Keď ma dráma rozveselí a komédia rozplače
Peťa Sedláková 19/2/2020

Judy (r. Rupert Goold, Veľká Británia, 2019, 118 min)
Zažiť to znovu / La belle époque (r. Nicolas Bedos, Francúzsko, 2019, 115 min)

O Judy, Marianne a jasné, že aj o mne

Začala som chodiť častejšie do kina. Dlho som tomu nevedela prísť na chuť, najmä ak tam spravidla narazím na divákov, ktorí bez hanby komentujú film nahlas, chrumkajú pukance, svietia telefónmi, nechodia načas a ich vzpriamené siluety sa mihajú pred plátnom v prvých dôležitých momentoch príbehu. Na sedadle sa začínam mrviť a naozaj neviem, či sa smiať, alebo plakať. Napriek tomu tam chodím. Chodím, pretože celé to prítmie, anonymitu, útek do fiktívneho sveta, kde sa vždy aspoň čiastočne nájdem, občas fakt potrebujem. Navyše, už som sa naučila ozvať a bezohľadným divákom patrične vynadať. A hoci ich pohľady na mňa zďaleka nie sú pekné, zostáva vo mne dobrý pocit a hlavne ticho v kinosále. V nedávno videných filmoch ma zaujali práve ženy, ktoré vedia prejaviť nielen nespokojnosť, ale aj vnútorné zúfalstvo, rozmarné pôžitkárstvo… skrátka všetko, čím sa rada nechávam inšpirovať. Cítila som v nich krásu chronickej nezrelosti na pokojný život, do akej sa, myslím, taktiež vrhám.

Pri Judy som si hneď pomyslela: bude tam Renée, bude sa tam spievať, dobré to bude! A La belle époque? (Pardon, ale v tomto prípade postačí čudesný distribučný preklad naozaj len v úvode). La belle époque predsa otvára tému nostalgie, takže ani tu nie je o čom, dobré to bude! Išla som, vynadala spolusediacim a nechala sa unášať najskôr tým, čo sa deje pod lúpajúcou sa maskou. Tzv. „the show must go on“ téma je dôvodom, prečo som sa navždy zaľúbila do Moulin Rouge! (2001) či Čiernej labute (2010). Zaujíma ma priestor za oponou a filmom, ktoré odhaľujú skutočné pocity a nálady interpretov, som ochotná kadečo odpustiť. Ale bolo čo odpúšťať? Životopisný film o poslednom turné vyčerpanej Judy Garland, niekdajšej Dorotky z Čarodejníka z krajiny Oz, zachytáva okrem trpkej prítomnosti konca šesťdesiatych rokov aj niekoľko ešte trpkejších okamihov z nakrúcania slávneho muzikálu. To, čím bolo poznačené detstvo a mladosť síce obľúbenej, ale nešťastnej Judy, sa odzrkadľuje v prostorekosti, ktorá sa tam hore, v pomyselnom hviezdnom nebi, v žiari reflektorov, stáva vstupnou bránou do intimity. Neznesiteľnosť tamojšieho svetla ma po mojich (aj Judyiných) prebdených nociach ubodala do takej miery, že pri finálnom výstupe som sa cítila ako jeden z dychtivých fanúšikov v londýnskom kabarete. A hoci nemám rada pieseň Over the Rainbow, prichytila som sa pri tom, že si ju pospevujem a pomáham tak takmer bezhlasnej Judy. V žene, ktorá v posledných rokoch života márne hľadala oporu v ľahkosti vzťahu s mladším hudobníkom Mickeym Deansom, zostala už len túžba byť so svojou najväčšou ťažobou – vlastnými deťmi. Aj tak sa končia manželstvá.

Jedno manželstvo skončilo v troskách aj v La belle époque, i keď „la belle époque“ bolo vlastne jeho kľúčovým a najšťastnejším obdobím. Kým Judy rozoberá absolútny pád manželstva a života v dôsledku minulosti, tu dostáva minulosť pridanú hodnotu. Teraz je to zlé, ale vráťme sa do obdobia, keď to bolo krásne! Zdá sa to nemožné, no s pomocou agentúry Time Travelers zabezpečujúcou vierohodnosť akejkoľvek vybranej doby sa manželkou ohrdnutý Victor vracia do roku 1974. Roku, keď po prvýkrát stretol Marianne. Vníma ju inak a v podobe herečky s rovnakými šatami, gestami a rečou rozoznáva už zabudnuté vzrušenia, kradmosť dotykov, veľkých očakávaní… všetko, vďaka čomu je také ľahké ľúbiť.

Návrat, ktorý mi pripomenul moju tiež obľúbenú a nemenej zádumčivú Polnoc v Paríži (2011), je pre Victora akiste malým pohyblivým sviatkom. Z ukričanej Marianne, ktorá dala prednosť mladšiemu, zdanlivo súcejšiemu milencovi a jej prebdené noci ruší jeho chrápanie, sa stáva múza a omnoho dôležitejšia postava, než by sa mohlo na začiatku zdať. Time Travelers ponúka ľuďom príležitosť vrátiť sa do hmotnej minulosti, pretože z filmového umenia sa (vraj) vytráca schopnosť vyvolať emócie. Paradoxom je, že toto tvrdenie vo mne vyvolalo emóciu o to väčšiu. Stalo sa, že z Judy som navzdory tragickosti príbehu, vynúteného hladu nedostatočne štíhlej americkej hviezdičky a jej následného hladu po živote, odchádzala veselá, s pocitom zadosťučinenia, že celá tá tragédia sa predsa len skončila dobre. Usilovať sa o šťastie nikdy nebolo ľahké, ale aj po La belle époque som ako človek, čo sa ustavične stráca v snoch, predstavách a nostalgii, pochopila, že niekedy iba stačí dôjsť na koniec dúhy. A po tej komédii „happily ever after“… som plakala.

Filmom Judy a La belle époque nie je čo odpúšťať, oni sú o odpúšťaní. Medziľudskom, ale najmä o odpúšťaní žien, ktoré odpúšťajú sebe. Judy priznáva svoj podiel viny, cez slzy sa lúči s dcérou a ja cez slzy pozorujem Marianne, ako priznáva mužovi: „Nie je to o tom, že by som nevedela zniesť teba. Neznesiem seba.“ So true, girl.