Filozof a film
Májovský P. 26/12/2019

Filozof, jedinečnosť a tí druhí 

Jednou z postmoderných axióm, ktorej pripomínanie v dialógu sa už stalo akýmsi filozofickým klišé, je to, že distribúciu rovnakého obsahu, ktorým môže byť umelecké dielo alebo obyčajná informácia – akýkoľvek podnet, každý človek vníma odlišným spôsobom. Z dnešného hľadiska je to už triviálne konštatovanie, rovnako ako tvrdenie, že každý človek je jedinečný. Nie je však jedinečný každý prírodný tvar, každý rozpriestranený objekt už len tým, že existuje a nesplýva s druhými objektmi a je zároveň identický sám so sebou (logicky to môžeme zapísať ako A=A, t.j. A≠B)? Má ešte zmysel hovoriť o jedinečnosti ako vyčlenení, pokiaľ je základnou vlastnosťou priestoru a hmoty, bez toho, že by sa o ňu táto hmota aktívne pričinila?

V prípade ľudí zvykneme hovoriť, že priestor hmoty len neobývajú, ale prekračujú ho svojím myslením; myslenie ako akt, ktorý si – pokiaľ neašpirujeme na dosiahnutie nirvány -, nevieme odmyslieť. Akt myslenia je potom sebaevidenciou našej subjektivity, poslednou kvalitou, poslednou istotou, že existujeme, keby aj všetko naokolo bola ilúzia. To bol myšlienkový objav, ktorý sformuloval už René Descartes a vyjadril svojou slávnou vetou „Cogito, ergo sum“ – a ešte pred ním k podobnému záveru dospel dokonca aj sv. Augustín.

To, čo nás oddeľuje od ďalších ľudí a čo spoločnosť mieni tou „odlišnosťou“, „jedinečnosťou“, by malo primárne pochádzať práve z druhotnej sféry, sféry myslenia, ktorá svoje uplatnenie hľadá v podmienkach kultúry (tých druhých, pretože kultúra je spoločným výtvorom). Nespomínam to náhodou, totiž až koncentrácia myslenia na nejakú činnosť alebo oblasť, v ktorej sa táto činnosť vykonáva, z nás nakoniec robí to, čím sme – môže to byť aj prechodný, liminálny stav, keď sme študentmi a neskôr sa z nás stávajú umelci, fyzici, lekári, fotografi, robotníci, rodičia, učitelia/učiteľky. Tento text však nemá byť len o vzťahu človeka k filmu alebo človeka, ktorý má ako súčasť svojej identity vyššie zmienené profesie. Má byť o človeku ako filozofovifilme, ktorý existuje v jeho priestore a vzájomne s ním interaguje. Nastáva tu však problém, že zvyčajne nikto, na rozdiel od profesie lekára, vlastne nevie, čo taký filozof robí, v čom je jedinečný. Nevedia to ani samotní filozofi, čo ich často vedie k tomu, že rezignujú na status filozofa a prijímajú iné, spoločensky ľahšie pochopiteľnejšie prirovnania ako teoretik xy, sociálny vedec xy atď.

Pokúsim sa tieto nedorozumenia a nejasnosti trochu preklenúť, pričom paralelne vznikne text o filozofovi a filme, resp. o tom, čo je tou jedinečnou filozofickou pozícioufilmu a čo robí filozofa filozofom, keď práve nie je tým povestným divákom – „človekom milión“, ale je napríklad Slavojom Žižekom. Žižek je nepochybne najznámejším žijúcim filozofom a zhodou náhod ho zaujíma aj film. Totiž práve médium filmu (neskôr internet, jeho vlastné vlogy) umožnilo Žižekovi, aby sa stal (dnes už) kultovou postavou.

Filozofická pop-star Slavoj Žižek

Odpustím si v tomto texte superlatíva a údaje o Žižekovi, ktoré sa netýkajú priamo filmu a každý si ich môže za pár sekúnd vyhľadať, a radšej prejdem priamo k veci. Žižek neustále vystupuje z akademickej slonovinovej veže, aj keď je s ňou neustále spätý (Univerzita v Ľubľane, prednášky na prestížnych univerzitách ako Princetone, vedecké sympóziá, publikácie…). Stelesňuje médium, ktoré neustále vytvára spoj medzi popkultúrou, širokou verejnosťou na jednej strane a filozofiou ako akademickou disciplínou na strane druhej. Pre mnohých sa stáva akýmsi prvotným kontaktom s osobou filozofa a s neurčitým pojmom filozofie, samozrejme, treba podotknúť, že najmä v rámci jeho popkultúrnych výstupov, za čo si od niektorých vyslúžil uznanie a obdiv, od iných zas tvrdú kritiku, že degraduje filozofiu a je len intelektuálnym pozérom, ako napríklad od ďalšieho populárneho mysliteľa Noama Chomského, pričom ich „intelektuálna prestrelka“ sa stala mediálnou šou, o ktorej dokonca svojho času písal aj renomovaný denník The Guardian.

