Bol rok 1996 a ja som ako jediné decko medzi dospelými (ktorí mali ešte relatívne veľké plecné vypchávky na sakách) oduševnene tancovala v estrádnej sále kultúrneho domu na akčný hit Be My Lover od formácie La Bouche. Až neskôr sa niekde objavil druhý päťročný človek, ktorý mi na odporúčanie starších prischol ako parťák – vraj akože je to môj ženích. Najhviezdnejší moment síce nastal už vtedy, keď som sa zmocnila mikrofónu na DJ pulte a (vyzvaná nikým) zaspievala celej sále sólo Po nábreží koník beží, no vďaka audiovizuálnemu záznamu na obohranej VHS sa mi do pamäti vrylo najmä oduševnené tancovanie s mojím malým manželom a prenasledovanie veľkej princeznej (nevesty) s uspokojivo dlhou vlečkou na šatách.
Niekde uprostred žitia v škôlkarskom kolektíve sa do môjho vnímania spoločenských pravidiel votreli aj iné ako rodinné (audiovizuálne) vplyvy – všadeprítomná telka a prvá návšteva kina. Od samozrejmého manželstva levíčat Simbu a Naly v Levom Kráľovi (The Lion King, 1994, r. Roger Allers, Rob Minkoff) cez „svatební“ šaty (akokoľvek emancipovanej) Popelky (Tři oříšky pro Popelku, 1973, r. Václav Vorlíček) až po nikdy nekončiace hádzanie kytíc do skupín horlivých dievčat – oddané a svadbychtivé ženy sa stali bežnou súčasťou diania na obrazovke. V periférnom detskom vnímaní boli všetky filmy buď synonymom ľúbostných príbehov, alebo strielačiek a naháňačiek áut. V každom pohyblivom obraze boli podstatné len dve veci – ktorí sú dobrí a ktorí zlí a kto je do koho zamilovaný. Vždy niekto bol – a potom bola svadba alebo aspoň erotická scéna.
Po období ošívania sa pri sledovaní milostných scén v telke s rodičmi v obývačke nastal čas samostatnej tvorby filmového programu. Výber prebiehal prevažne na mrznúcom Windowse 98 erárneho počítača jedinej požičovni videokaziet na sídlisku – pred alebo po nákupe pukancov a zážitkového objednávania pizze. Dramaturgia často súvisela s tým, či nám rodičia tej z nás, u ktorej sme mali prespávačku, dovolili pozerať horor, alebo nie. Väčšinou však našu filmotéku tvorili stredoškolské intrigy a zabuchnutia sa či rôznorodé príbehy mladých emancipovaných randiacich Newyorčaniek pracujúcich v reklamných agentúrach. Niekedy v tom období sa moja dvanásťročná kamarátka Kaja, sediac na ružovom koberci svojej ružovej detskej izby, s nepredstieraným strachom v hlase spýtala okolosediacich návštevníčok svojej narodeninovej oslavy: „Ako je reálne možné, aby som sa niekedy páčila tomu, kto sa páči mne?! Veď to je takmer mizivá pravdepodobnosť!“
Napriek tomu, že sme po temnom ružovom období začali chodiť po alternatívy do filmového klubu, mainstreamová televízna a filmová kultúra nás prenasledovala naďalej. S cieľom naučiť sa po anglicky som videla všetky seriály, ktoré existujú a naučila som sa aj mnoho iných užitočných vecí. V kolektíve troch mužov a troch žien musí vzniknúť deväť rôznych heterosexuálnych párikov. Friend-zone je špeciálny názov pre „neočakávanú“ a ne-defaultnú situáciu, keď žena nechce chodiť s mužom len preto, že on chce. Párik rovná sa muž a žena. Muži potrebujú sex a nemôžu si pomôcť. Ženy potrebujú lásku a chcú byť požiadané o ruku. Keď sa párik rozíde, určite sa ešte dá dokopy v piatej sérii a potom ešte raz vo finálnej epizóde. Sebakriticky sa teraz spätne podozrievam, že som sa s prvým frajerom rozišla len preto, aby som si mohla predstavovať, že sa k sebe do konca školského roka romanticky vrátime – ideálne po naháňačke na autobuske v Leviciach.
