Rozmýšľal som ako zavŕšiť tému Film a filozofia, ktorú sme vám predstavili v uplynulých zimných mesiacoch, a ktorú som mal na starosti. Keď som si spätne prezeral články, v ktorých som predstavil počiatočný odpor filozofov voči filmu ako novému médiu, jeho postupnú asimiláciu v myslení, ktorá vyústila až do filozofie filmu, nenapadol mi lepší záver než napísať komentár k životopisnej dráme od nemeckej režisérky Margarethe von Trottovej. Film pôsobivo zachytáva osobnú drámu významnej filozofky, politickej a spoločenskej mysliteľky Hannah Arendtovej (Pôvod totalitarizmu, O násilí, O revolúcii, Kríza kultúry, Vita activa, Myslenie o divadle atď).

Snímka Margarethe von Trottovej Hannah Arendt nie je klasickým životopisným filmom sukcesívne mapujúcim život jednej osoby od jej narodenia až po smrť. Snímka zachytáva len jednu významnú životnú etapu a retrospektívne návraty do minulosti sú skôr estetickým prvkom, ktorý ilustruje nostalgické spomienky hlavnej protagonistky. Avšak o akú životnú etapu ide v prípade filozofky Hannah Arendtovej?

Film sa začína únosom dôstojníka SS Adolfa Eichmanna izraelskou tajnou službou Mossad pod vedením Rafiho Eitana z Argentíny, kde sa roky (1952 až 1960) ukrýval ako mnoho ďalších nacistov. Len pre zaujímavosť uvediem, že v roku 1950 sa mu podarilo nadviazať spojenie s tajnou organizáciou veteránov SS Odessa, ktorí ho v máji toho istého roku prepašovali do Talianska. Tam mu františkánsky kňaz pravdivo informovaný o jeho identite, zaobstaral utečenecký pas na meno Richard Klement, aby mohol následne ako zamestnanec lodnej spoločnosti utiecť do Buenos Aires. Myslím si, že tento príbeh netreba ďalej do detailov rozpisovať, pretože predpokladám, že je všeobecne známy. Taktiež je všeobecne známy aj jeho záver: Eichmanna obdobne ako Hermanna Göringa (napriek tomu, že stihol spáchať samovraždu), Wilhelma Keitela či Joachima von Ribbentropa v Norimberskom procese – odsúdili za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti (organizácia deportácií a riadenie koncentračných táborov) a následne v r. 1962 popravili obesením. Článkov a kníh, ktoré sa týmito historickými súvislosťami (nie konkrétne Eichmannovým prípadom, ale napr. deportáciami a holokaustom) zaoberajú dopodrobna je mnoho a vznikajú nepretržite od konca vojny. Čo však spôsobilo totálny rozruch a takpovediac narušilo jednosmernú intelektuálnu kontinuitu bolo práve vydanie knihy, resp. reportáže Hannah Arendtovej, ktorá vyšla pod názvom Eichmann v Jeruzaleme (1962). Do slovenčiny ju v roku 2016 preložil Igor Otčenáš, za čo mu patrí veľká vďaka.