Ďalšiou ostro sledovanou „intelektuálnou prestrelkou“ s miliónovou sledovanosťou, ktorá sa udiala tento rok v apríli, bol živý prenos z diskusie medzi Žižekom a Jordanom Petersonom (Happiness: Capitalism vs. Marxism, 2019). Ak by som tu chcel menovať všetky Žižekove výstupy pred kamerou, boli by sme tu asi dlho a neprispelo by to k tomu, o čo tu prednostne pôjde. Keďže je osou nášho uvažovania film, spomeniem aspoň jeho účinkovanie a participáciu na viacerých filmových projektoch ako sú: Deň oslobodenia (Liberation Day,  r. Ugis Olte, Morten Traavik, 2016), Houstone, máme problém! (Houston, We Have a Problem!,  r. Žiga Virc, 2016), Perverzný sprievodca ideológiou (The Pervert´s Guide to Ideology, r. Sophie Fiennes, 2012) a Perverzný sprievodca filmom (The Pervert´s Guide to Cinema, r. Sophia Fiennes, 2006), kde je sám Žižek aj tvorcom scenára, a dva filmy režisérky Astry Taylor. V jej Examined Life (2008) si popri Žižekovi zahrali ďalší zaujímaví filozofi ako Cornel West (zahral si aj v kultovom Matrixe), Judith Butler, Michael Hardt, Avital Ronell, či Peter Singer. Poslednú významnú filmovú snímku, ktorú spomeniem a v ktorej je Žižek celých 70 minút hlavnou postavou, je dokumentárny film s názvom Žižek! (2005), tiež od Astry Taylor. Žižek sa dokonca krátko objavuje aj vo filme Český mír (2010) od režiséra Víta Klusáka.

Žižek ako filozof?

To, čo robí filozofa filozofom, okrem toho, že filozofiu aj vyštuduje, v Žižekovom prípade aj sociológiu a psychoanalýzu, je jeho inštitucionalizovaná činnosť, ako publikovanie a výučba. Tú Žižek, na rozdiel od vyššie spomínaného Jordana Petersona, aj seriózne pestoval, kto by sa o to bližšie zaujímal, môže navštíviť napríklad oxfordskú stránku, kde nájde Žižekove práce. Navyše, raritou, aká sa filozofovi počas života málokedy stáva, je najmä to, že o ňom vychádzajú aj početné sekundárne práce či štúdie. V Žižekovom prípade je to napr. zborník Žižek Now (2013), grafická príručka Introducing Slavoj Žižek: A Graphic Guide (2014), či časopis International Journal of Žižek Studies. Z početných vedeckých konferencií zaoberajúcich sa Žižekom spomeniem z našich reálií napr. nedávny seminár s názvom Slavoj Žižek a kritika ideológie, ktorý sa konal na UPJŠ v Košiciach. Čo sa týka jeho diel, ak si odmyslíme jeho neakademický štýl (vulgárne vtipy, ironizovanie, nadužívanie prirovnaní a metafor), tak sú korektne štruktúrované a využívajú originálne citácie či odkazy na iné odborné štúdie. V tomto zmysle o Žižekovi môžeme hovoriť ako o filozofovi, aj keď nekonvenčnom, ktorý píše relevantné filozofické práce, a teda patrí do komunity filozofov so všetkými náležitosťami. To, či vás uznávajú, citujú, alebo odsudzujú a kritizujú, je už bežnou praxou v akejkoľvek odbornej komunite a zároveň znakom toho, že vás táto komunita uznáva ako partnera v dialógu.

