Z CYKLU WE LOVE 90’S
V roku 1995 prišlo na svet niekoľko významných sci-fi kúskov, z ktorých sa stali, či už v dobe uvedenia, alebo až časom, kultové kúsky. Opäť sme nemohli do našej trojky zaradiť všetko, čo by sme chceli, tak sa aspoň v úvode povenujme snímkam mimo tohto výberu. No a hneď tu máme zopár nominantov na guilty pleasure, samozrejme, jeden z nich sa vopchal aj do našej „svätej trojice“. Skôr než sa nekompromisne pustíme do Keanu Reevesa ako Johnnyho Mnemonica, máme tu kanadsko-americko-japonskú produkciu snažiacu sa o ambiciózne zobrazenie šialeného sveta Philipa K. Dicka na plátne. Film sa volá Screamers – Hlasy z podzemia a možno keby bol mal vyšší rozpočet, nenazvala by ho kedysi manželka môjho kamaráta „zetko“. Je to škoda, snaha sa totiž cení, ale keď nedostanete „lóve“ na takýto cool projekt, choďte radšej… no, proste robte niečo iné. Lóve však boli na veľkofilm s názvom Vodný svet, kde sa producíroval Kevin Costner so žiabrami a zasadil tak do hláv verných fanúšikov prvé pochybnosti o svojej príčetnosti. „Post-apo“ Kevina Reynoldsa je stále pozerateľná blbina, pre niektorých krásny ambiciózny film, pre iných nezmysel s kolísajúcim tempom. Vyberte si sami. Pokiaľ si neviete vybrať, svetlo sveta v roku ´95 uzrelo aj dielo so všehovoriacim názvom Zóna robotov, na známejšie meno ale zabudnite. Takže poďme už k tým vyvoleným. Spravodlivo sme do trojice zaradili jednu megaklasiku, jeden nedocenený klenot žánru a guilty pleasure.
Nr. 6.1: 12 opíc (12 Monkeys, r. Terry Gilliam, USA, 1995)
Poznáte doslova statické krátke sci-fi Rampa režiséra Chrisa Markera z roku 1962? Vedeli sme, že nie (haha), ale po tom, čo sa akurát vďaka nám dozvedáte, že ide o predobraz k slávnemu dielu Terryho Gilliama 12 opíc, si ho určite pozriete, čo vám aj vrele odporúčame. Každopádne tu máme vysokorozpočtový, veľmi voľný kvázi remake s Brjúsom Willisom, Bredom Pittom a Christófrom Plummerom, ktorý nám v tej deväťdesiatpäťke vytrel neuveriteľným spôsobom zrak. James Cole je vyslaný z temnej budúcnosti do posledných rokov dvadsiateho storočia, aby vypátral pôvodcu zhubného vírusu zodpovedného za smrť piatich miliárd ľudí. S holou hlavou sa cestuje časom lepšie než s három, takže Willis bol jasnou a asi najlepšou možnou voľbou. Pitt si zahral totálneho mešuge v blázinci a vyslúžil si hneď oscarovú nomináciu. Otázne je, či ho skutočne nakrúcali počas hrania scén, alebo išlo len o nakrúcanie skrytou kamerou cez pauzy. Raz totiž uviedol, že počas tejto bláznivej dekády neustále húlil… No a koľkokrát že sme tento filmík už videli? Dá sa to vôbec zrátať? Prvýkrát samozrejme ešte v nejakom tom bratislavskom kamennom kine, neskôr niekoľkokrát na analógovej televíznej obrazovke vo formáte 4:3, teraz už pekne naplno v širokouhlom formáte. A keď vám niekto povie, že 12 opíc je „film o ničom“, ako som sa už zopárkrát dopočul, tak COVID-19 naňho!
Nr. 6.2: Zvláštne dni (Strange Days, r. Kathryn Bigelow, USA, 1995)
Výborné scifíčko s názvom Zvláštne dni nakrútila po úspechu akčňáku Bod zlomu Kathryn Bigelow podľa scenára Jamesa Camerona (a Jaya Cocksa, aby sme boli spravodliví) v hlavnej úlohe s Ralphom Fiennesom, ktorý sa práve stal veľkou hviezdou vďaka Schindlerovmu zoznamu. No a čuduj sa svete, bol z toho prepadák ako hrom. Hollywood je skrátka nevyspytateľný a celosvetové publikum ešte viac. Našťastie sa z tohto krimi zasadeného do posledných dní milénia postupom času stal slušný kult. Fiennes si tu zahral bývalého policajta a v súčasnosti priekupníka s pamäťovými diskami. Na jednej takejto nahrávke si všimne vraždu prostitútky a pustí sa do nekompromisného pátrania a, samozrejme, pôjde mu o život. Sem-tam sa sem vlúdi nejaké to žánrové klišé, scenár je občas tak trochu miš-maš, niekoľkokrát sa zasmejete nad dialógmi typu: „Ja som tvoj kňaz, ja som tvoj cvokár. Som vládca kúziel, som Santa Klaus podvedomia.“ Ale dôležitejšia je temná atmosféra a perfektný sci-fi kabát tohto vo svojej podstate noirového dielka. V telke naň príliš často nenarazíte, možno opäť vtedy, keď Kathryn bude zase nominovaná na Oscara alebo keď Cameron dokončí tých sľúbených ďalších Avatarov, hádam to stihne ešte v tomto storočí.
Nr. 6.3: Johnny Mnemonic (r. Robert Longo, Kanada, USA, 1995)
Keanu Reeves nečaroval s počítačmi len v Matrixe, ale virtuálnu realitu si vyskúšal aj v tomto zmätočnom a chabom pokuse o budúcu cool klasiku. Ale nebuďme nespravodliví, ide o skvelú previnilú zábavu, kde prehrávajú úplne všetci: od Reevesa, cez „drsného“ rapera Ice T, Dolpha Lundgrena po zenite až po japonskú modlu Takešiho Kitana. Námet znie prehľadne a nádejne; svet je v roku 2021 kompletne digitálne prepojený (hurá, tvorcovia boli vizionári!), všetci majú nervový systém v prdeli a nejaká svinská nadnárodná korporácia nechce uvoľniť na trh liek, ktorý by nás mohol vyliečiť (hm, veď mohli zarobiť…). No výsledok už taký prehľadný nie je, vy sa neustále bavíte na trápnych dialógoch a niekoľkých hustých wtf scénach. Pamätníci a najväčší odvážlivci dali šancu tejto „atmosférickej“ wanna-be kópii Blade Runnera ešte v českých kinách v roku vzniku, ja som mal možnosť vidieť film až po rokoch na DVD a, bohužiaľ, chýbal ten povestný nostalgický efekt. Ale zase aby sme len nehanili, ide o jeden z vrcholov hereckej kariéry rapera Ice T, a možno aj Dolpha Lundgrena a Diny Meyer!
