Krutý rozklad (ne)jedného vzťahu
Režisér Martin Hodoň a dramaturg Robert Švarc v najnovšej inscenácii zoskupenia GAFFA s názvom Neviditeľný hosť čerpali v mnohom nielen z divadelných, ale i z filmových postupov. Umožnilo im to vytvoriť komplikovane vystavané dielo, v ktorom sa viac-menej oslobodili od kauzálnych javov a mnoho situácií nechali nedopovedaných.
Oným záhadným „neviditeľným hosťom“ sa zdá byť nahlodávajúci rozklad vzťahu medzi mužom a ženou či všadeprítomné násilie a strach, ktoré toto dianie sprevádzajú. Hoci onen hosť-nehosť nie je hmatateľný, jeho esenciu vložili tvorcovia do neúprosného zobrazovania krutosti, akej sú schopní len ľudia, ktorí sa kedysi mali radi.
Tak ako Nora z jednej z najznámejších hier Henrika Ibsena, ženská protagonistka inscenácie (Mária Ševčíková), tiež nechce byť len bábikou, s ktorou sa v detstve hral jej otec a neskôr i manžel. Vyprázdnený byt, ktorý vyzerá pripravený na vysťahovanie, je symbolom odumretého vzťahu s jej partnerom, ktorého hrá Peter Tilajčík. Strohému zariadeniu dominujú prázdne skrine bez akýchkoľvek osobných vecí, ktoré by sa ho snažili zútulniť. Na zemi sú rozhádzané kopy oblečenia, ktoré umocňujú pocit chaosu vyplývajúci z nevyhnutného odchodu.
Vyostrené scény sa dejú zväčša v priestore znázorňujúcom kuchyňu. Tá však (už) nie je tým typickým miestom príjemných rodinných stretnutí a spoločných večerí, ale dejiskom krízy. Holé biele steny či stôl z drsného neopracovaného dreva podčiarkujú absolútne obnaženie vzťahu. Divák sa dostáva do pozície voyeura a je svedkom drámy, aké sa väčšinou odohrávajú len za zavretými dverami bytov. Zamerať pozornosť na úplnú podstatu dopomáha i postprodukcia obrazu, v rámci ktorej sa isté scény odohrávajú v čierno-bielom stvárnení. Zreteľný je pritom mocenský boj, ktorý Ševčíková a Tilajčík reprezentujú. Ona si záchrannú sieť stavia pomocou verbálnej pasívnej agresie a vyčítavých pohľadov, zatiaľ čo on necháva hraný pokoj eskalovať do náhleho fyzického útoku: kedysi milovanú osobu ťahá za vlasy von z miestnosti.
Civilnejšie rozhovory, keď žena pripravená na odchod sedí v prázdnej skrini v zimnej bunde a snaží sa racionálne zdôvodniť svoje rozhodnutie opustiť muža, sa zase odohrávajú v obývačke. Táto – ako ani mnohé iné debaty – však nevedie k obnove umŕtveného spolužitia, ale javí sa ako zbytočné trápenie sa nad priepasťou. Napriek občasným dojemným spomienkam či milým slovám o prežitom vzťahu sa záchytný bod nájsť nedarí. Vzťah pritom už zrejme nikto z nich zachraňovať nechce; ide tu skôr o dokazovanie si vlastných kvalít, neviny či poukazovanie na to, kto spravil chybu. Dom, ktorý už dávno stratil svoj účel, sa definitívne mení na rúbanisko, keď v závere Ševčíková sekerou ničí všetok nábytok v obývačke a na zemi ostávajú len trosky. Trosky vzťahu, ktoré už nejde pozliepať späť. Akt deštrukcie je dokonaný.
Dielo, ktoré bolo dosiaľ možné vidieť len v online priestore, na budovanie napätia využíva vo veľkej miere filmové prostriedky. Virtuálny divák sa napríklad spolu s trasúcou sa kamerou v rukách protagonistu prenáša v tme do vonkajších priestorov mimo domu zovretého v napätých vzťahoch. Baterka minimálne osvetľujúca chodník vedúci popri okeniciach a záhradných rastlinách a zvuky operných árií prerývané ruchmi vrčiaceho motora či doliehajúce hluky z ulice desia v očakávaní toho najhoršieho. Evokuje to tradičný žáner detektívneho thrilleru. Kamera umožňuje navyše priame pôsobenie na emócie i vnímanie reality. Dokáže napríklad fragmentarizovať obraz ženy na jednotlivé časti jej tela, pričom vidíme zblízka napríklad jej naširoko otvorené oči vyjadrujúce údes, keď jej nehybné telo leží na zemi tak, akoby ho do takejto polohy naštylizoval jej vrah. Dom, ktorý zdobí vzorovaný koberec, aký si mnohí môžu pamätať z príbytkov starých mám, je hrôzostrašným miestom, kde sa ozýva hučanie hlasov. Opäť to vzbudzuje dojem hororového filmu, ktorého hlavným dejiskom často býva práve dom, v ktorom straší.
Jednotlivé obrazy plynú pomocou strihov, koláží či odbočiek ako súčasť snového a často nevysvetliteľného videnia. Obraz občas seká a inokedy sa na obrazovke nečakane objaví scéna, ktorá s tou predošlou takmer nesúvisí. Keďže diváci nie sú s hercami na rovnakom mieste a v rovnakom čase, tvorcovia dokážu pomocou kamery prechádzať z miesta na miesto. To však zároveň sťažuje orientáciu v mnohovrstevnatej inscenácii, ktorá obsahuje i viaceré ďalšie témy blízke tvorcom združenia GAFFA, ako rodová identita, zobrazovanie stereotypného ideálu mužnosti, vitality a sily (Tilajčík sa napríklad štylizuje do postavy národného hrdinu a silnou hyperbolizáciou spochybňuje všetky vžité a zaužívané predstavy o mýte muža-hrdinu), no zaberajú podružnejšie miesto.
Inscenácia Neviditeľný hosť tak predstavuje komplexnú intelektuálnu skladačku. Skôr než logikou a hľadaním príčinných súvislostí je možné ju rozlúštiť zameraním sa na vnútorné a podvedomé sily jednotlivcov, ktoré ovplyvňujú ich správanie.
II. časť dvojrecenzie na „filmohru“ Neviditeľný hosť od zoskupenia GAFFA. Recenzie vychádzajú simultánne v časopise kød.
Martin Hodoň: Neviditeľný hosť
koncept a réžia: M. Hodoň dramaturgia R. Švarc sound design D. Suchý scéna M. Hrvol strih D. Janovský účinkujú M. Ševčíková, P. Tilajčík
premiéra 27. december 2020, GAFFA, online
