Keď sa forma stretne s obsahom
Tomáš Procházka 23/11/2020

LUX ÆTERNA AKO HYPNOTICKÁ ÚVAHA O TVORBE

Mám rád umelcov, ktorí ma svojou tvorbou provokujú. Zbožňujem pocit, keď sa so mnou ako s divákom „ráta“, keď mi umelec vedome kladie ťažké otázky, vedie so mnou dialóg. Sú to väčšinou umelci s výrazným rukopisom a veľmi svojským štýlom rozprávania. A skoro vždy svoje publikum rozdeľujú.

Gaspara Noého môžeme označiť všetkými možnými prívlastkami, ktoré nám pri slovnom spojení „kontroverzný umelec“ napadnú. Je to provokatér, manierista, režisérista… Love him or hate him. Môj prvý Noé bol Zvrátený (Irréversible, 2002). Bol som uchvátený nielen spôsobom, akým bol film natočený, resp. rozprávaný, ale hlavne som nikdy (a to dokonca ani pri Larsovi von Trierovi) nezažil, aby ma film tak emočne provokoval. Nikdy mi ani nenapadlo, že umenie môže na svojej ceste človeka transformovať, použiť prostriedky ako znechutenie, šok alebo všeobecný pocit ťaživého dusna. Film mal pomerne zásadný vplyv na moju prácu ako režiséra a Gaspar Noé sa zaradil k mojim temným režijným sudičkám. Noého filmy sú vždy veľkou udalosťou. Trúfam si povedať, že je to Pasolini našich čias.

V Lux Æterna Noé opäť raz výrazne experimentuje s formou. Od začiatku pracuje so rozdelenou obrazovkou, split screen, až po záver, na ktorý sme upozornení na začiatku filmu. Noé je tentoraz prekvapujúco veľmi civilný a tam, kde by sme zvyčajne hľadali režisérovu záľubu v metóde kolektívnej improvizácie (ako napríklad šialený tanečný horor Climax, 2018), vidíme nesmierne precíznu, priam „nemeckú“ prácu s detailom. Ani výber herečiek, ktoré majú byť upálené ako čarodejnice, nie je náhodný. Béatrice Dalle – rebelka a sexsymbol 80. rokov, taktiež dvorná herečka ikony francúzskej kinematografie Claire Denis. Režiséri a režisérky ju často videli ako zhýralú punkáčku, femme fatale, nahú múzu. Jej protihráčku Charlotte Gainsbourg môžeme zase označiť za múzu Larsa von Triera, ktorá v jeho „trilógii depresie“ – Antikrist (Antichrist, 2009), Melancholia (2011), Nymfomanka (Nymph()maniac, 2013) – šla ďaleko za trinástu komnatu a komfortnú zónu nejednej herečky. Obe sú takpovediac „moderné čarodejnice“. V prvej časti tieto herečky (reprezentujúc samé seba) vedú dialóg ako kolegyne a rozprávajú si historky z natáčania, keď hrali roly čarodejníc. Domnievam sa, a pripúšťam, že to môže byť celkom naopak, že čarodejníctvo slúži v tejto eseji ako metafora Noého častej provokácie a skúšania divákovej vytrvalosti. Provokácia alebo šok v jeho prípade vždy smerujú ku katarzii, k nesmierne očistnému zážitku. Spomeňme si napríklad práve na Zvráteného a záverečný slogan „LE TEMPS DETRUIT TOUT“ (Čas všetko zničí) a záber nádhernej Monicy Bellucci na lúke, bez známky zranení alebo tráum, ktoré jej postava vytrpela. Na to, aby sme boli v raji musíme prejsť peklom.

Ťažko prezradiť čokoľvek z deja filmu bez toho aby som vám niečo „nespoiloval“, ale pridávam sa k časti obecenstva, ktorá tvrdí že Lux Æterna je Noého majstrovské dielo. Len ojedinele sa forma stretáva s obsahom, ale keď sa to podarí, je to skutočný zázrak. Noého film funguje nielen ako fascinujúci experiment, ale predovšetkým ako esej, ktorá sa vyznáva z lásky k transformatívnej sile umenia. Na ploche 50 minút režisér vytvára surovú metaforu toho, čo znamená tvoriť a čo znamená slovo inšpirácia. Dalo by sa povedať, že Noé sa pokúsil týmto filmom o svoj vlastný manifest. Po dopozeraní filmu som myslel na Antonina Artauda a jeho Divadlo krutosti. Divadlo/umenie, ktoré má byť operáciou, diváka dekonštruuje a nanovo ho stavia. Myslel som aj na Tarkovského Zrkadlo (Зеркало, r. 1975) alebo na Jeana-Luca Godarda a to, ako definitívne opustil naratívnu filmografiu. Myslel som aj na svojho prvého Noého. Myslel som na svoje vlastné pocity pri tvorbe. Iba skutočný majster filmár sa dokáže do divákovej kože zahryznúť tak ako on.