Dievčatá na káve a v telke
Aj keď sme s kamarátkami veľmi rýchlo skopírovali aj manhattanské sedenie pri koktejloch, kradmý vonkajší tlak na tradičné uchopenie vzťahov bol prítomný aj napriek špecifického typu emancipácie Samanthy Jones či Mirandy Hobbes. Všetko obrazovkové dianie nielen potvrdzovalo problematickú povahu filmového (televízneho) média z pohľadu feminizmu, ale tiež určovalo a udávalo jasnú heterosexuálnu a monogamnú povahu romantických vzťahov hrdiniek, s ktorými sme sa stotožňovali.
Vzťahové problémy fiktívnych ženských postáv mnohokrát ponúkali jedinú referenciu a povzbudenie v porovnaní s našimi pubertálnymi drámami, no popritom účinne rozsievali idey o tom „správnom“ type vzťahov, romaniky a sexuality, nech bol náš referenčný televízny program akokoľvek (zdanlivo) progresívny. Samantha Jones napríklad v Sexe v meste (Sex and the City, 1998-2004, Darren Star Productions) často vtipne (a doteraz aktuálne) glosovala zaužívané predstavy o vzťahoch a predsudky spájajúce sa s ich alternatívami (jej promiskuitou, ne-monogamiou, bisexualitou), ale v kontexte seriálu bola použitá skôr ako „token“ – výnimka, čo potvrdzuje pravidlo, že aj nezadané, nezávislé a sexuálne slobodné biele západniarky si chcú aj tak hlavne nájsť celoživotného mužského partnera.
Ženám sa aj prostredníctvom Samanthy hovorí, že byť „taká“ nie je štandard a pozornosť sa upriamuje na jej mimoriadne aktívny sexuálny život (často zobrazovaný komicky) – nie na progresívne poznámky o vzťahoh, sexualite a rodovej nerovnosti, ktoré sú často práve v jej replikách. A napriek tomu, že jej „They should give rewards to people for not getting married, too!“ osviežujúco kontrastuje s „I’ve been dating for 15 years, where is he?!“ zúfalej Charlotte, na konci seriálu aj tak všetky hrdinky ostanú šťastne heterosexuálne a monogamne zadané.
V dvanástich nás na ružovom koberci uchvacovala panika nad nízkou pravdepodobnosťou vzájomnej náklonnosti s budúcim frajerom, neskôr nás, dospelácky sediac v kaviarni, tlačili nevyslovené vonkajšie očakávania na vlastné potreby a správanie sa vo vzťahoch. Zvláštny pocit projektovanej pasivity a zmätenosti – som (mám byť?) slabšia, potrebujem (?) priateľa, (asi) chcem lásku, (musím) mám rada sex, nespochybňujem, že chcem mať svadbu aj deti (ale aj kariéru, veď je predsa noé milénium), čakám pri telefóne, kým zavolá? Som naozaj ja tá, ktorá je z rozchodu nešťastnejšia a porazenejšia? Tieto pochybnosti sa nestotožňovali s mojou osobnosťou, ich všadeprítomnosť však bola dostatočná na to, aby som si svojimi vlastnými preferenciami nebola istá a snažila sa skôr podvedome prispôsobovať neprogresívnemu stereotypu.
Kniha Evy Filovej Eros, sexus, gender v slovenskom filme je plná zhrnutí hlboko sexistických pohľadov na ženské (jedine) monogamné vzťahy a pripomenula mi môj sugestívny pubertálny pocit odsúdenia na bezmocnosť – či ste single alebo žena vo vzťahu, budete sa trápiť . Keď počúvate ženské postavy dookola hovoriť repliky ako „Aspoň mi povedz, že ma máš rád!“ či „Ako si si ma mohol vziať? Veď ja vôbec nie som pekná!“, začne vám to trochu liezť na mozog, na úsudok a na sebavedomie.
