horor vytvorilo, ale na súčasné publikum Lovecrafta, Poa, Shelleyovej či Kinga. Dej je prepracovaný celkom uspokojivo a premena usporiadanej rodinky na psychotické, krvilačné, znetvorené beštie prebieha v príjemných skokoch plných hnusu, odporu a strachu, i keď treba podotknúť, že na rozdiel od Osvietenia (Shining, r. Stanley Kubrick, 1980) a knižnej predlohy, rodinke Gardnerovcov poriadne švitorí dávno predtým, než im na záhradu dopadne meteorit. Praktické efekty sú veľmi príjemné a farba z vesmíru, ktorá dokáže pospájať dokopy šesť lám alebo urobiť z matky so synom hnisavého rozpadajúceho sa hybrida, je príjemne ružová a psychedelická. Cageovi šibe ešte viac ako za mlada a atmosféru paranoje z neviditeľnej mimozemskej sily vo vzduchu aj vo vode, ktorá posadne vašu rodinu, vašu myseľ, vašu domácnosť a zničí vám svet, svojím výkonom dokresľuje výborne. Nostalgia za Vecou (The Thing, r. John Carpenter, 1982) je tu veľká, a to nie iba v efektoch, ktoré sú poctou tejto klasike, ale aj celkovým pocitom, že sa nedá veriť vlastným zmyslom a sami môžete byť nakazení natoľko, že všetko, čo vidíte je len produktom šialenstva, ktoré spôsobuje akási neviditeľná, necítiteľná, všadeprítomná farba z neznáma. Stanleyho ružovo-cyklámenová farba z vesmíru prestáva vyvolávať pocit strachu z nevypovedaného a pracuje s podvedomím a mysľou diváka oveľa menej ako poviedka. Na druhej strane však grafické zobrazenie planéty, z ktorej meteor priletel, šialený vír a pískanie vychádzajúce zo studne stoja za to. Stanley vyrobil z áčkovej poviedky priemerné, ale veľmi zábavné béčko. Nuž, nie každý je Frank Darabont, všakže ☺.

Druhým hororom, ktorý som si na neskorý marcový večer vybral, bola kyberpunková lovestory Tecuo – železný muž (r. Šin’ja Cukamoto, 1989). Po psychedelickej ružovej bolo treba amygdalu upokojiť trochou čiernobielej. Je veľmi ťažké písať o tejto japonskej lakocinke, skoro také ťažké, ako sa na ňu pozerať. Tento hodinový čiernobiely skvost, natáčaný štýlom hardcorového klipu, ktorý vyzerá, akoby ho v Japonsku režíroval Švankmajer z pekla, v sebe nesie tiež strach z nákazy. Teda strach z toho, že vás nakazí polodémon z kovošrotu a vy sami sa začnete stávať kovošrotovým čímsi s tradičným mejkapom hry z divadla Nó. Psychológia hlavnej postavy (Tomorowo Taguči), ktorá sa pomaly mení na kovový odpad, a pomalé nachádzanie skrutiek, drôtov a podobného humusu vo svojom tele je nechutne upokojujúce, hudba dotvárajúca celý film je geniálna a kedykoľvek obstojí ako samostatný album. Dialógy a logika postáv sú tak ďaleko za hranicami absurdity, že vám po chvíli začnú pripadať v kontexte úplne normálne, a scéna, v ktorej Tecuo prevŕta svoju priateľku (Kei Fujiwara) polmetrovým vrtákovým penisom skrz na skrz, čím ju vlastne nezabije, ale iba nakazí, vo mne vyvoláva podobnú nostalgiu ako Kate a Leo na palube Titanicu (r. James Cameron, 1997). Hlavným motívom, ktorý sa opakuje vo všetkých troch fajnotkách (Vec, Tecuo, Farba z vesmíru) je zmiešanie nakazených do odpudivej amorfnej masy plnej rúk, nôh a dehumanizácie, ktorá stojí ako kontrast voči osamelému jedincovi. Tento stupídny nápad zhluku nakazených do odpudivej masy je metaforou obrazu davovej psychózy toho, že nakazení sú len neľudskou masou choroby, a vysmieva sa tomuto uvažovaniu priamo do ksichtu, čo je tiež veľmi psychohygienické. Vo voľných chvíľach si prechádzam všetky zmieňované filmy, smejem sa na efektoch z minulého storočia a na atmosfére desu, ktorú sú schopné tieto smiešne bábky vytvoriť – tiene v jaskyni a Platónovo techno!!!

Keď som mal tak osem či deväť rokov, každú noc ma trápili nočné mory. Neskôr som zistil, že čím viac hororov pozerám, tým mi moje vlastné predstavy pripadajú smiešnejšie a malichernejšie. Jasné, hľadať si o šiestej ráno na nete, kde sa dá kúpiť Nekronomikon, a čítať si o tom, koľko masových vrahov sa na túto knihu odvoláva, asi nie je ideálne trávenie víkendu v karanténe. Rovnako ideálne asi nie je zaspávať v pevnom objatí s kocúrom, lebo sa bojíte zmutovaných lám a kovového Japonca z deväťdesiatok, ale je v tom istá nostalgia. Nostalgia za detstvom, keď strach prebiehal len za obrazovkou starej Tesly. Plus po tom, čo vás pár dní strašia groteskní mutanti a váš primárny strach hraničí s výsmechom zo zlého CGI a béčkovosti, sa vám sused bez rúška zdá úplne v pohode. Panika patrí medzi prirodzené reakcie ľudskej mysle na šok, neistotu alebo nezvyklú situáciu. Terapia hororom vám však môže pomôcť pochopiť, že z 90 % paniku spôsobujú veci, ktoré sú úplne nereálne.