HLAVNE V MENE BOŽOM (?)
Tomáš Procházka 10/12/2020

Služobníci, r. Ivan Ostrochovský
Slovensko / Česko / Rumunsko / Írsko, 2020, 88 min

„Pochop už, že tu nie sme na to, aby sme boli šťastní.“

Slovenská kinematografia má stále veľký dlh voči kritickej filmvej reflexii obdobia normalizácie. Myslím, že sa neustále máme potrebu pozerať na obdobie, ktoré z bývalého Československa urobilo zabarikádované väzenie cez komediálny žáner. Nechápte ma zle – tiež sa bavím aj na Muzike (r. Juraj Nvota, 2007), aj na Pupende (r. Jan Hřebejk, 2003), ale osobne mi chýba viac projektov ako bol povedzme Hořící keř (r. Agnieszka Holland, 2013) alebo Bez vědomí (r. Ivan Zachariáš, 2019). Tvorcovia tu sú a myslím si, že aj dopyt. Je dôležité a nesmierne potrebné, aby sa národ so svojou históriou, nech už je akákoľvek, vyrovnal so všetkými jej kladmi aj zápormi. A ako národ, ktorý si zažil dva totalitné režimy, máme túto povinnosť priam trojnásobnú.

Nie je nijakým tajomstvom, že komunistický režim šiel katolíckej cirkvi tvrdo po krku. Napriek tomu, že sa navonok propagovala tolerancia, opak bol pravdou. Bohužiaľ, hovorí o tom niekoľko svedectiev priamo od kňazov, ktorí túto perzekúciu zažili, alebo blízki tých kňazov, ktorí, žiaľ, štvanicu ŠtB neprežili. Film Ivana Ostrochovského sa začína v roku 1980. Vojská „bratskej pomoci“ nastolili poriadok a naša krajina je v procese normalizácie. Ocitáme sa na kňazskom seminári medzi dvomi priateľmi Jurajom a Michalom. Súbežne s tým sledujeme príbeh iných „služobníkov“, ktorí dostávajú bratislavský seminár na starosť, aby sa náhodou nestalo, že by, nedajbože (pun intended), robili niečo proti budovaniu nášho krásneho socialistického štátu. Neskôr sa zoznamujeme s ostatnými kňazmi, ktorí aktívne spolupracujú s rádiom Slobodná Európa, prípadne pašujú „zakázanú“ náboženskú literatúru. V momente, keď sa jeden z priateľov rozhodne pridať k odboju, ocitá sa priateľstvo v ohrození. Pridať sa alebo nie? A ak nie, za akú cenu?

V hlavných úlohách dvoch priateľov vidíme debutantov Samuela Skyvu a Samuela Polakoviča. Ostrochovský sa nenechal vystrašiť ich neskúsenosťou a vsádza na ich sugestívnu prirodzenosť a nesmierne zaujímavú presénce, v ktorých ich výrazná mimika neskutočne hrá. Z ostatného obsadenia treba spomenúť nitrianskeho herca Tomáša Turka a Vlada Ivanova. Silné obsadenie vedľajších postáv často Skyvovi a Polakovičovi, ktorých neskúsenosť by mohla niektorého diváka vyrušiť, pomáha. Z obsadenia ešte upozorním ešte na dve mená, ktorých obsadenie podľa môjho názoru skrýva hlbší význam. Domnievam sa, že postava Vladimíra Obšila bola poctou umučenému kňazovi Josefovi Toufarovi (Obšilova postava sa volá Coufar). Obsadenie Vladimíra Strniska, divadelného režiséra a tvrdého bojovníka proti komunistickému režimu, považujem zo strany filmárov za hommáge všetkým perzekvovaným československým umelcom.

Ostrochovský sa v rôznych rozhovoroch vyjadril, že mu šlo okrem iného aj o to, zachytiť pocit strachu, s ktorým sa seminaristi a koniec koncov súčasník toho temného obdobia musel potýkať. A, panečku, podarilo sa mu to. Film môže v upútavke pôsobiť ako tichý alebo meditačný, no celá stopáž je vlastne dokonale vystavaný blížiaci sa panický atak. Pomáha tomu skvelý kontrast kompozície statických, niekedy až fotografických mizanscén a geniálneho soundtracku Miroslava Tótha a Cristiana Lolea. Hudba vytvára v Služobníkoch takmer ďalšiu postavu – skrytého epického rozprávača, ktorý už vie, ako sa dej bude ďalej vyvíjať a necháva diváka v skľučujúcom napätí. Často som pri počúvaní hudby myslel na Bergmanove klasiky ako Hostia večere Pána (Nattvardsgästerna, 1963) alebo Hodina vlka (Vargtimmen, 1968).

Ako bývalý zamestnanec kastingovej agentúry cítim povinnosť vyzdvihnúť celkové obsadenie. Je vidno nesmiernu precíznosť pri výbere každého jedného komparzistu, aj vďaka tomu máte miestami naozaj pocit, že sa pozeráte na dobový film. Celkový dojem umocňuje skutočne majstrovská práca hlavného kameramana Juraja Chlpíka. Nesmierne sugestívne unisono pochody seminaristov, alebo doslova „namaľované“ obrazy nielenže nesmierne umocňujú fantasticky vybudovanú atmosféru filmu, ale dávajú nám pocit akéhosi sveta vo svete, akým kňazský seminár jednoducho je.

Keďže som nemal možnosť komunikovať osobne s tvorcami, môžem sa len domnievať o vplyvoch, ktoré na tvorcov mali Pawlikowského Ida (2013) alebo Hanekeho Biela stuha (Das weiße Band, 2009). Ale aj keby, myslím, že je dobré sa inšpirovať a je dobré inšpiráciu úročiť do výsledkov, akým Služobníci bez debaty sú. Je veľmi dôležité, že v súčasnom slovenskom filme cítiť tendencie komentovať temné obdobie normalizácie bez populárneho láskavého humoru a nostalgie. Služobníci sú majstrovským dielom a jedným z najzásadnejších domácich filmov desaťročia.