Žižek a film

Ústrednou oblasťou, ktorou sa Žižek zaoberá je politicko-sociálna filozofia a psychoanalýza. Z politicko-sociálnej filozofie sa najčastejšie vracia k Hegelovi, Marxovi a k filozofom frankfurtskej školy ako Adorno, Horkheimer, Marcuse. Ako tvrdí sám Žižek v reakcii na filozofa Benedetta Croceho a jeho dielo Čo je živé a čo mŕtve v Hegelovej filozofii? (1907), nechce byť „arogantným sudcom minulosti, keď máme čo dočinenia s veľkým filozofom“ (myslí tým Hegela), ale máme sa „vynachádzať v jeho očiach, akoby sa nám naša prítomná epocha javila vo svetle jeho učenia“. To znamená, že jediný „spôsob, ako pochopiť skutočnú novosť Nového, je analyzovať svet skrz optiku toho, čo bolo „večné“ v Starom“. Žižek tak robí opakované a inšpiratívne návraty k rôznym starším filozofickým koncepciám, najčastejšie k Hegelovej dialektike, a aplikuje ich na prítomnosť, pričom neobchádza ani filozofov ako Platón, Immanuel Kant, Jean-Jacques Rousseau, Friedrich Nietzsche, Martin Heidegger, Jean-Paul Sartre, Michel Foucault, či v súčasnosti Jürgen Habermas, Alain Badiou alebo Peter Sloterdijk.

Žižekov analytický aparát popri hegeliánskej dialektike či marxistických a postmarxistických analýzach kapitalizmu, tvorí najmä psychoanalýza. Konkrétne to možno nazvať návratom k Freudovi cez Jacquesa Lacana, ktorí sú preňho alfou a omegou aj pri interpretácii filmových diel. Medzi jeho obľúbených režisérov patria napr. Krzysztof Kieślowski, Alfred Hitchcock, Andrej Tarkovskij a David Lynch, ktorým Žižek venoval aj samostatnú knihu Lacrimae rerum (2015), resp. vznikla s jeho zvolením, keďže je to súbor rozdielnych štúdií. Tým, ktorí zavrhujú psychoanalýzu, čo je asi jedna z najčastejších výčitiek voči Žižekovi, odkazuje, že tak robia len intelektuálny „sezónny rituál“ a psychoanalýza sa vždy v plnej sile vráti, aby nás zastrašila vpádom Reálneho, čo je narážka na Lacana a Derridu.

Žižekov vzťah k filmu však nie je jednotný a pristupuje k nemu, resp. narába s ním v rôznych pozíciách. Keď práve nepíše o filme, ale analyzuje nejakú sociokultúrnu udalosť, narába s filmami ako s citáciami, metaforami, ale najmä ako s ilustráciami. Vtedy využíva len abstrakt filmového deja na podporu svojej tézy alebo ako estetický doplnok k opisu. Využíva tak film, akým je napr. Osada (The Village, 2004) od M. Nighta Shyamalana, aby ho vzápätí definoval ako komunitaristickú utópiu a skúmal jej možné vzťahy. Naopak pri kritike zbohatlíkov zo São Paulo, ktorí sa vozia helikoptérami, len aby sa vyhli kontaktu s obyčajnými ľuďmi, sa zas odvoláva na filmy ako Blade Runner (r. Ridley Scott, 1982) alebo Piaty element (The Fifth Element, r. Luc Besson, 1997), kde sú zobrazené scény obyčajných ľudí hemžiacich sa v nebezpečných uliciach, a nazerá sa na ne z akejsi vyššej, skoro až božskej dimenzie. Skúmanie videnia, viditeľného, neviditeľného, toho, čo má byť videné, čo je myslené ako videné, sa skrz Lacana stáva pre Žižeka až akousi analytickou obsesiou.

