10 rokov s Mirandou July

Keď z ničnerobenia niečo vznikne

„Odjakživa ma zaujíma len to, ako svoj život prežívajú iní ľudia, kam priebežne kladú svoje telo a ako sa s ním vnútorne vyrovnávajú.“ – Miranda July, It Chooses You, s. 157

Prechádzal som sa po centre Mexico City a vkladal som vankúše do rámov rozbitých okien, napísal v roku 1990 o svojom diele Placing Pillows vizuálny umelec Francis Alÿs. Mesto Mexiko bolo vtedy len pár rokov po ničivom zemetrasení a jeho centrum bolo stále hlboko doráňané. Na pozadí rozjatrenej politickej situácie, ktorá nastala po zemetrasení reagoval Alÿs na urbánny priestor subtílnym, ale presným gestom.

Táto „skulptúrna situácia“ bola jednou z prvých, ktoré zásadne rámcovali jeho vzťah k verejnému priestoru a k jeho poetike/politike. Ale tiež k tomu, čo sa ako jasná línia tiahne celou Alÿsovou tvorbou: isté sizyfovské úsilie, ktoré vedome velebí samotný proces. Proces, ktorý nám otvára čoraz vzácnejšie podoby času: (zdanlivo) márnu činnosť, paradoxný čas, čas číreho bytia.

Následne v roku 1997 vytvoril umelec prvú zo svojej série performancií s názvom Paradox of Praxis (Sometimes Doing Something Leads to Nothing). So svojou typickou nenútenou poetikou, ktorá je prítomná aj v jeho najpolitickejších dielach, tlačil ulicami Mexico City obrovský kváder ľadu, až kým sa celý kváder neroztopil. S postupujúcim časom sa objekt strácal, z niečoho sa prostredníctvom veľkej fyzickej námahy stávalo nič.

Tieto paradoxy Alÿs vo svojej tvorbe ďalej kontinuálne rozvíjal, napríklad v akcii s názvom When Faith Moves Mountains v Lime v roku 2002. Išlo v nej o bolestivo pomalé presúvanie polkilometrovej pieskovej duny. Päťsto dobrovoľníkov lopatami premiestnilo dunu o desať centimetrov. Táto akcia cez radikálne gesto („maximum effort, minimum result“) reagovala na vtedajšiu politickú tranzíciu v Peru, ale v širšom zmysle cez fyzickú metaforu rétoricky obracala na ruby princíp ekonomickej efektivity, ktorá tvorí jadro modernej spoločnosti.  

Momenty, keď veľké úsilie nevedie k ničomu, sú nám všetkým známe. Prchavá a absurdná monumentalita, do ktorej Alÿs tento pocit transformuje, však (aj dnes) otvára nové možnosti uvažovania o procese tvorby a života, o gestách a situáciách, ktoré nám pomáhajú ochrániť svoj čas pred tým, aby všetok spadol do nikdy nenasýteného víru produktivity.

Keď som si pri príležitosti písania tohto textu skúšala spomenúť, kedy som prvýkrát počula o Mirande July, vybavila sa mi jedna scéna, ktorá je zvláštne reálna, hoci viem, že som umelkyňu v skutočnosti nikdy osobne nestretla. Vidím v nej Mirandu v lietadle, ako si ide na toaletu zaprať spotené fľaky pod pazuchami, ale nakoniec si pri pokuse zachrániť chúlostivú situáciu zamáča celú sukňu a zahanbene sa vracia na svoje sedadlo, kde pokračuje v jemne trápnej konverzácii so spolusediacim, starším a slávnym mužom. Táto spomienka je zvláštna – moja pamäť ju vstrebala tak, akoby som tú situáciu naozaj zažila, pri lete z Los Angeles do New Yorku s výhľadom na Mirandu July krížom cez uličku. Myslím, že tento môj pamäťový sediment hovorí veľa o samotnej Mirandinej tvorbe – o tom, do akej blízkosti nás nechá k sebe pristúpiť, ako sa s ňou ocitneme v momentoch, ktoré sú nám až bolestivo povedomé vo svojej špecifickej trápnosti, surovosti, zraniteľnosti… a vzápätí nás zvedie jej solitérny humor a veľmi špecifická sebairónia. 