Ale aby som sa vrátil k téme: Film nie je príbehom o Eichmannovi, ani rekonštrukciou súdneho procesu, hoci ten je vo filme vykreslený pravdivo (súdna sieň, v ktorej sa emocionálne rúcajú ľudia, Eichmann chránený nepriestrelným sklom, charakter jeho výpovede). Súdny proces je totiž vedľajší a režisérka Margarethe von Trottová sa zameriava na osobné prežívanie Hannah Arendtovej vo vzťahu k širokému diapazónu udalostí – od jej žiadosti o napísanie reportáže o Eichmannovi pre magazín The New Yorker, cez jej pedagogickú činnosť, intelektuálne debaty s ďalšími nemeckými emigrantkami, jej cestu do Jeruzalema, osobné rozhovory a rozpory (napr. s blízkym priateľom a sionistom Kurtom Blumenfeldom či učiteľom, filozofom a jej milencom v jednej osobe – Martinom Heideggerom, ktorý radikálne ovplyvnil celý jej citový život, myslenie a dielo), problémy s napísaním a vydaním knihy, až po tvrdú kritiku jej osoby, ktorá viedla až k tomu, že sa jej ľudia začali vyhrážať smrťou či ju ako židovku obviňovali zo zrady židovského etnika. Všetky tieto súvislosti a okolnosti sú vo filme prezentované v miere, ktorú musím nazvať harmóniou medzi režisérkinou tvorivou invenciou a faktografickým pozadím. V čom bol teda problém, ktorý spustil jednu z najväčších polemík 20. storočia? Čo bolo tým tvrdením – hlavnou tézou či lepšie povedané: správou z Jeruzalema, ktorá v mnohých ľuďoch zarezonovala v podobe prvotného odporu a až s odstupom času – boli všetci títo ľudia, vrátane jej fanatických odporcov, nútení buď dať Arendtovej za pravdu, alebo prehodnotiť svoje predstavy?

Moja odpoveď bude pomerne jednoduchá, už len z toho dôvodu, že len takýmto spôsobom môžem adekvátne ilustrovať Arendtovej hlavnú tézu. Navyše môžem ďalších ľudí primäť k tomu, aby sa neuspokojili len s „povrchom“ veci a hľadali ďalej, či ako na to apelovala počas svojho života (aj vo filme) samotná Hannah Arendtová, ktorá sa nemienila podriaďovať diktátu zjednodušovania a potrieb „nevzdelaných a lenivých čitateľov“ (vo filme napr. v súvislosti s filozofickou terminológiou prevzatou z gréčtiny) byť len „informovaní“. V čom bol teda zlom, ktorý odštartoval celý rad udalostí a ktoré snímka Margarethe von Trottovej presvedčivo zobrazuje?

Hannah Arendtová si počas procesu s Eichmannom uvedomila, že to, čo ľudia chcú počuť, sa podobá na akúsi mystifikáciu zla. Zla, ktoré potvrdzuje samo seba, vychádza samo zo seba a stelesňujú ho konkrétne osoby, od ktorých sa my „dobrí ľudia“ teraz dištancujeme, alebo ich prvoplánovo označíme za „monštrá“, „sadistov“ a „psychopatov“, aby sme ich vzápätí mohli rituálne obetovať – odsúdiť. S týmto ponímaním sa však Hannah Arendtová radikálne rozchádza, napriek tomu, že sa sama ako židovská emigrantka stala obeťou tohto „zla“, napriek tomu, že pôvodne operovala s podobným poňatím zla, resp. jeho mystifikáciou a prináša inú interpretáciu jeho manifestácie a príčin. Tento myšlienkový vývoj pochopiteľne nie je zachytený vo filme, ale sústreďuje sa práve na „inštinktívny“ a dalo by sa povedať aj bezreflexívny „pud odporu“, keď dochádza k ohrozeniu doteraz zabehnutých konformných predstáv. Práve konformitu Arendtová považuje za hlavnú príčinu zla, ktorá má bližšie skôr k systémovej príčine ako k individuálnemu zlyhaniu. Práve systém, napr. v tomto prípade byrokratický kolos, môže z obyčajného človeka spraviť vraha. Práve v tom je jeho obludnosť, ktorá sa zaobíde bez mystifikácie a vystačí si s vytvorením podmienok vedúcich k schematickému (rozumej bezmyšlienkovému) prijímaniu rozkazov.