Keď Žižek začína skúmať film zvnútra a interpretovať jeho jazyk – scény, či v Deleuzeho terminológii optiznaky, sonoznaky, chronoznaky, zviditeľňujú sa nám pod povrchom rôzne skryté narácie a metanáracie. Od skrytej sexuálnej symboliky až po hlbokú teológiu. Tú Žižek s použitím filozofie a psychoanalýzy obratne exhumuje a odhaľuje skryté kontexty, ktoré nie vždy musia byť autorským zámerom a dokonca presahujú hranice samotného filmového média. Totiž rovnako ako moc transcenduje subjekt, preniká až do najnižších priečok a prejavuje sa v celej spoločenskej štruktúre (Michel Foucault), tak jej zviditeľnenie, ktorú reprezentuje ideológia ako performatívna moc („symbolická účinnosť“) je práve tým, čo Žižek, opäť obsesne, no nie nadbytočne, hľadá práve vo filmoch ako produktoch, v ktorých sa prelína kolektívne vedomie s individuálnym nevedomím a, naopak, individuálne nevedomie s kolektívnym vedomím. Môže ísť o detaily, ako sú rečové akty, používanie nejakých predmetov a ich vizuálne zobrazenie, ktoré Žižek vždy porovnáva aj s inými filmami, pričom spätne interpretuje rôzne odlišnosti a opäť, vždy s ohľadom na psychoanalýzu (používa kľúčové psychoanalytické termíny ako vytesnenie, ja, nadja, superego, tabu, falus, voyerizmus, fetišizmus), filozofiu, sociológiu, antropológiu, históriu… občas dokonca fyziku, biológiu, čím nepochybne demonštruje svoju širokú intelektuálnu základňu. Žižek, čo je napokon jeho vlastná intelektuálna hra, tak neustále mieša vysoké s nízkym, vulgárne a profánne s posvätným, populárne s nepopulárnym a radikálne rozrúša hranice kategorických koncepcií, pričom, opäť miestami až obsedantne, hľadá nové a nepravdepodobné spojenia. Tie sa niekedy, bez toho, že by to Žižek sám zamýšľal a artikuloval, vynárajú ako nové interpretačné a kvalitatívne skoky. A to sa obratom vraciame k postmodernej axióme, ktorú som spomínal na začiatku.

Myslením k filozofii

Teraz sa môžeme oblúkom vrátiť na začiatok a konštatovať, že to, čo robí filozofa filozofom, je myslenie a to iba také, ktoré môže byť dotiahnuté až do absurdností a paradoxov. Niežeby iní ľudia nemysleli, ale je to práve filozofia, ktorá sa rodí v procese čistého myslenia ako jeho vyšší stupeň a zároveň ako nástroj, ktorý sa k nemu neustále snaží dopracovať. Filozofia tu je koniec koncov na to, aby skúmala podmienky myslenia, jeho dejiny, ako aj možnú budúcnosť. Filozofia je myslenie, obsesná kumulácia, juxtapozícia a kombinácia najrozličnejších vedeckých aj nevedeckých poznatkov. Filozofia je myslenie, ktoré prekračuje a prelamuje hranice, aby ich mohlo vzápätí nakresliť. Filozofia je myslenie, ktoré je myslením o myslení tých druhých a nakoniec o sebe samom. Myslím si, že Žižek toto filozofické kritérium spĺňa, a dovolím si tvrdiť, že tým prelamuje naivné a rovnostárske heslo „každý je jedinečný“, akoby sa o to nemusel ani pričiniť, tým, že „niekto nakoniec musí byť jedinečnejší“ a musí sa o to pričiniť, aby sme sa dali do pohybu a ideológiu ako vyšší stupeň viery, dokonca „viery v samotnú vieru“, ako poznamenáva sám Žižek, nahradili radikálnou kritikou. A tá je dôsledkom myslenia, myslenia ako intelektuálnej hry, ktorá rovnako ako Nietzsche prehodnocuje všetky hodnoty.

Aj keď sa domnievam, že Žižek ako komunista, občas aj ako fašista – ponímajme to len ako jeho provokatívne a experimentálne gesto, ktorým prelamuje isté tabu ako myšlienkový skrat -, by so mnou nemusel súhlasiť v otázke jedinečnosti, ktorú som tu predložil. To však nie je podstatné, pretože Žižek, ako sa na filozofa patrí, nie vždy súhlasí ani sám so sebou. V čom sa však Žižek ako filozof odlišuje od tisícov ostatných filozofov, najmä ľavicových, je, že prijal hru toho, čo kritizuje. Napĺňa atribúty amerického sna (je populárny, slušne zarába) a hrá podľa marketingových pravidiel kapitalizmu. Avšak nie preto, že by bol cynický pokrytec, aj keď v istých situáciách vie byť riadny cynik, ale preto, že pochopil jeden dôležitý fakt – totiž, že popkultúru a to, čo je na nej negatívne, treba demaskovať a rozvracať z nej samej. To pokladám za najradikálnejšie gesto Slavoja Žižeka ako filozofa a až potom ako kultúrneho kritika, ktorý nielenže uznal film, ale ho zároveň aj využil na šírenie filozofie. A navyše je živým dôkazom toho, že filozofia má čo povedať aj v 21. storočí, rovnako ako film, ktorý sa môže stať predmetom filozofickej analýzy alebo jej „obeťou“.