Google mi nakoniec – cez „miranda july wet armpits“ – pomohol moju surreálnu spomienku ukotviť. Mirandu som prvýkrát stretla v jej poviedke Roy Spivey, ktorá vyšla v časopise New Yorker v júni 2007. Je možné, že som sa do nej pustila úplne náhodne, iba kvôli ilustračnej fotografii od Williama Egglestona, ktorú milujem. 

Miranda July a jej neprehliadnuteľný vzhľad a štýl, ktorý počas poslednej dekády naberal na sofistikovanej podivnosti, indie-star, quirky múza. Prvým plnokrvným kontaktom s touto americkou filmárkou, umelkyňou a spisovateľkou sa pre mňa stala jej druhá kniha IT CHOOSES YOU, ktorá vyšla takmer presne pred desiatimi rokmi. Ak by sme paradox spomínanej Alÿsovej série len trochu pozmenili – na Sometimes Doing Nothing Leads to Something –, mohol by to byť aj názov tohto projektu. 

Potom, ako vyhrala účasť na workshope festivalu Sundance, Miranda debutovala ako filmárka v roku 2005 s celovečerným filmom Me and You and Everyone We Know. Film získal cenu Caméra d’Or (Zlatá kamera za najlepší debut) na filmovom festivale v Cannes, Špeciálnu cenu poroty na Sundance a ďalšie. Dá sa povedať, že kniha IT CHOOSES YOU vznikla ako nejaký „výhonok“ z času, ktorý pre July nastal po tomto triumfe. Veľký úspech debutu, či už je to kniha alebo film, je takmer pre každého mladého tvorcu/tvorkyňu nielen povzbudzujúci, ale často môže byť – s očakávaniami, ktoré so sebou prináša – extrémne paralyzujúci. 

„[Na scenári] som pracovala za kuchynským stolom alebo v starej posteli s posteľnou bielizňou z druhej ruky. Alebo teda, ako vie každý, kto sa v poslednom čase pokúšal niečo napísať, to sú miesta, kde som si pripravila zázemie na písanie, ale namiesto toho som surfovala po internete. Čiastočne to viem ospravedlniť tým, že aj jedna z postáv v mojom scenári sa snažila niečo vytvoriť, tanec, ale namiesto tancovania si pozerala tanečné videá na YouTube. Táto prokrastinácia bola istým spôsobom výskumom. Akoby som nevedela už vopred, aký je to pocit: ako keby som pozorovala, ako ma unáša more, a bola príliš uchvátená pohybom vĺn, aby som volala o pomoc. Žiarlila som na starších spisovateľov, ktorí mali pred príchodom internetu väčšiu disciplínu. Než sa to stalo, stihla som napísať iba jeden scenár a jednu knihu,“ píše Miranda July v pasáži, ktorou sa kniha IT CHOOSES YOU začína. Dozvedáme sa, že sa zúfalo pokúša dokončiť scenár k svojmu druhému filmu The Future, že je takmer na konci a od ozajstného záveru ju delí malá, ale nejakým spôsobom neprekonateľná vzdialenosť. Jej paralýza je však trochu zvláštneho druhu. Vie, aký bude začiatok i koniec scenára, stále jej však ostáva vymyslieť presvedčivý stred príbehu. A tak len kliká – kliká – kliká na jednu vec za druhou. Vo svetlých momentoch je presvedčená, že ho našla, ten perfektný stred, a vtedy posiela drafty scenára ľuďom, na ktorých názore jej záleží. Tieto správy však freneticky nasledujú ďalšie emaily s predmetom „Nečítaj verziu, ktorú som poslala!! Novú pošlem čoskoro!“. A to až do momentu, keď jej čas pomaly odhryzáva z viery, že scenár naozaj dotiahne do konca. 

Popritom všetkom však naplno a s istou poctivosťou rozvíja rôzne módy prokrastinácie. Googli vlastné meno, „akoby odpoveď na môj problém bola tajne zakódovaná v blogu o tom, aká som neznesiteľná“. Napriek doposiaľ neexistujúcemu vzťahu k alkoholu začne po návrate domov popíjať víno, s vervou sa pustí do domácich prác, nachádza záľubu vo varení komplikovaných jedál. 

