Turínsky kôň (A torinói ló, r. Béla Tarr, Maďarsko, 2011, 155 min)
Friedrich Nietzsche mal v roku 1889 štyridsaťpäť rokov, bol autorom kontroverzných filozofických diel ako Zrodenie tragédie z ducha hudby, Nečasové úvahy, Mimo dobra a zla či Tak vravel Zarathustra a kvôli krehkému zdraviu pôsobil ako autor na voľnej nohe. Nietzsche 3. januára 1889 vyšiel z domu svojho priateľa v Turíne a to, čo uvidel ho raz a navždy zmenilo. Udalosť, ktorá mala na filozofov život devastačný účinok, bola jednoduchým, bežným výjavom, s akým sa človek v tých časoch stretával vari každý deň – pohonič bičoval svojho koňa. V tom okamihu sa Nietzsche rozplakal, objal koňa a povedal: „Matka bol som hlupák.“ Odvtedy neprehovoril ani slovo a desať rokov, teda až do svojej smrti, ležal pripútaný na lôžko. Doteraz nevieme s istotou povedať, čo bolo skutočnou príčinou Nietzscheho nervového kolapsu. Niektorí bádatelia odmietajú romantizujúcu hypotézu, že slávny nemecký filozof sa zbláznil, keď naplno precítil utrpenie bezbranného nemého tvora, a tvrdia, že hlavnou príčinou spomínaného kolapsu mohli byť následky zle liečeného syfilisu. Nech už je odpoveď skrytá kdekoľvek, pravdou ostáva, že biografická správa o Nietzscheho turínskom zážitku podnietila fantáziu a kreativitu množstva umelcov.
Jedným z najznámejších súčasných spracovaní tejto udalosti je film od maďarského režiséra Bélu Tarra s názvom Turínsky kôň. Béla Tarr je charakteristický viacerými vecami. Ide predovšetkým o pomalé a jednoduché zábery, minimalistické dialógy, sugestívnu hudbu, neexpresívne herectvo, monochromatickú kameru a v neposlednom rade hlboký filozofický námet, ktorý podporuje konkrétne filmové prevedenie plné symbolov a alegórií. Všetky tieto aspekty Tarrovej tvorby nachádzame aj v Turínskom koňovi. Ten zobrazuje päť dní v živote koňa a pohoniča, ktorých zazrel Nietzsche predtým, než sa zbláznil. Hlavnou postavou filmu však nie je ani turínsky kôň, ani pohonič či jeho dcéra – je ňou nečas, akýsi transcendentný pocit osamelosti, bezprístrešnosti či stupňujúce sa zúfalstvo naznačujúce blížiacu sa apokalypsu. Tarr vyjadril toto stupňujúce sa ľudské zúfalstvo prostredníctvom neustále opakujúceho sa sledu udalostí (obliekanie otca-pohoniča, zapriahanie/vypriahanie koňa, atď.) a tiež prostredníctvom zvuku silnejúcej víchrice, na pozadí ktorej sa odohráva celý príbeh. Dôležitou sa tak stáva otázka: odkiaľ sa berie tento pocit osamelosti? Film nám predstavuje Nietzscheho svet, v ktorom je Boh mŕtvy a nadčlovek sa práve zbláznil. Neexistujú žiadne morálne hodnoty, ideály, ani nič, o čo by sa indivíduum mohlo vo svojom konaní a živote oprieť. Existuje iba každodenný zvyk a stereotyp, ktorý nás – podobne ako Tarrovho pohoniča – udržiava pri živote. Na takúto smrť Boha v Turínskom koňovi (okrem iného) odkazuje aj tzv. antibiblia, ktorú dostáva pohoničova dcéra. Zaujímavú metaforu predstavuje aj samotný kôň, resp. vzťah koňa a pohoniča. V slávnom podobenstve, ktoré nachádzame v Platónovom dialógu Faidros, predstavuje kôň/konský záprah dušu a pohonič zas rozum, ktorý vedie dušu, aby dokázala vyletieť čo najvyššie k ideám. Je všeobecne známe, že Friedrich Nietzsche sa vo svojom diele ostro vyhradil voči Platónovi a jeho filozofii – Platón je jednoducho ten racionálny filozof, pre ktorého grécka filozofia opúšťa krásy iracionálnej dionýzovskej kultúry. A svet ideí, ku ktorým letí kôň (duša) poháňaný pohoničom (rozumom) predstavuje sféru racionality par excellence. Zároveň však treba dodať, že u Platóna sa racionalita spája s cnostným životom, resp. je podmienkou poznania morálnych hodnôt.
Ako by sme teda mohli vnímať ten fundamentálny moment, keď sa Friedrich Nietzsche pozerá na bitého koňa a stráca zdravý rozum? Duša bitá a zväzovaná racionalitou a hodnotami privádza Nietzscheho k tomu, že sa zblázni, teda, že sa vymaní z toho, čo je apolónske, čo je racionálne. Filozof začína žiť takpovediac „bez rozumu“, vracia sa do ríše Dionýza a do sveta, kde vládne krása špecificky vnímanej iracionality. Nazdávame sa, že film Turínsky kôň sa snaží poukázať na význam vymanenia sa z akéhosi racionálneho poriadku, ktorý spočíva v nalinkovanej každodennosti. Pretože táto šablónovitosť, stereotyp a dennodenné naprogramovanie je iba novou náhradou za smrť starého Boha. Rozum nesmie krotiť dušu.
