Popkultúrny fenomén! Svätý grál sitcomu! Esencia 90. rokov! Vrchol televíznej zábavy! BEATLES seriálov! To všetko sú prívlastky a superlatívy, ktorými mnohí označujú sitcom PRIATELIA (tvorcovia: David Crane, Marta Kauffman, 1994-2004), a ja proste nemôžem súhlasiť menej.

PRIATELIA sú fenomén, ktorý si milión „90-kových“ detí púšťa dennodenne do zdebilnenia, tak, ako kedysi čítali Harry Pottera, a chcú pritom len utiecť dátumu, ktorý sa neskutočne rýchlo blíži – polovici dvadsiateho prvého storočia. Milión ďalších fanúšikov ho nachádza na HBO či pirátskych streamovacích serveroch a necháva sa tak bezodkladne otupievať svojím objavom. Nie, nie som mileniál fňukajúci o politickej korektnosti, veď moje detstvo a dospievanie formovali South Park (tvorcovia: Trey Parker, Matt Stone, 1997-), Sex v meste (tvorca: Darren Star, 1998-2004), S.O.S. (r. Karol Vosátko 2004-2008) či inscenácia English is easy Csaba is dead divadla GUnaGU. No zatiaľ čo pri všetkom predošlom vidím presah, revolučnosť, humor či ambicióznosť, PRIATELIA pre mňa naďalej zostávajú len americkým Drišľakom. Dementným zabíjaním času ignorujúcim akúkoľvek realitu.

MASY

Friends Reunion Special (r. Ben Winston, 2021) je v podstate oslavou priemernosti a konzumu. Potľapkávanie sa po prestarnutom chrbte a pohľad do botoxových ksichtov najšťastnejších ľudí na zemi, ktorí z tantiém tejto kraviny zabezpečili svoje potomstvo na desať generácií dopredu. Všetci sa tešia z Justina Biebera oblečeného ako pásavec a z Lady Gagy spievajúcej Smelly Cat. Salvy, potlesk, známe kulisy a hodina a pol debát o ničom.

Kritika posledných sérií Simpsonovcov (tvorcovia: James L. Brooks, Matt Groening, Sam Simon, 1989-) spočíva v tom, že sa zo spoločensky relevantného seriálu stávajú seriálom, ktorý oslavuje celebrity, vyhýba sa vypovedaniu akejkoľvek idey či kritike americkej spoločnosti, ktorou v minulosti tak vynikal. Teda seriál postavený na karikovaní americkej propagandy sa stáva americkou propagandou samou – tupou, vtieravou, vhodnou pre všetkých.

Tu treba povedať, že PRIATELIA boli nástrojom tohto typu „zábavy“ už od začiatku. Rezignovali totiž na úlohu seriálov 90. a post-90. rokov seriálov vôbec niečo vypovedať. Na rozdiel od South Parku, Darie (tvorca: Glen Eichler, 1997-2001), Sexu v meste či už spomínaných Simpsonovcov nebolo ich zámerom opísať svet okolo seba, vystaviť ho sociálnej, politickej či akejkoľvek inej reflexii, definovať vzťahy v danom období, edukovať ani inteligentne pobaviť. Jedinou úlohou PRIATEĽOV je a zostáva uchovať strednú vrstvu tupú a bez ambícií. Učičíkať ju v ničnerobení a mrhaní životom.

Postavy a ich motívy sú viac ako neuveriteľné. Svojím spôsobom absurdné, sexistické či xenofóbne, no na rozdiel od South Parku ich absurdita nespočíva v karikovaní či umeleckej licencii, nemá funkčnosť šoku alebo komentára, ide len o bohapustú heroizáciu trápnosti a konformity s cieľom lacného humoru. Funguje to. Publikum sa smeje. Malí, veľkí, bieli… Čierni? Ženy? Imigranti?

Jazyk používaný v „svätom grále“ všetkých sitcomov sa obmedzuje na stereotypné vtipy o Židoch, ženách, bezdomovcoch, Talianoch, intelektuáloch atď… Tento jazyk nám však nič neodhaľuje, nič v nás neevokuje. Je to vákuum, s ktorým sa asi môže stotožniť väčšina strednej a nižšej strednej vrstvy, čo na sledovanosť asi stačí. Ale tu sa celý umelecký prínos legendy začína aj končí.

AK JE TOTO NEW YORK, POTOM CHCEM ŽIŤ V KECEROVCIACH!

