Tohtoročný program Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet 2021 predstaví divákom novovytvorenú nesúťažnú sekciu slovenskej krátkometrážnej tvorby – Jeden svet v krátkosti. Organizátori festivalu sa rozhodli po prvýkrát vytvoriť priestor pre tvorcov dokumentárnej krátkometrážnej tvorby a ukázať divákom, že aj na zdanlivo malej ploche sa dajú inovatívne a autorsky spracovávať dôležité témy.
Paralelne so zahraničnou sekciou krátkometrážnych filmov predstavíme i sekciu slovenských krátkych filmov z dielne Ateliéru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU. Výber filmov vznikal v spolupráci s Festivalovým oddelením FTF VŠMU a jeho cieľom bola v prvom rade potreba poukázať a upozorniť na životaschopnosť slovenskej dokumentárnej krátkometrážnej tvorby. Študenti Ateliéru dokumentárnej tvorby už presiahli tieň slávnej Generácie 90, aktuálne a autorsky reagujú na problematické či opomínané aspekty slovenskej spoločnosti.
ZLODEJ KRIČÍ CHYŤTE ZLODEJA
Demokracia, diktatúra, fašizmus. Tieto a mnohé iné pojmy týkajúce sa politických režimov a ideológií figurujú v dokumentárnej úvahe Roba Mihályho Nech žije smrť!, zachytávajúcej protesty v deň 31. výročia Nežnej revolúcie v Bratislave, počas ktorého bola pandémia koronavírusu na Slovensku na prudkom vzostupe.
Študentky a študenti Vysokej školy múzických umení pracujúci na tomto krátkometrážnom filme sa rozdelili do niekoľkých filmových štábov a zachytávali paralelne prebiehajúce demonštrácie vo viacerých častiach hlavného mesta. Činy a slová protestujúcich sa tu vďaka autorskému komentáru stávajú predmetom akéhosi rozboru, využívajúc ako podklad esej Večný fašizmus z roku 1995. Autorom je Umberto Eco, taliansky spisovateľ, filozof a teoretik, ktorý v nej charakterizuje spoločné črty fašistickej ideológie a vyzýva nás k ostražitosti a odhaľovaniu fašizmu v jeho nových formách. Pasáže prebraté z tejto práce pôsobia ešte výraznejšie, keď vďaka vizuálnej konkretizácii nadobúdajú svoj význam aj v dnešnej dobe. Aktérmi snímky sú náhodní účastníci protestov, ale aj predstavitelia vládnej opozície, ktorí nepriaznivú pandemickú situáciu využívajú v svoj prospech. Sme svedkami ich násilných prejavov, vulgarizmov, šírenia rôznych dezinformácií a porušovania opatrení (ne)skrývajúcich sa za „boj za slobodu, demokraciu, Boha a národ”. Počúvame, že rúško je symbolom otroctva a je nám braná sloboda. Kontrastom je rozprávač v ochrannom obleku, ktorý v tichosti sleduje štatistiky, grafy a narastajúce krivky koronavírusu. Demokracia, diktatúra, fašizmus. Každý z opýtaných si tieto pojmy vysvetľuje po svojom, no aj tak všetci v heroickom a nacionalistickom duchu bojujú za to isté, nehľadiac pritom na boj, ktorí zdravotníci a vedci v tej dobe zvádzali už takmer trištvrte roka. Film ponúka smutný, miestami až hrozivý pohľad na súčasnú spoločensko-politickú situáciu na Slovensku a na časť jeho občanov. Zároveň je však vyslovením nádeje na jej zlepšenie. Snímka vyzýva premýšľať nad slovami Umberta Eca o odhaľovaní fašizmu aj nás, divákov.
