Hľadanie (definície) slovenskej maskulinity
Barbora Nemčeková 23/10/2019

Nech je svetlo (r. Marko Škop, Slovensko / Česko, 2019, 93 min)

V rámci literárneho festivalu Novotvar sa premietal film Osamelí bežci: Ideme ďalej! (r. Martin Repka, Slovensko, 2019), portrét básnickej skupiny Ivana Štrpku, Ivana Laučíka a Petra Repku. Ich manželky a deti sa objavujú na fotografiách z rodinných archívov, Štrpka v istom momente explicitne povie, že ho živila manželka, no ženy napriek nespornej dôležitosti nielen v osobných životoch protagonistov nikdy neprekročia pomyselnú hranicu hodnoty ich výpovede vo filme; slúžia len ako rekvizita (fotka a na nej tváre). Fyzicky prítomné ženy sú odbité darovanými kvetmi či umožnením niekoľkých slov na kameru, ktorá sa po pár sekundách aj tak presunie späť na niektorého z mužských protagonistov (prípadne jej prehovor počuť mimo kamery, zatiaľ čo tá sníma v detaile tvár jedného z hlavnej trojice).

Ide o portrét mužskej básnickej skupiny, z mužskej perspektívy, s hlasmi a výpoveďami mužov, ktorí ju reflektujú z pohľadu priateľov, z pozície literárnych osobností (v Mladej tvorbe neboli žiadne ženské autorky? Literárne kritičky? Nenapísala Veronika Rácová monografiu o Ivanovi Štrpkovi?); jednoducho muži o mužoch vecne aj nežne, zatiaľ čo manželky promptne chystajú obložené chlebíčky.

Styčným bodom Osamelých bežcov a filmu Nech je svetlo je práve opomínanie ženských postáv/žien. Zuzana (Zuzana Konečná) je ženou v domácnosti, ktorá sa stará o tri deti, zatiaľ čo Milan (Milan Ondrík) chodieva pracovať do Nemecka. Po tematicky užšie zameranej osobnej dráme Eva Nová (2015) Marko Škop vo svojom novom filme otvára simultánne niekoľko tém v snahe o vytvorenie komplexného a vrstevnatého obrazu: čiastočná emigrácia za prácou (nezamestnanosť na Slovensku) a s ňou súvisiace nezhody a problémy v (tradičnej) nukleárnej rodine, branci/neonacizmus, zhubné názory katolíckej cirkvi a klérofašistická tradícia. Všetky tieto témy postupne ústia do postavy Milana (Milan Ondrík) a v plnej miere súvisia s definovaním jeho maskulinity a roly (bieleho) heterosexuálneho muža, otca, živiteľa päťčlennej rodiny žijúcej na slovenskej dedine.

Pred pár rokmi sa niektorí recenzenti pohoršovali nad „prefemininizovanosťou“ slovenských filmov (vzťahujúc sa k Špine a k Siedmim zhavranelým bratom).[1] Ženy v Nech je svetlo sú tri – Zuzana, jej dcéra a matka chlapca, ktorý spáchal samovraždu. Vykreslenie ich charakterov a motivácií je limitované takmer na úroveň rekvizít – žena tam musí byť, lebo to tak jednoducho je, ale nemusí mať predtým ani potom, nemusí ani veľa hovoriť, stačí ju občas vidieť v zábere, ustarostenú manželku, ktorá mechanicky slúži dramaturgii konkrétnych scén.

A Zuzana má dôvod byť (prinajmenšom) ustarostená – namiesto toho, aby boli rodinné problémy rozohrané medzi postavami Milana a Zuzany, ich riešenie sa vnútri fikčného sveta očakáva iba od Milana (bez ohľadu na to, že Zuzana je tou, ktorá sa o deti a domácnosť stará sama v obdobiach, keď Milan pracuje v Nemecku). Jej postava slúži takmer výhradne na exemplifikáciu Milanových problémov, je iba postavou v jeho príbehu, ktorá pohľadom a slovami karhá a vyžaduje od Milana plnenie úlohy otca a manžela. Milanova maskulinita sa jej ne(do)týka (snáď okrem intímnejšej scény nevydarenej súlože, keď frustrovaný Milan explicitne hovorí o hneve voči svojmu despotickému otcovi, ktorého návšteva ho rozrušila).

