My (Us, r. Jordan Peele, USA, 2019, 121 min)

Obľúbený herec a komik Jordan Peele sa v roku 2017 fantasticky predstavil ako režisér so svojím satirickým hororom Uteč (Get Out). Katapultoval sa tak medzi najzaujímavejších žánrových tvorcov a kritika i diváci očakávali, s čím sa vytasí najbližšie. Peele napokon dorazil so snímkou My, ktorú môžeme charakterizovať ako horor so sociálnym podtextom. V novinke je však vo viacerých ohľadoch iný ako v prípade Uteč.

Príbeh sa točí okolo rodiny Thomasovcov. Adelaide s manželom Gabeom a deťmi Zorou a Jasonom prichádza na dovolenku do Santa Cruz. Keď bola Adelaide ešte dieťa, v tamojšom lunaparku sa jej stala traumatická príhoda – v zrkadlovom bludisku natrafila na svoju dvojníčku! Návrat na toto miesto je pre Adelaide úzkostný, ale všetko sa ešte zhorší, keď na dom jej rodiny zaútočia tajomní ľudia vyzbrojení nožnicami. A aby toho nebolo málo, všetci sú vernými kópiami Adelaidinej rodiny.

Už z upútaviek bolo zrejmé, že Peele ani tentoraz nezostane svojej povesti nič dlžný a so zvoleným námetom sa poriadne vyhrá. Hoci sa mu očakávania splniť podarilo, jeho druhý film sa už pravdepodobne s natoľko masovou obľubou nestretne. A ak sa bližšie pozrieme na scenár, je to celkom pochopiteľné…

V Uteč nám Peele ponúkol pomerne jednoduchý dej, ktorého satirické narážky boli jasné a zreteľné pre každého diváka. My kráča inou cestou, celý príbeh je skôr alegóriou na súčasnú situáciu v Spojených štátoch (i keď posolstvo sa, samozrejme, dá vztiahnuť aj na mnohé európske krajiny).

Témy sociálnej nerovnosti, rasizmu, extrémnej názorovej rozdielnosti a spoločenského napätia, ktoré neraz eskaluje v reálne násilie, podáva Peele oveľa subtílnejšie, pričom viac pracuje aj so symbolmi, metaforami a náznakmi (klietky s králikmi, odkazy na biblickú knihu Jeremiáš atď.). Aktivizuje samotného diváka a jeho schopnosť interpretácie. Tá je v porovnaní s Uteč voľnejšia, Peele sa so zdravým sebavedomím, ktoré nadobudol na základe úspechu predchádzajúcej snímky, vydáva do riskantnejších vôd, čo cítiť nielen z napínavého scenára, ale aj z bravúrnej réžie, prepracovaných kompozícií a mrazivej hudby. Znepokojenie je vybalansované humorom, čo však nepôsobí rušivo, ale svojsky dotvára vykreslenú atmosféru plnú špičkových hereckých výkonov (ocenenie by si zaslúžila minimálne Lupita Nyong’o).

Peele sa rozhodol vybudovať okolo svojho filmu aj istú mytológiu, čím si na seba tak trochu uplietol bič a zostal rozkročený medzi dvomi prístupmi: metaforickým rozprávaním a sci-fi historkou. Akoby chcel sedieť na dvoch stoličkách, resp. zavďačiť sa každému divákovi. Tomu, ktorý chce videné interpretovať sám, ako aj tomu, ktorý požaduje vysvetlenia a jasné pointy. Ani jeden z prístupov nie je zlý, no navzájom sa bijú. V príbehu tak vyvstáva celý rad logických problémov, no z môjho pohľadu je táto dvojakosť len drobným zaváhaním, ktoré mi pôžitok zo sledovania rozhodne nenarušilo.

Myslím, že film My by lepšie fungoval bez vysvetľovania pravidiel fikčného sveta, teda v čisto metaforickej rovine. Napriek tomu však ide o inteligentne napísaný, herecky bezchybný a suverénne zrežírovaný horor, ktorý rozhodne má čo povedať. Peele riskuje a jeho snaha je sympatická. Tvorcovia ako on, Robert Eggers (Čarodejnica / The Witch, 2015) či Ari Aster (Prekliate dedičstvo / Hereditary, 2018) patria k výrazným a veľmi potrebným autorským režisérom, ktorí dokazujú, že často odpisovaný žáner hororu znesie aj tie najprísnejšie estetické kritériá. Dúfajme, že podobne skvelých žánroviek bude vznikať stále viac.