A okrem toho sa každý týždeň teší na utorok – v utorok totiž v schránke pristane PennySaver, losangeleské inzertné noviny. Miranda píše o tom, ako sa do novín pustí vždy pri obede a ako – keďže sa nemá dôvod ponáhľať k „nepísaniu“ – prechádza inzeráty jeden za druhým a nachádza pasiu v analyzovaní jednotlivých ponúk. Nie že by si niečo chcela kúpiť, ale istým spôsobom ju vzrušuje popis konkrétnych vecí na predaj, akoby to boli miniatúrne články v novinách. Napríklad taká kožená bunda, veľká a čierna, o ktorej si niekto myslí, že je hodna 10 dolárov. Tieto banálne fragmenty sú ako prasklinky otvárajúce povrch anonymného života, ktoré podnecujú jej zvedavosť. Kto je táto osoba? O čom sníva, ako trávi dni? pýta sa July samej seba a od tejto zvedavosti, ktorá nadobúda formu akejsi čoraz vášnivejšej prokrastinácie, sa postupne dostáva k reálnej akcii. Práve inzerát o koženej bunde jej otvorí dvere na pomyslenú druhú stranu – a to tak, že zatelefonuje na uvedené číslo. So sebe vlastnou metaforickosťou popisuje zásadný moment tejto krátkej konverzácie: „Nastala pauza. Premerala som si obrovský priestor medzi naším rozhovorom a miestom, kam som sa chcela dostať. Skočila som.“

„Okrem bundy sa chcem dozvedieť aj niečo o vašom živote. O vašich nádejach a strachoch,“ vypadne z nej a požiada majiteľa koženej bundy o rozhovor výmenou za menší honorár. 

Cesta za Michaelom je pre Mirandu istým vykúpením, príležitosťou „opustiť jej jaskyňu“, priepasť prokrastinácie, v ktorej topí svoj čas. Prvé pennysaverovské dobrodružstvo však autorka pojme úplne vážne, ako ozajstný projekt, vybavená diktafónom, v spoločnosti asistenta a fotografky Brigitte Sire.  Za banálnou koženou bundou sa otvára príbeh človeka, ktorý sa po šesťdesiatke rozhodol podstúpiť tranzíciu. Z fotografie Brigitte Sire na nás pozerá muž v krehkej fáze akéhosi „medzibytia“: nežné volániky lemujúce bordové tričko kontrastujú s jeho tvárou, výrazom, ktorý pôsobí tvrdo, podozrievavo, možno trochu bolestne. 

Z rozhovoru medzi Mirandou a Michaelom sa dozvedáme, že prežil celý život v tele, ktoré mu bolo cudzie, a po prvom coming oute v roku 1996 sa rozhodol zaliezť naspäť do ulity. Ale teraz do toho ide naplno, odhodlane, prekonávajúc svoj celoživotný strach. Čaro nechceného: stretnutie s Michaelom zvláštnym spôsobom, možno až provokatívne zrkadlí stav, v akom sa Miranda v tom čase nachádza. Jeho absolútne odhodlanie a istá radosť, ktorá ho sprevádza, jeho boldness, odvaha, na ňu pôsobí povzbudzujúco, ako potrebná inšpirácia.

Miranda sa vzápätí rozhodne, že ako „neštudovaná a neužitočná sociálna pracovníčka“ bude brázdiť ulice Los Angeles s misiou realizovať rozhovory s ďalšími inzerentmi v PennySaveri. 

Indické sárí – Veľký kufor – Leopardie mláďa – Fotoalbumy – Fén na vlasy. Postupne sa pred nami – čitateľmi*kami – otvárajú príbehy, z ktorých každý nesie vlastnú intenzitu, otázky, záhadno.

Miranda je otvorená takmer čomukoľvek a kompletne ponára do príbehov ľudí, ktorí mali nedávno formu len obyčajných pár riadkov v inzertných novinách. V knihe IT CHOOSES YOU sa na nás postupne vybaľujú celé svety, vesmíry, s vlastnou jedinečnou textúrou bytia. A každý je úplne iný, pričom celok pôsobí ako nejaká psychologická geografia L.A. v istom čase a (spoločenskom, politickom) priestore. 