Veď ja vás do ničoho nenútim
Dôvody problémového a opakovane stereotypného zobrazenia partnerských vzťahov v mainstreamovom filme a televízii sú mnohé a sú prepletené – od zobrazovania heterosexuality ako štandardu ľúbostných vzťahov po romantizovanie tráum a psychického násilia, rigidné ponímanie monogamie, nemorálnosť jej spochybnenia, univerzalizáciu mužskej perspektívy, stereotypné rodové role a rôzne kontradiktívne imperatívy, ktoré sa nedajú len nasledovať, ani zrušiť.
Heterosexualita je celoplošne akceptovaná a nespochybniteľná, je považovaná za štandardnú -> lebo väčšinovú -> teda „normálnu“ a potom neutrálnu. Nejde len o štatistiku, ale aj o skoré vplyvy. Napriek aktuálne odpozorovaným tendenciám smerovať Disney zápletky k rodine či súrodeneckým príbehom, rozprávky vo svojej príbehovej podstate dlhodobo propagujú heterosexuálnu lásku a rodovo stereotypnú romantiku a role – niekedy až hororovo nenávidiacu ženy (chudiatko malá morská pena!). Zatiaľ čo pokus natočiť „teplú“ verziu Popolušky by vyvolal celonárodnú paniku a demonštrácie, všetky ostatné rozprávky obsahujúce romantický heterosexuálny bozk dvoch postáv, sú považované za neškodné. Nechali sme sa naučiť, že heterosexualita (a stereotypné rodové roly s ňou spojené) je neutrálna. Zobrazovaná intimita, túžba a sexualita medzi mužom a ženou nie je sugestívna, ale prirodzená. Jednoducho povedané, ukázať homosexuálnu túžbu je „navádzanie detí na zlé“. Homofóbnych a stereotypných prístupov (a teda zabetónovávaní heterosexuálneho štandardu) je v produkcii pre mladé a detské publikum nespočetne – je dokázané, že zloduchovia či zlodušky v rozprávkach majú často queer prejav, aby pôsobili mätúcejšie, a teda strašidelnejšie.
Filmy o heterosexuálnej láske sú mládeži bežne prístupné (zatiaľ čo relácia o LGBT mládeži je v telke označená ako +18) a pokiaľ ukazujú mužskú perspektívu, často uvidíme aj explicitnú scénu. Mužská heterosexualita je predsa prirodzená – najprirodzenejšia na svete! Scéna dvoch málo-ročných chlapcov sledujúcich sprchujúcu sa ženu cez kľúčovú dierku je milým a všeobecne akceptovaným zobrazením chlapčenskej beťárskosti, nad ktorým nikto nezdvihne obočie (a nevyzve autora čeknúť si svoje senilné fantázie), no predstavte si film, v ktorom dve dievčatá odpadávajú nad sexi plavčíkom. V pomyselnej pyramíde je teda najškandalóznejša homosexualita a potom ženská (hetero)sexualita – to sa nerado vidí, pokiaľ to nie sú čarodejnice.
Nielen v Disney rozprávkach sa dramaturgicky „musí“ stať, že sa mužské a ženské postavy do seba zamilujú. Zaiskrí to pri riešení detektívnych prípadov či ekologickej katastrofy, cit sa mnohokrát prebudí napriek počiatočnej nenávisti medzi postavami. Žena sa čoskoro zamiluje, len treba potlačiť. Na niektoré veci sme si natoľko zvykli, že sme sklamaní, keď náhodou vidíme film, v ktorom pusa medzi chlapcom a dievčaťom nepadne. Zároveň nechceme vidieť, ako padne medzi dvoma mužskými kolegami ako osviežujúci koniec bromance v krimisérii.