Okrem veľkého množstva motívov typicky asociovaných s heteronormatívnou maskulinitou – zbrane, alkohol, finančné zabezpečenie rodiny, manuálna práca (hrabanie snehu, udržiavanie ohňa v kotle sú často sa opakujúcim vizuálnym motívom) – je pre psychologizáciu Milana dôležitou postavou jeho otec – archetyp despotického patriarchu, ktorý na svojho syna preniesol stereotypné predstavy o výchove a fungovaní rodiny a zároveň ho traumatizuje neustálym verbálnym ponižovaním.

Z tohto výpočtu vyznieva, že je toho na Milana priveľa. Spočiatku sebaistý muž, s vrúcnym úsmevom chlípajúci polievku, sa postupne mení na frustrovaného otca, syna, manžela, člena spoločnosti, ktorého (z dramaturgického pohľadu) s malými odstupmi za sebou nepríjemne prekvapí niekoľko skutočností – synovo pôsobenie u brancov a jeho možná spoluvina na samovražde spolužiaka, správanie sa mladšieho syna k dcére, prepojenie kňaza a brancov, odsudzovanie spoluobyvateľmi dediny. Nevie, či sa problémom postaviť fyzickou silou/agresiou alebo empatickou komunikáciou, a tak zmätene kmitá medzi dvoma pólmi. V závere je konflikt otec x syn zdanlivo vyriešený cez telesnosť resp. výkon fyzického tela – Milan totiž navrhne súboj v kľukoch: „Keď vyhrám ja, budeš poslúchať ty mňa. Keď vyhráš ty, budem poslúchať ja teba.“ Nakoniec však Milan vyhlási, že budú rešpektovať jeden druhého.

Marko Škop si niekoľko režijných „tipov“ mohol prečítať v tomto článku. Súhlasím: problémom filmu je jednoznačne scenár: repliky vyslovené v tých najvypätejších situáciách (pozri Milanovo mlátenie syna v kúte izby) pôsobia umelo a floskulovito; sú nepatrične sofistikované, a preto vyznievajú vzhľadom k prebiehajúcej akcii takmer smiešne.

Nemyslím si, že Nech je svetlo je „existenciálna dráma“, ani že by matka zosnulého mala vysloviť svetohybnú vetu s morálnym posolstvom, ktorá by tento film povýšila na(d) úroveň sociálnych drám v slovenskej kinematografii. Prepojenie novodobého klérofašizmu, fenoménu brancov a citových a finančných problémov rodiny v postave jedného muža snažiaceho sa byť dobrým človekom je námetom, ktorý má v sebe veľký potenciál. Problematické je však spracovanie – scenár  a dramaturgia, kostrbatý a floskulovitý jazyk a neschopnosť zakomponovať do úsilia riešiť ktorýkoľvek z vyššie spomenutých problémov aj ženské postavy. Dalo by sa povedať, že kinematografia pokračuje v „premaskulinizovanosti“. Namiesto generalizujúceho adjektíva vzťahujúcemu sa k rodu by bolo zaujímavejšie a prospešnejšie pozrieť sa na to aké maskulinity/femininity sú v súčasnej kinematografii viditeľné, ako sa v rámci filmu premieňajú, aké maskulinity/femininity sú trestané a aké odmeňované.

Prínosom Nech je svetlo je premýšľanie nad obmedzeniami a negatívnymi vplyvmi tradičnej heteronormatívnej maskulinity – Milan bojuje s potrebou byť chápavý, nežný otec/manžel a zároveň s dedičstvom svojho otca, tlakom spoločnosti byť živiteľom bez hlbších emócií. V definícii a prejavoch svojej maskulinity miestami doslova tápe – a práve takéto reprezentácie životných úloh a rolí, ktoré boli desaťročia v kinematografii prezentované ako homogénne, vo filmoch potrebujeme.


[1] https://kultura.sme.sk/c/7830524/sedem-zhavranelych-bratov-je-feministicka-rozpravka.html

https://kultura.sme.sk/c/20568448/po-filme-spina-zostava-pocit-propagandy-takto-sa-umenie-nerobi.html

„Jediné, čo sa dá tušiť, je, že slovenská kinematografia začína byť prefeminizovaná. Slovenské filmárky samozrejme nakrúcajú o ženách, ich problémoch, ich videní sveta. Nie je to nenariekanie, ale bolo by celkom fajn, ak by prišli aj mladí slovenskí filmári a pokúsili sa vo svojich dielach definovať súčasného slovenského muža. Šulíkove diela spred štvrť storočia to nezachránia.“

 

eyelet 10797
array(0) { }