Zlo teda nie je porušením pravidiel, ktoré by automaticky produkovali „dobro“ alebo boli jeho zárukou, ale vzniká práve ich absurdným dodržiavaním. Z toho vyplýva, že v pozícii Adolfa Eichmanna sa mohol ocitnúť ktokoľvek, kto voči nemu teraz pociťoval odpor alebo vznášal obvinenie. Stačilo k tomu vytvoriť vhodné podmienky. Židovský spisovateľ Moshe Pearlman to popísal nasledovne: „Najväčším prekvapením bola prostá obyčajnosť tohto človeka, celkom priemerný typ, plešatejúci päťdesiatnik s čerstvo podstrihnutými šedivými vlasmi. […] Eichmannovi sa pričítali zločiny takých rozmerov, že človek čakal, že sa otvoria dvere a do presklenej kabíny vojde nejaký netvor. […] Miesto toho sa objavil úplne obyčajný človek, akého má každý za suseda.“¹ Tieto slová sa takmer zhodujú so slovami Arendtovej, keď opisuje Eichmannov spôsob úradníckeho vyjadrovania: „Eichmann prijal tento spôsob vyjadrovania za svoj, pretože si proste nebol schopný zostaviť jedinú vetu, ktorá by nebola klišé.“² To bola pre Arendtovú absencia myslenia, nie svedomia ako takého, ktoré bezmyšlienkovite Eichamnnovi prisudzovala široká verejnosť. Vzniká tak paradoxná situácia, keď vedľa seba stoja celok (spoločnosť) a jednotlivec, ktorý tým, že myslí len v intenciách individualizmu, nevidí čomu slúži, aké ciele napĺňa, pretože plní len čiastkové ciele.

Dalo by sa povedať, z filozofickej pozície, ktorú priniesla Arendtová, bolo práve pôvodné poňatie zla jeho banalizáciou, ktorú mylne pripisovali oponenti Arendtovej, čím popierali možnosť, že každý človek „sa kedykoľvek môže stať Eichmannom“. Proti tomuto zlu a jeho opätovnej rekonštrukcii, ktorá nemusí byť len „vecou“ nacizmu, fašizmu alebo komunizmu, stavia „filmová“, ale aj „skutočná“ Hannah Arandtová „silu“ filozofického myslenia. A práve to bude vždy tŕňom v oku tým, ktorí by svoje súčasné zlo ukrývali za konformistické dištancovanie sa od vyššie zmienených ideológii. Odpoveď na otázku „Prečo?“ bude teda banalitou a je len na nás, ako sa s ňou vyrovnáme a ako ju pochopíme. O tom je aj film Margarethe von Trottovej, ktorý sa pokúsil zobraziť, aké bremeno a riziko, prinajmenej už od čias Sokrata, ktorý skončil popravený v mene vtedajšieho „demokratického ľudu“ a poriadku, prináša schopnosť byť autentickým filozofom.

Hannah Arendtová takouto filozofkou rozhodne bola, preto záverečné slová prenechám plne v jej „filozofickej réžii“: „Eichmann nebol Jago ani Macbeth […]. Ak si odmyslíme jeho mimoriadnu horlivosť a túžbu po osobnom povýšení, žiadne zvláštne motívy nemal. […] Jemu len, povedali by sme obyčajne, nikdy nedochádzalo, čo v skutočnosti robí. […] Eichmann nebol hlúpy. To, čo ho predestinovalo, aby sa stal jedným z najväčších zločincov nacistickej epochy, bola prostá neprítomnosť myslenia, niečo, čo v žiadnom prípade nie je totožné s hlúposťou. A ak toto je „banálne“ a dokonca smiešne, ak ani pri najlepšej vôli som nebola v Eichmannovi schopná odhaliť diabolskú hĺbku, neznamená to, že túto Eichmannovu dispozíciu považujem za čosi obvyklého. […] Poučenie, ktoré si bolo možné odniesť z Jeruzalema, bolo nasledujúce: práve táto vzdialenosť od skutočnosti a táto neprítomnosť myslenia je schopná spôsobiť väčšiu skazu než všetky inštinkty ku zlu dohromady, ktoré možno človek v sebe má.“³

1^ CESARANI, D. Eichmann. Praha: Argo, 2008, s. 252.
2^ ARENDT, H. Eichmann v Jeruzalémě: zpráva o banalitě zla. Praha: Mladá fronta, 1995, s. 65.
3^ Tamtiež., s. 380 – 381.