Dôležitými kulisami celého deja je najväčšie mesto USA, New York. Nejedno dielo, či už obraz, pieseň, film, alebo román sú doslova milostným listom tomuto mestskému štátu našej civilizácie. PRIATELIA však túto hru nehrajú, ukazujú nám New York vykastrovaný o umenie, filozofiu, literatúru, atmosféru, dušu. Žiadny Rothko, Salinger, Ginsberg, Warhol, žiadna Arendtová alebo Allen Watts, žiadny Woody Allen, John Cameron Mitchell, George Gershwin alebo Charlie Parker.

Veda sú dinosaury, herectvo sú telenovely, korporát je nudný a psychicky nestabilní traumatizovaní ľudia, ktorí sa ledva dostali z ulice, sú smiešni… To je vše, přátelé… PRIATELIA sa nesnažia vniknúť do fungovania veľkomesta tak ako Sex v meste, ani nie sú absurdne nápadnou limonádou ako ich surreálnejší potomok HIMYM (tvorcovia: Carter Bays, Craig Thomas, 2005-2014). Sú proste ničím pre všetkých. Granulami pre spokojné prasiatka, sedatívom uisťujúcim, že všetky sny sa plnia na počkanie a život plynie odnikiaľ nikam bez ničoho.

Tento seriál je proste iritujúci. Nesnaží sa tak ako Frasier (tvorcovia: David Angell, Peter Casey, David Lee, 1993-2004) či Dharma & Greg (tvorcovia: Chuck Lorre, Dottie Dartland Zicklin 1997-2001) vykresliť špecifiká daného mesta. Nemá okúzľujúcu atmosféru Gilmore Girls (tvorkyňa: Amy Sherman-Palladino, 2000-2006). Tento seriál proste je. Je tupý, nenáročný nezmyselný & zbytočný. Je zlaté a duté tela oslavované tupou masou dúfajúcou, že svet sa skutočne zmení na podobný lobotomický zážitok.

KOLEKTIVIZÁCIA BEZ SÚCITU

Jediná postava s príbehom a hĺbkou je Phoebe (Lisa Kudrow), ktorá je v podstate stelesnením beatlesovskej Eleanor Rigby, a práve preto, že pozná skutočné utrpenie, neúspech, stratu a žiaľ, je prehliadaná, nezaujímavá a braná takpovediac do počtu. Phoebe je zobrazením Newyorčanov, ktorí prežívajú medzi rôznymi vrstvami veľkomesta a osud ich zavádza často na hranice ľudskej dôstojnosti. Paradoxné je, že hoci je zo všetkých najkrehkejšia, dostáva sa jej najmenej opatery. Väčšina postáv je pritom plne závislá, dokonca aj finančne, od komunity, ktorá neprepúšťa von ani dnu. Je to zakomplexovaná bublina, v ktorej rozhodnutia vznikajú spoločne a individuálny život je takmer neprípustný. Všetko sa diskutuje, zdieľa, súdi v komunite. Komunita má nepísané pravidlá, nerešpektuje súkromie ani majetok, komunita sa o vás postará, zabezpečí vám pohodlie, pokoj, financie, výmenou za vašu individualitu. Byť členom komunity je dobré, je skvelé byť závislým od iných ľudí, je správne rozpustiť sa v dave. Toto má byť posolstvom desiatok epizód o „priateľoch“?

Asi je načase si priznať, že tomuto seriálu ani jeho jazyku proste nerozumiem. Nevidím na ňom nič vtipné ani dzivé. Nechápem ho. Nemám nič proti tomu, ak ho má niekto rád, a chápem, že mnohým ľuďom môže evokovať detstvo, ale mňa enormne vytáča. Proste neviem, čo je dzivé na tom, keď rodičia pohŕdajú vlastným dieťaťom len preto, že je žena.

Neviem, čo je dzivé na tom, že ľudia po tridsiatke bývajú v byte po štyroch ako tínedžeri, lebo si nevedia zarobiť na nájom. Neviem, čo je dzivé na tom, že dospelý muž musí mať spolubývajúceho, lebo sa bojí vlastnej samoty.

Neviem, čo je dzivé na tom, desať rokov živiť príživníka, ktorý jednoznačne parazituje na kom môže a pritom priateľku so zjavnými psychickými i materiálnymi problémami prehliadať a nechávať napospas osudu.

Neviem, čo je dzivé na tom, nedostať sa zo sociálnej bubliny a byť emočne
závislý od komunity šiestich ľudí.

Neviem, čo je dzivé na toxickom nereálnom vzťahu vedca a debilnej pipiny.

Neviem, čo je dzivé na hodinách infantilného humoru bez druhého plánu.

Proste neviem. I HATE THE FUCKING FRIENDS! A vždy som ich aj nenávidel. Vytáčajú ma takmer do amoku. Môžete na mňa pľuť aj ma kameňovať koľko chcete, ale nehanbím sa za to!!!