Normálne a univerzálne
Keď sa tešíme z nového queer filmu alebo progresívne teplých nových postáv a seriálov, stále ich považujeme za alternatívu k štandardu heterosexuality. Queer filmy hodnotíme podľa toho, ako veľmi sa ich stvárenie citu a romantických vzťahov podobá na to, čo považujeme za „univerzálne“ (heterosexuálne). Či už to bol Život Adèle (La Vie d’Adèle, 2013, r. Abdellatif Kechiche), alebo Daj mi tvoje meno (Call Me by Your Name, 2017, r. Luca Guadagnino) – najviac chvály išlo smerom, ktorý nás všetkých ubezpečoval v ich normálnosti. Veď to sa podobá na nás a je to o skutočnej láske (tak im to odpustíme)! Aj v Bohemian Rhapsody (2018, r. Bryan Singer, Dexter Fletcher) boli ako najšťastnejšie chvíle Freddieho Mercuryho zobrazené tie, kde sa správal heteronormatívne, nemal na sebe drag a predstavoval svojho priateľa rodičom. Homofóbne moralizovanie o zhýralosti ne-monogamie v queer vzťahoch je samostatná kapitola (aplikovateľná aj na niektoré heterosexuálne príbehy). Za upozorňovaním na to, čo máme spoločné, je často snaha pochopiť sa navzájom, no zarovnávanie rozdielov vedie k nebezpečnému zjednodušovaniu. Nie, nie sme všetci rovnakí a nie, nemáme rovnaké vzťahy.
Heterosexuálne a monogamné stvárnenie lásky vo filmoch je štandard do takej miery, že sa pri nich nehovorí ani o špecifikách mužsko-ženských vzťahov v kontexte romantiky v patriarchálnej spoločnosti s prihliadnutím na odlišné rodové role a príležitosti. Heterosexualitu a rodovú nerovnosť považujeme za súčasť lásky a často s nimi prijímame aj emocionálne násilie, pochybne konsenzuálny sex, tlak a sebavinu. Spomínaný pocit nestotožňovania sa (a tlaku stotožniť sa!) s existujúcimi ženskými postavami a ich sebatrýznivým prežívaním vzťahov s mužmi súvisí aj so štandardizovaným mužským pohľadom na lásku, ktorý je vo filmoch reprezentovaný najčastejšie.
História (nielen) filmu je postavená na mužskej perspektíve a držaní žien „tam, kam patria“. Ak nie do kuchyne alebo obchodu so šminkami, tak do druhej tretiny filmu, kde hlavný hrdina (a divák) potrebuje rozptýlenie, milostnú scénu a motiváciu niekoho zachrániť. Dobre známy je fenomén male gaze, ale aj teória strachu z kastrácie, na základe ktorej sa mužskí režiséri už tradične snažili žien vo filme „zbaviť“ – teda ich v rámci príbehu buď zabiť, alebo vydať. Heterosexuálna a mocenská povaha partnerských či ľúbostných vzťahov je súčasťou štruktúry mnohých filmov. Samotná dramaturgia príbehu tradične vyžaduje udržovanie žien v podriadených pozíciách k mužským postavám – v romantickom alebo sexuálnom vzťahu. Doteraz býva v konverzácii s pedagógmi filmových škôl výzva presadiť námet, ktorého súčasťou nie je žiadny (heterosexuálny) milostný vzťah alebo zápletka.
Romantické vzťahy sa ponúkajú vo svojej zjednodušenej forme – muž a žena sa do seba zamilujú, skrz rôzne prekážky sa dajú dokopy a potom žijú šťastne až kým nepomrú alebo kým muž ženu nepodvedie, prípadne nevyhovie jej priam biologickej potrebe vydať sa. V mainstreamovom diskurze chýbajú nielen otvorené vzťahy, dôraz na priateľstvá a nesexuálne partnerstvá, je ťažké nájsť aj single postavu, ktorej priamou túžbou by nebolo zmeniť tento svoj status, kým sa skončí film. Postavy sa vo svojich milostných vzťahoch a záväzkoch trápia presne z tých dôvodov, ktoré všetky susedné príbehy štandardizujú. A diváctvo si zapamätá všetky tie svadby, plačúce ženy a neverných mužov.