Pomedzi stretnutia s respondentami Miranda rozpráva o progrese svojho scenára. Akcia PennySaver sa z okraja presunula do centra filmárkinho života a tá línia tvorby, ktorá mala byť nosná, chradne (?) na okraji. „Kumulujúce sa zúfalstvo,“ opíše to autorka. Ale ako si môžeme byť ako tvorcovia/tvorkyne istí, ako by to celé vlastne malo byť? Nie je to, čo vzniká akoby náhodou, na okraji, často to najozajstnejšie, najsilnejšie umenie?  

PennySaver je stále na stole. July reflektuje plynutie času, ktoré sa jej už zvláštne prepojilo s príbehmi z novín. „Zdalo sa, že Michael predal koženú bundu; bol o desať dolárov bližšie k svojmu cieľu stať sa ženou. Menilo sa všetko okrem mňa. Ja som sedela vo svojej malej jaskyni a snažila som sa vytrieskať niečo z ničoho,“ zdôverí sa niekde v polovici knihy.

„Snažiť sa vytrieskať niečo z ničoho.“ Vlastne to na prvý pohľad vyzerá úplne jednoducho – nedarilo sa dokončiť scenár, ale z procesu nakoniec vzniklo niečo iné, nová hodnota. To naozaj ťažké však v realite nakoniec nie je absolútne zúfať si nad tvorivou krízou, ale práve zotrvať v tomto okamihu dostatočne dlho a s natoľko otvorenou mysľou, aby sa ukázala iná možná cesta. Odbočka, ktorá sa môže stať tým skutočným cieľom, ktorý v danom čase a priestore dáva zmysel.

Dá sa však každá (tvorivá) kríza alebo blok premeniť na niečo zmysluplné? A je to potrebné? Tlak na vytváranie hodnôt a produktov z každej jednej časti nášho bytia, vyťažiť niečo z čohokoľvek – z krízy, súkromia, nečinnosti, zlyhania alebo len prostého bytia – pomenovať, zabaliť, predať – sa stalo akousi štruktúrou nášho času, neoliberálnou formou, do ktorej ho viac či menej vedome každodenne vlievame. Kam zmizlo naše bezčasie? Rozjímanie nad letákmi zo supermarketu, nad kresbou na dne dopitej šálky kávy – len tak, bez nutkania neustále niečo zdieľať a tým vytvárať ďalšiu marketable hodnotu. 

Uvažovať o knihe Mirandy July po 10 rokoch od jej vydania je v niečom zaujímavé: je prežívanie tvorivých kríz iné než vtedy? Máme vôbec (taký ozajstný) čas na krízy? Vznikla by táto kniha, keby vznikala tu a teraz? Sedela by July nad inzertnými novinami alebo skrolovala sociálne siete na smartfóne a v čom by to bolo iné? A ako sa v súčasnosti dostaneme k týmto ľudom – k príbehom, ktoré sa začínajú obyčajnou koženou bundou, ale pozývajú nás do bytia tých, ktorí ostávajú skrytí na periférii?  

Už v roku 2011 hovorí July o (ne)relevantnosti toho, čo existuje mimo internetu. Obsedantne sa pýta každého respondenta z PennySaveru rovnakú otázku: Máte doma počítač? Väčšina z nich nemá a to ju nejakým spôsobom vzrušuje: „Akoby som sa bála, že rozsah toho, čo môžem cítiť a predstavovať si, je potichu obmedzený svetom vo svete, internetom. Veci mimo internetu sa odo mňa vzďaľovali a všetko v ňom sa mi zdalo prenikavo relevantné. Denne som musela čítať blogy cudzích a ľudia v okolí, ktorí nemali žiadnu webovú prítomnosť, sa stávali takmer kreslenými postavičkami, akoby im chýbal rozmer.“

Uvažujem preto o tom, či táto kniha nie je aj akousi časovou kapsulou – dokumentom istého bytia vo svete, jeho povahy, ktoré už nie je možné. Aká časť našej reality je, po desiatich rokoch od vydania IT CHOOSES YOU, ešte stále „tam vonku“?  

---

Poznámka autorky

Prokrastinácia realizovaná počas písania tohto článku: Prečítanie horoskopu na ďalší týždeň, pravidelné kontrolovanie inboxu, ovoniavanie japonského atramentu, ktorý mi leží na stole. Zaliatie domácej flóry, zjedenie pol balíčka dlho odkladaných tekvicových semienok s polevou „biela káva“. Neustále, obsedantné vetranie; googlenie otázky, či je Miranda July ešte stále so svojím manželom.