ŽENY REVOLÚCIE
V duchu protestov pokračuje i publicistický dokument Sone Nôtovej Nežná. Snímka vznikla ako školské zadanie na tému November 1989 – očami študentov. Nôtová pootvorila doposiaľ opomínaný aspekt Nežnej revolúcie a rozhodla sa zamerať na úlohu žien počas novembra 1989. Autorka dokumentu sa vybrala do ulíc a vytvorila anketu, v ktorej sa pýta okoloidúcich ľudí na hlavných predstaviteľov či predstaviteľky Nežnej revolúcie. Automatickou odpoveďou sú mená Milan Kňažko či Ján Budaj. V momente, keď padne otázka ohľadom ženských predstaviteliek, odpovede už nie sú také automatické a pohotové. Naopak, respondentom evidentne robí problém spomenúť si čo i len na jednu ženskú osobnosť spojenú s novembrom 1989.
Práve táto na prvý pohľad jednoduchá otázka však mnohé vypovedá o negatívnom či apatickom vzťahu k ženám v našej spoločnosti. Respondentky vo filme, hlavné aktérky novembra 1989 – Zuzana Mistríková, Zuzana Cigánová, Eva Fifiková a i., spomínajú na svoje pôsobenie v politickej strane Verejnosť proti násiliu a svoje aktivistické činnosti počas protestov, a vnášajú tak nový pohľad do diskusie o Nežnej revolúcii. Tvrdenia zaznievajúce vo filme potvrdzujú opomínaný fakt, že ženy mali tak isto ako muži obrovský podiel na udalostiach a aktivitách počas protestov proti totalitnému režimu.
Snímka sa však neohraničuje len lapidárnou otázkou o ženách Nežnej revolúcie, prekračuje rámec ústrednej témy a vďaka výpovediam bývalej slovenskej političky Ivety Radičovej či bývalého politika a herca Milana Kňažka sa zamýšľa nad tým, aký je vzťah k ženám v politike dnes a či sme sa ako spoločnosť v tejto otázke niekam posunuli.
DIALÓG O LÁSKE, VIERE A INAKOSTI
Ročníkové cvičenie Petra Podolského Hľadanie spoločnej kompozície predstavuje ponor do vzťahu matky a syna. Intímne rozhovory na osobných miestach dvoch aktérov dokumentu nám približujú osobné prežívanie milujúceho rodiča, ktorý i napriek svojmu náboženskému presvedčeniu odmieta nazerať na synovu inakosť negatívne. Podolský veľmi intímnym ba až komorným spôsobom otvára veľmi dôležitú a stereotypmi zaťaženú tému vzťahu náboženstva a neheteronormatívnej identity.
Snímka napriek tomu, že je len ročníkovým cvičením, úspešne zarezonovala na medzinárodnom festivale krátkych filmov Leiria Film Fest.
DÁ SA POTOPENIU ĽUDSTVA ZABRÁNIŤ?