Kto komu čo vymýva
Presne dvadsať rokov po „Be My Lover“ svadbe som sa sedela na ďalšej. Okrem pikošiek o Ježišovi a božej milosti som sa dozvedela aj niečo o mne a iných nevydatých ženách, v neposlednom rade aj o audiovízii. „Mladí ľudia sú ovplyvnení americkými seriálmi, ktoré ich učia nezáväznému sexu. Mladé ženy sú zmätené a nevedia nájsť svoju cestu. Nechávajú mužov preskakovať plot a potom sú nešťastné.“ Sedela som vytočená a hriešna v kostolnej lavici. Fakt je môj život kompletne ovplyvnený Samanthou Jones? A keby aj, bolo by to také zlé? Odkiaľ majú všetci tú absurdnú binaritu dobra a zla, morálneho a nemorálneho, sexuálne aktívneho a neaktívneho… „I couldn’t help but wonder.“
Včera v kuchyni dve spolubývajúce rozoberali svoje morálne zásady v kontexte tancovania salsy a bozkávania sa s chlapcami na verejnosti. Otočená chrbtom som si pri linke nenápadne a neštandardne pomaly varila kávu. Čakala som, čo nové sa dozviem o svete. „Ja by som ťa neodsudzovala, ani keby si si to s niekým rozdala v parku za naším domom.“ Skoro mi vypadla lyžička. S napätím som očakávala reakciu, kanvica dobublotávala a vzduch za mojím chrbtom sa naplnil elektrinou. Po krátkej pauze sa dramaticky ozvalo: „Tak to je niečo, čo by som ja NIKDY neurobila.“ Puk! Voda zovrela.
Zaliala som si kávu a s tajne zdvihnutým obočím opustila kuchyňu naplnenú víťazoslávnym vyhlásením. V izbe som si sadla za počítač a nonšalantne pozerala z okna, rozmýšľajúc nad svojím vlastným presvedčením, čo sa váľania v tráve a romantických vzťahov týka. Ten chlap na svadbe mal pravdu. „Americké seriály“ nás kompletne poznačili – ale vôbec nie tak, ako si myslí. Idea to by som nikdy neurobila (lebo je to nemorálne a nemonogamné) na nás nečíha len v kostole. Napriek tomu, že konzumujeme súčasnú filmovú a televíznu produkciu, hlavným leitmotívom je stále stará dobrá jednoduchá monogamná patriarchálna pravda – teraz ešte nebezpečnejšie oblečená do sexuálnej slobody a nezávislých postáv. Ale keď príde na lámanie chleba, aj Samantha Jones má konečne jedného frajera a všetky postavičky vo svete Harryho Pottera sú bezpečne spárované a rozmnožené.
Sedím tu pri stole a ťukám stĺpček do Kinečka na mojom Macu, ovplyvnená všetkými tými ideológiami, príbehmi, mainstreamami, stereotypmi, občasnými výnimkami a sexuálnymi zážitkami až po treťom rande. Nedá sa tomu vyhnúť, ale dá sa začať si to všímať a rad za radom všetko (vrátane seba) spochybňovať – čo môže byť pre nás „väčšinových“ (v kontexte sexuálnej orientácie, etnicity, náboženstva) ťažká úloha. Idem sa teraz skúsiť prescrollovať až na začiatok a nájsť tú verziu seba, ktorá nestihla vidieť všetky epizódy Sexu v meste a 8500 filmov, ktoré neprešli Bechdelovej testom. Myslím, že spieva niekde karaoke Mišky Paštekovej a je si tým, čo chce, dosť istá.
Použitá literatúra:
FILOVÁ, Eva: Eros, sexus, gender v slovenskom filme. Bratislava: SFU, 2013.
MULVEY, Laura: Visual Pleasure and Narrative Cinema. Screen 16, 1975.
HOOKS, Bell: Feminizmus do vrecka: o zanietených politikách. Prvé vydanie. Bratislava: Aspekt, 2013.
CVIKOVÁ, Jana; JURÁŇOVÁ, Jana: Ružový a modrý svet. Dunajská Streda: Aspekt, 2003.