Pandémia koronavírusu bola pre všetkých z nás celkom novou a dosiaľ nepoznanou záležitosťou. Pojmy ako lockdown či karanténa nepatrili do nášho bežného slovníka. Rúška sme vídavali najmä vo filmoch z lekárskeho prostredia. Slovo pozitívny mávalo kladný význam. Svet sa zastavil a my sme ostali zavretí medzi štyrmi stenami. Každý sa s touto situáciou vyrovnával po svojom. Študentka Ateliéru dokumentárnej tvorby VŠMU Katarína Jonisová sa v svojom krátkometrážnom dokumente Titanik zamerala na to, aký dopad mala na ľudí s mentálnym znevýhodnením.Ide Titanik, ide Titanik, potápa sa Titanik, sú tam ľudia, sú tam ľudia, sú, sú tam ľudia, sú tam ľudia, sú… Takto znie časť textu piesne Titanik, ktorú zložil Roman Radkovič, hlavný aktér snímky. V úvode sledujeme Romana žijúceho v domove pre ľudí s mentálnym hendikepom pri hre na gitaru a skladaní pesničiek. Keď vo svete „zavelí“ COVID-19, jeho život upadá do stereotypu, k slovu sa hlási zúfalstvo a osamelosť. Film sa od tejto chvíle mení po obsahovej aj formálnej stránke. Kameramanom aj režisérom sa stáva Roman, sníma svoje bytie v karanténe a vďaka nemu voleným záberom sa nám naskytá intímny pohľad do jeho mysle a vnútorného prežívania. Zvukové pozadie dotvára nediegetický telefonický rozhovor režisérky s hlavnou postavou, zdôrazňujúci potrebu ľudského kontaktu, a to nielen v období pandémie. Tá tu, mimochodom, nie je priamo spomenutá ani raz, no vďaka zobrazeniu prázdnych ulíc či cedúľ s nariadenými opatreniami je publiku táto okolnosť jasná a nepotrebuje ďalšie vysvetľovanie. Následná návšteva týchto dvoch osôb, pri ktorej ani zamknutá brána nezabránila vzájomnému spojeniu, je veľmi dojemná. V momente, keď sa začnú k ich interakcii pridávať aj ďalší obyvatelia domova, sme svedkami toho, ako sa príbeh presúva z individuálnej roviny na rovinu spoločenskú. Snímka však ponúka v rámci symptomatických významov aj hlbšie presahy. Jej leitmotívom je zánik, ku ktorému sa ľudstvo nezadržateľne blíži. Vďaka tomuto prvku je film sčasti akýmsi mementom mori. V prvom pláne tu ako príčinu zániku vnímame práve koronavírus, no druhý plán sprítomňuje aj tému environmentálnej krízy. Spočiatku vnímame našu záhubu prostredníctvom Romanových prognóz ako nezvratnú a neoddialiteľnú, no práve vývoj rozprávania, nás privádza k myšlienke, že istá nádej na záchranu „Titaniku“ tu ešte stále je.
(NE)VINNÍ
Každý z nás sa už ocitol v situácii, keď zistil, že vlak. na ktorý čakáme. mešká. Nervózne sme prešľapovali v čakárni na vlakovej stanici a v mysli polemizovali nad tým, ako sa do cieľovej stanice dopraviť čo najrýchlejšie. Prípadne sme v duchu nadávali na nespoľahlivosť štátneho železničného dopravcu. Za meškaním vlakov sú okrem technických problémov z času na čas tragické udalosti ako samovraždy.
Režisér snímky Cestujúcim do pozornosti Marek Moučka sa rozhodol divákom sprostredkovať príbeh štyroch rušňovodičov, pre ktorých sa tragické skoky pod vlak stali časom profesijnou rutinou. Autor však neostáva len pri explicitných opisoch konkrétnych zážitkov, z výpovedi o traumatizujúcich spomienkach prechádza do hlbšieho zamyslenia o tenkej hranici života a smrti. Vhodne zvolenými otázkami Moučka vedie protagonistov k hlbším a filozofickejším odpovediam o pocitoch viny či neviny a ich postoji k smrti.
Postupne zisťujeme, že rokmi sa tragické udalosti stali pre rušňovodičov už akousi morbídne prirodzenou a neodmysliteľnou súčasťou ich profesie. Na pozadí komornej témy vzniká veľký priestor na premýšľanie o globálne dôležitej téme duševného zdravia, ktoré je v našej spoločnosti častok odsúvané na vedľajšiu koľaj a zľahčované.
Pevne veríme, že novovytvorená prehliadka krátkometrážnej dokumentárnej tvorby sa časom stane neoddeliteľnou súčasťou festivalu Jeden svet, otvorí divákom a diváčkam nové obzory a prebudí záujem o študentskú krátkometrážnu tvorbu.
Jeden svet v krátkosti: Slovenské filmy sa premietne dňa 9. 11. o 17:00 v Novej Cvernovke. Filmy osobne uvedie jedna z kurátoriek sekcie Nina Ulická.
